Basnicky.sk

Len čo som otvorila oči, s nechápavým výrazom v tvári som hľadela von oknom.
Nebyť tých gýčových svetiel na každom rohu ulice, človeka by ani nenapadlo, že sú Vianoce.
Melancholicky naladená som zišla do kuchyne a cítila sa akoby som zjedla spiatočku. Mala som sto chutí otočiť sa o 180° a bežať minimálne na severný pól, i keď to by situáciu pravdepodobne ešte zhoršilo. Musela som rozmýšľať nad lepšou alternatívou lebo stretnúť červeného deda s bielou bradou a pivným bruchom bolo to posledné, čo som chcela. Hlboká rana sa mi pravidelne otvárala už od 5 rokov, keď som pod tým véééľkym svetielkujúcim kríkom v obývačke našla namiesto kostýmu Spidermana „ rozkošnú“ baby Šušu. „Taká bezočivosť!“ zamyslela som sa. No asi to bol ten duch, duch Vianoc, či ako sa to volá, čo ma prinútilo usmiať sa, keď som zbadala Emila . Obdivovala som ho. Bol taký plný života. Za každých okolností. Aj teraz sebou divo mykal a snažil sa vymaniť z objatia otcových veľkých dlaní. Jeho oči vždy veselo žiarili, akoby ani netušil o svojom osude. Alebo snáď s ním je už vyrovnaný? Má na to dostatočné silnú osobnosť? Nezdá sa mi. V noci som ho sledovala a on ani oka nezažmúril. Myslím, že teraz už vetril, že sa niečo chystá. Emil bol naším rodinným miláčikom. Už takmer celýýý jeden deň. Po celý ten čas sa zdal byť mierumilovný, no teraz mal v tvári výraz bojovníka. Akoby odhodlaný bojovať do poslednej chvíle. Zomrieť so cťou. Zubatá však nezaháľala. Akt posledného, a tým myslím naozaj POSLEDNÉHO úderu netrval dlho. Stačil kratučký okamih a Emil už plával vo vlnách nebeského Dunaja so svojimi druhmi.... ba aj krídla mu narástli, šupiny mal akési belšie, oči ešte žiarivejšie.
A tak sme sa mu s láskou venovali posledných 24hodín... posledných 24 hodín v jeho živote, dôstojne sa rozlúčili a aj Dunčo si pochutnal.....