Basnicky.sk

Obloha si svoj modrý klobúk
olemovala so zlatou niťou.
Leto sa vyzlieklo do nahoty
v pestrých farbách,
nad obzorom rozfarbilo ulice,
cesty, srdcia...

Spoznať ťa nebolo márne,
i keď schodište mlčalo,
ako pomlčka života do ktorej som upadla.
V tom tichu som nedbala na titulky,
možno som v tom nemom filme
nevedela hrať pantomímu.

Keď slnko pošlo s chladom na srdci,
i biela nádej zamrzla,
so snov si možno ktosi urobil snehuliaka
- deti, čo veria úprimnosti -
len im, osud odpustí márne reči,
city vypľuté bez ostychu a slzy...
a potom už len slzy, čo nesnívajú
ani nebolia, len tečú do rytmu života.


Padla prítomnosť, ako na fronte,
možno aj budúcnosť už nieje tak zvedavá.
A jar opäť mlčí, mlčí a klame.

Spoznať ťa nebolo márne, nie!
Veď v tej lži slnko vyšlo,
ako zo života poučenie.