Basnicky.sk

Po krásnej Nedeli, ešte krajší Pondelok. Dá sa povedať, že Pondelky nenávidím. Dnešný Pondelok to len potvrdzuje. Po nádhernom sne, ktorý vám radšej kvôli tej všetkej nahote a smilnosti ani nebudem popisovať, ma zobudil mobil.

- Kde si?
Bola to moja kamarátka, ktorá mi tou kratučkou otázočkou oznámila, že zase meškám. Z tých dvoch slov som si dokonale vydedukoval, že dnes musí byt jedine Pondelok, že som zase niečo posral a že už nestihnem ani cestu do obchodu, kde by som si kúpil rožky. Nádhera.

-V posteli, práve som sa zobudil.
-O 5 minút to začína! To mi ako chceš povedať, že neprídeš?

Helenka mi dokonale čítala myšlienky. Ani náhodou som nemal chuť sa rýchlo zdvihnúť z postele a ponáhľať sa niekam.

-Neprídem. Povedz, že som ostal trčať na diaľnici, alebo si niečo vymysli, mne to je jedno.
-No dobre, ale dúfam, že to dopadne pre teba dobre. Ahoj.
Ani som sa jej nestihol poďakovať.

Milujem Pondelky, milujem! Pomyslel som si na to najhoršie, no v tom istom momente som sa na to zároveň vykašlal a ľahol som si späť do postele. Ľahol som si, otvoril oči a pozeral som sa na biely plafón. Nikdy som netušil, že biela farba ma toľko odtieňov. Prestal som na všetko navôkol myslieť. Moje telo sa stalo len kusom nehybnej masy mäsa. Ak by som v tom momente prestal dýchať, nikdy by som sa nečudoval. Toľko apatie čo sa vo mne nachádzalo by zabilo aj slona. Biela farba mala na mňa akýsi utlmujúci účinok. Vymazala z mojej hlavy všetko, na čo som v to ráno stihol myslieť.

A v tom to prišlo. Jedna jediná myšlienka. A na bielom plafónovom platne som začal maľovať.
Oči mi boli štetcom, a myšlienky farbami. Začal som nimi maľovať jej obrysy. Ako prvé jej oči. Neviem prečo, ale napriek tomu, že mám zlú pamäť na ľudí, podľa očí si ich pamätám. Oči sú ako ŠPZ-ky. Poznávacie značky všetkých ľudí. Pravé oko, ľavé oko. Obočie a mihalnice. Zrazu sa na mňa
usmiali. To som nečakal. Zvlášť nie takto ráno.

Od zvedavosti som začal rýchlejšie kresliť. Dúfam, že mi celý ten plafón vystačí. Po očiach som začal kresliť ústa. Presnejšie úsmev, lebo aj oni sa zažali usmievať. Po tom, ako som ich dokreslil, som prestala len som sa díval. Tento krát to už nebola apatia. Tento krát to bolo...
Neviem.

Záujem, zvedavosť, pokušenie sa ich dotknúť. Bolo v nich niečo tajomné a zároveň niečo, čo sa mi chcelo ukázať. Na pár minút som prestal maľovať. Len som tak pozeral na to moje nedokončené plafónové dielo a bol som unesený. V hlave som mal namiesto pondelkových starostí dve nádherné oči a ústa, teda pery, ktoré ma magicky priťahovali.


Zdvihol som sa pomaly z postele smerom k plafónu, bez toho, aby som oči odtrhol z toho miesta kam som ich namaľoval. Sadol som si, postavil som sa vedľa postele, na posteľ. Stále som nedočiahol k plafónu . Prešiel som teda smerom k stolu, rýchlo som naň vyskočil.

Teraz som už dočiahol. Pobozkám ich? Usmiali sa na mňa ako keby s tým ,na čo som myslel súhlasili. Natiahol som sa. Našpúlil som pery a zavrel oči. V tom momente to prišlo. Stolík, na ktorom som stál sa pod mnou uvoľnil a ja som sa ocitol na zemi. Zvláštne. Nič ma nebolelo. Jediné na čo som dokázal myslieť boli tie oči a pery.

Pozrel som sa na plafón. Hľadal som miesto kam som maľoval tie zmyselné časti ľudského tela. Nič som nenašiel. Kam sa podeli?