Basnicky.sk

Konecne sa z oblohy vytratili tmave oblaky a male mestecko ozilo v mesacnom svite sprevadzanom hviezdnym svetlom presne tak, ako v tu zvlastnu noc, ked ma nieco donutilo zbalit si veci a takmer odist do sveta plneho tajomstiev, ktore som vždy tuzila odhalit. Vtedy som mala zmiznut zo zivota mnohych, mojmu srdcu blizkych ludi, bez rozlucky, zvedava, co ma cestou poznavania, a predovsetkym sebapoznavania, caka. Dalo by mi vela namahy urobit takyto dolezity krok. Nikdy som nemala odvahu vypustit na povrch moju po dobrodruzstve dychtivu sucast, potlacanu v sebe možno az prilis dlho. Pocas doby potlacania svojho druheho ja mi hlavou bludili myslienky, ktore som chcela navzdy zahodit, aby som mohla zacat odznova. Preto bolo zrejme nevyhnutne usporiadat si pocity tak presne a dokonale, aby nebolo mozne navratu uzkosti zo samotneho prezivania a najme zo starych ran. Ran tak bolestivych i po rokoch citlivych. Zbalena cakajuc na autobus noveho zitia som si este raz premietla hlavou celu moju minulu existenciu :
Rodina, nie bezchybna, pat clenna, možno nie stastim jasajuca, ale predsa rodina. Mama, otec, dvaja starsi bratia a male cudo, Ja. Ako som tak rastla, blaznila sa, otravovala bratov, kradla inym detom hracky, snivala o kariere princezny, život a svet sa menili rychlostou nepostradatelnou a zacala som si uvedomovat, ze nie je vsetko tak celkom v poriadku. Každý den v strehu trpnuca, ci sa strhne uz pomaly neoddelitelna sucast vecera, hadka rodicov. Spociatku, ked sme boli mali, kryli to vsemoznymi sposobmi, no ale ani male dieta nie je natolko hlupe, aby nevycitilo, ze sa deje nieco zle. Intenzita burok u nas doma narastala, az prisiel den, kedy bolo rozdelene to, co Boh spojil a burka sa utisila. Tri este stále takpovediac deti, ja urcite, v tom obdobi netusiace, ze stracaju otca . Dni plynuli, jeden za druhym, plynuli i mesiace, cele roky. A teraz ?
Otec, ty si ten, ktory v mojom zivote chyba. Ten, ktory si nevie vyriesit vlastne problemy. Ten, ktory kasle na svoju rodinu. Ten, ktory pada stále hlbsie a hlbsie, odmietajuci pomocne ruky. Ten, ktoreho uz ani nepoznam. Ten, ktoreho aj napriek vsetkemu velmi lubim.
Mama, ty si ta, ktora zostala sama s troma detmi, silna obetava zena snaziaca sa zabezpecit nam vsetko, na co si zmyslime. Si aj ta, ktora mi vytkla veci, za ktore som skutocne nemohla. Ta, ktora sa so mnou neustale hadala a vyslovila slova, co mi velmi ublizili. Ta, ktora hoci miluje svoje deti, akoby sa stavala proti nim, proti nam pre človeka, ktory ti zase len ublizi. Si ta, ktoru aj napriek vsetkemu velmi lubim.
Priatelia, vždy ochotni pomoct, chapajuci smutok v mojich ociach, trapiaci sa so mnou, stále nablizku. Ona1, ona2 a cudo v ciernom, Ja. Nase cesty sa spojili na zakladnej skole a od toho okamihu bolo jasne, ze najskor nerozdelitelna dvojka, potom uz nerozdelitelna trojka spolu przije krasne, zabavne aj smutne chvile zivota. No i tu prisiel cas, kedy zvonec rozpravke ohlasil koniec. A teraz ?
Ona1, ty si ta, ktora ma naucila skutocne vela. Ty si ta, ktora bola ochotna pomoct mi, hoci aj neskoro v noci. Ta, ktora prezivala vsetko dobre aj zle spolu so mnou. Ta, ktora mala rovnake plany a sny. Ta, ktora sa prechadzala so mnou v najvecsom dazdi. Ta rovnako blazniva, citliva, snivajuca osobka. Aj ta, ktora sa mi možno neumyselne otocila chrbtom, ked som potrebovala pomoc. Ta, ktora uz nemá zaujem o priatelstvo so mnou. Ta, ktoru mam aj napriek vsetkemu velmi rada.
Ona2, rovnaky pripad jako ona1.
Laska tiez ovplyvnila dianie mojho zivota dost viditelne. Tu mozem povedat tolko, ze, ty si ten, na ktoreho nikdy nezabudnem a budem sa snazit spominat len v dobrom. Ten, ktoreho vždy rada stretnem. Ten, ktory ma z casti aj pochopil :P Ten, ktoreho pokladam uz len za kamarata. Aj ten, ktory mi kedysi velmi ublizil. Pre, ktoreho som plakala a plakala. Ten, ktoreho som chcela nenavidiet. Ten, bez ktoreho som si nevedela predstavit život, no aj napriek vsetkemu ti dakujem a mam ta rada.
Prisiel autobus a ja som sa zapozerala na hviezdy. Vždy som ich rada pozorovala a cakala, kedy uvidim jednu padat, aby som si mohla nieco zelat. Ked uz som mala nastupit, satlo sa to, padla. Padla a znamenala koniec i zaciatok. Koniec pre zle spomienky a zaciatok, ktory dava moznost prezit tolko krasneho s ludmi, ktorych som v mojej minulej existencii nespomenula, pretoze su sucastou tej buducej a mam ich tak rada, ze by som nemohla odist. Teraz uz len cakam, kedy sa vytratia z oblohy tmave oblaky …