Basnicky.sk

Konečne som sa vydal na cestu domov, presnejšie na intrák. Ešte skočím do obchodu po nejaké drobnosti a nič ma nedokáže zastaviť. Tento deň bol únavný, vidno že je utorok. Od rána do neskorého poobedia v škole. Niekoľkohodinové počúvanie slov typu BLA, BLA, BLA, dodacie podmienky, BLA, BLA, BLA, incoterms, BLA, BLA, BLA, by dali zabrať aj tomu najtrpezlivejšiemu človeku. Rozmýšľam, kam pôjdem večer. Vonku nádherné teplo, a navôkol sama minisukňa. Z tejto kombinácie mi vychádza jedine ísť na večerné pivko a kašľať sa na všetko.

Pred vchodom na intrák som zistil, že nemám so sebou preukaz. To bude asi prúser, pomyslel som si a ihneď som začal uvažovať nad nejakou výhovorkou pre vrátnika. Musím vám predstaviť uja Zdena. V skutočnosti sa nevolá Zdeno, to len ja som ho tak nazval. Ak sa pýtate prečo, tak preto, lebo tak vyzerá. Typický Zdeno, chlap vo veku 55 rokov, neoholený, a keďže je leto, tak aj patrične spotený. Pred sebou má Novy čas a vedľa seba dózu z dojedeného obedu. Dalo by sa povedať, že Zdeno stelesňuje prototyp typického intrákového vrátnika.

Kráčal som teda pár metrov za nejakou tmavovláskou smerom k vchodu. Taktiež smerovala na intrák. Nikdy som ju tu však nevidel. Vošli sme obaja do haly a podišli smerom k okienku, z ktorého sa na nás škeril ujo Zdeno. Tmavovláska prvá, ja hneď za ňou. Tmavovláska vytiahla kabelku značných rozmerov a mne v hlave prebiehal fiktívny dialóg so Zdenom, ako vysvetľujem, že som si zabudol preukaz na izbe. Vymyslel som si aspoň 10 možných kombinácií, počnúc tým, ako som ho založil do knihy, končiac, že som ho asi nechal v chladničke. Až po nejakých piatich minútach som zistil, že stále stojím za tmavovláskou prehrabávajúcou sa v kabelke.

Keď som sa bližšie pozrel, zistil som, že nie som jediný, kto nemá preukaz so sebou. Avšak túto tmavovlasú slečnu to rozhádzalo zjavne viac ako mňa. Rád sa pozerám na dievčatá v rozpakoch. Prehrabávanie v kabelke nemalo konca. Zdeno sa usmieval popod fúzky. Veď sa mal aj na čo. Komu by len vadil pohľad na pekné, tmavovlasé dievča, s veľmi peknými .... veď viete, ale na oči som tento krát nemyslel. No a nezabúdajme na to, že dnes hlásili tridsať stupňov v tieni, takže do povinnej výbavy takejto slečny patrí skromne malá minisukňa. Zdenovi to lahodilo. Ani jeho obed z dózy ho dnes nepotešil tak, ako toto malé predstavenie. Na malú chvíľku som sa ocitol ako piate koleso v aute.

V tom momente som si však všimol preukaz. Na Zdenovom stole bol preukaz s fotkou tmavovlásky. Zdeno dobre vedel, že preukaz patrí jej. Zdeno, Zdeno, ty huncút! Namiesto toho, aby slečne vrátil jej preukaz, ktorý ráno stratila v hale, keď sa ponáhľala na autobus, ju nechal prehrabávať sa v kabelke. Vlastne ju očumoval. Predstavenie sa na pár sekúnd natiahlo. Ja som si síce všimol jej preukaz, ale nič som nepovedal. Podelil som sa so Zdenom o toto predstavenie. Zdeno čumel na ňu, ja som sa rozplýval nad jej rozpačitosťou. Dievčatá sú v tom momente o kúsoček krajšie, keď sa červenajú.

O pár okamihov bolo po všetkom. Zdeno si všimol, že nie je jediný, kto má z tohto divadielka radosť. Vrátil slečne preukaz a namiesto poďakovania za divadlo jej nabrýzgal. Keď som bol na rade ja, spotený, unavený študent so sáčkom rožkov v ruke a chystal som sa povedať, že som si zabudol preukaz, Zdeno len kývol rukou a poslal ma preč. No pri tom kývnutí mal zvláštny výraz v tvári. Radosť. Celých mojich desať výhovoriek mi bolo v tom momente na nič. Pobral som sa teda na izbu. Vo výťahu bolo cítiť ešte slečnin parfum.

Večer v posteli som sumarizoval deň. Dnešok bol zaujímavý. Ďakoval som za to, že nie som dievča a že nemusím nosiť kabelky. Naučil som sa veľa nových veci. Jednou z nich je to, že človek by si fakt mal dávať bacha na svoje veci. Druhou, tou lepšou je, že niet krajšej veci na svete, než červenajúce sa dievča v rozpakoch. A záverečnou treťou je, že to dievča s veľmi peknými... veď viete čo, býva dve poschodia nado mnou.