Basnicky.sk

Mal pocit ,že pri pohľade na seba sa spolu dívajú zrkadla,
ako keď z lásky v očiach ani slza neodpadla,
a zrazu si uvedomili, že majú spoločný zajtrajší deň,
a nebol to iba púhy sen,
bol po okraj naplnený láskou čo sa javilo i v reči,
bolo mu prirodzené básniť o láske nič sa tomu neprieči,
vravel: „ Ó, moje drahé telo i srdce,
chcel by som aby tvoje čelo padlo na moje plece.

Držať tvoje nôžky v dlaniach,
na pery by na ne pritisol ako v tajných prianiach,
potom tie nôžky v tých dlaniach niesť,
a celú od samej lásky ťa zjesť.“
Ona mu odpovedala tichým hlasom:
„Ty blázonko! Bláznivý blázonko viem že pre teba TÁ som.“
Ale niečo zlovestné štekalo v povetrí,
bol to zachrípnutý štekot revolvera.

Nechápali kde sa podela v lásku viera,
pri lúčení cez okno pritisol na sklo pery,
a ona pritisla tiež a ich pery sa bozkávali cez sklo.

Nechce sa lúčiť bo má pocit, že by mu srdce prasklo,
pred tým sa spýtal jej toto: „Kedy budem tvojím?“
nechcel sa poddať desivému náreku.

Povedala: „ Musíme ísť a preto sa lúčenia bojím.“
tam kde sa lúčili aj v daždi sedel na múriku,
nechcel sa lúčiť,
nedokázal svoje prsty mučiť,
tie prsty čo pri prvom dotyku sa vznášali vedno,
nevedel prečo mu štekot revolvera lásku „odstrelil“,
nechápal iba v duchu si smutne pomyslí,
ako sa lúčil.

Aj keď ho ten smútok nič nenaučil,
v očiach sa mu zračil obraz rozlúčky,
keď už sa viac nespoja prsty ani dlane ani rúčky.

Ale nežným pohybom si Ona pritisla drahú hlavu,
tesne nad kolená,
ostala nad jeho hlavou mlčky sklonená.

Priložila pery na jeho šiju,
netušiac, že posledné chvíle lásky prežijú,
boli k sebe tíško pritúlení.

A preto musí tento verš byť nedokončený...