Basnicky.sk

Bolo krásne nedeľné popoludnie a ona sedela na tej opustenej lavičke v parku. Spoza stromov vytŕčali posledné letné lúče. Bola to taká opustená, krehká a zahľadená. Bledá tvár, ružové líčka, krásne dlhé gaštanové vlasy. Sedela v nejakom farebnom oblečení, vyzerala veľmi smutná, ale krásna. Síce by som to nikdy nespravil, podišiel som k nej a prihovoril som sa jej, nasledovalo niekoľko minútové ticho. Akoby ma k nej niečo neustále ťahalo. Potom sa pozrela na mňa a ja som sa našiel v jej očiach. Splnil som sen jej očí a prisadol som si... Išlo to ťažko, ale pomaly sme sa obaja rozrozprávali... mal som pocit akoby som ju poznal od detstva. Riešili sme témy života také nekonečné, ťažké, ale pri to na prvý pohľad jednoduché. Dokázali sme nad jednou témou dumať celé hodiny... takéhoto hlbokého človeka som ešte nikdy nestretol . Zistil som zmeny v jej chovaní, nesedela tak stroho a kontrolovane. Prestala žmoliť tú vreckovku čo držala v rukách, občas som spozoroval aj malý úsmev, ktorý iba skrášlil jej už krásnu tvár. Začalo sa stmievať, poznamenal som, že by sme mali ísť domov. Pozrela sa na mňa s tou nekonečnou otázkou a zosmutnela. Navrhol som, že ju odprevadím. A tie malé svetielka čo zrazu tvorili jej očka hovorili za všetko... Postavil som sa a ona tiež. V tej chvíli tú tajomnú lavičku osvietilo svetlo z pouličnej lampy. Vtedy som sa do nej zaľúbil, videl som ju tam ako stojí s rúčkami vo vreckách a v jednoduchom tričku a džínsoch. Mala takú krásnu postavu... Ale už sme naozaj museli ísť, pomaly si kráčame parkom. Prechádzame cez osvetlené miesta, ktoré sa striedali s pustými, tmavými zákutiami, vždy sme podvedome zvýšili svoju rýchlosť. Dostali sme sa do obývanej časti... pomaly sme vchádzali do tmavej uličky... ako sme si tak kráčali tým neistým terénom a snažili sme sa z toho miesta skúpeho na svetlo dostať čo i len malý kúsok osvetleného hrbčeku na ceste. Začuli sme nejakú rýchle kroky, ktoré mali nejaký zvláštny rytmus, zvuky boli čoraz bližšie a bližšie. Tieto kroky sa priblížili k nám, ona pristúpila ku mne bližšie, mala strach. Tak nesmelo a v tom krásnom okamihu do mňa začalo vstupovať teplo, jeho pôvod bola začal našim dotykom dlane. Tento úžasný pocit a šťastie vystriedali zimomriavky, ktoré mi prehli po celom tele o čosi neskôr som zacítil tlak na chrbte. Hrubým hlasom niekto vyslovil vyhrážku: "Peniaza a šperky inak zomriete!" Stisla mi ruku tak silno a intenzívne, ale zároveň tak jemne a so všetkou láskou ako som ešte nikdy necítil. Odmietol som, on svoju požiadavku zopakoval, pritiahol som si je k sebe pretože som sa o ňu bál. Mal som pocit, že, keď bude blízko pri mne ochránim ju. Mal som strach o ňu, o nás... V tej chvíli môj strach ustúpil do pozadia, v tom krátkom okamihu sa vystriedali dva pocity. Zacítil som strašnú bolesť, začal som klesať k zemi. Pozeral som sa do jj očí po líci jej začali stekať slza. Posledné zvuky, čo som počul patrili rýchlej chôdzi tej neznámej osoby, ktoré sa po chvíli zmenili v nerytmický beh. Chcel som ju ešte pobozkať prvý a posledný krát v živote. No dokázal som si predstaviť iba tú slzu, bola taká veľká, plná bolesti a smútku... Moja bolesť pomaly ustupovala, necítil som strach, iba pokoj, telo mi oťažievalo. Moje viečka boli ťažšie a ťažšie, už som nevidel nič iba nekonečné čierno. Už iba myslím, moje posledné myšlienky parili jej, nestáli tie peniaze a šperky za náš život? Posledné pocity, ktoré som cítíl boli tie najkrajšie, ale zároveň najsmutnejšie v mojom živote, pretože som vedel, že nikdy už nič podobné nebudem cítiť. A čo to bolo, bola to láska s ktorou mi držala ruku a bola to tá slza, ktorú som cítil na mojich perách?

Posledná aktualizácia: 11. 1. 2010 17:50