Basnicky.sk

Kinetická fľaša šampanského
dadaistická hravota bez slov

***

Lord Artur cválal na svojom šedočervenom koni. Osemnásťhlavý tuleň, ktorého mal priviazaného na krku sebou nepokojne plieskal a košeľa lorda Artura sa plnila morskou vodou. Lord Artur pevne zvieral opraty a sústredene sa rozhliadal okolo seba. Všade sa rozprestierala šíra préria, bolo vidieť stroskotaný bicykel, kde-tu vzduchom preletela obrovská mačka so strieborným kľúčikom na chrbte. Malé postriebrené papraďorasty v diaľke zjazďovali obrovské malinovočervené kopce plné našľahaného snehu, obloha praskala pod náporom obrovského fénu na vlasy. Lord Artur sa to všetko snažil zachytiť. Očnými pulzujúcimi žilkami videl indiánov a kráčajúce skaly. Škrtol kľúčikom v zapaľovaní a zastavil koňa, aby si to všetko mohol lepšie prezrieť. Z vysokého ryžového nákypu ho pozorovala dvojica robotov. Dívali sa na Artura, ktorý pobiehal od jednej skaly k druhej, od jedného parpaďorastu k ďalšiemu, všetkým žoviálne triasol rukou, jemne zdvíhal klobúk a typickou nonšalantnou angličtinou rodeného Londýnčana všetkým hovoril: „Dobrý deň, sir. Dobrý deň, madamme. Teší ma, že vás spoznávam.“ Indiánom sa prihováral po francúzsky. „Common sa va, mademoiselle?“ Indiáni pokojne bafkali zo svojich ručne vyrezávaných oceľových trubiek, nosnými dierkami vyfukovali obrovské ružové slony a tajomne sa usmievali. Akoby vedeli niečo, čo Artur nie. Roboti to všetko mlčky sledovali až kým sa úplne nezotmelo. Potom vstali, oprášili sa, nastúpili do prázdnej fľaše od vína a nečujne sa vytratili. Lord Artur tápal v tme okolo seba a hľadal miesto, kde odparkoval svojho koňa. Nevidel však nič. Ani chodiace skaly ani dotyčného kopytníka. Trhal tmu, ale v rukách mu ostávali len kopčeky mokrej hliny. Zem pod ním mäkla a nevidené skaly sa začali navzájom neuroticky skondenzovávať. Stúpali do neba, kde ich uvidelo dievčatko s dlhými plavými vrkočmi a porcelánovými očkami a začalo ich chytať do siete na motýle. Potom ich začala zavárať do fliaš. Rozsvietila si malú stolnú lampičku, aby sa jej lepšie pracovalo.
Lordovi Arturovi lampa zasvietila rovno do tváre ako reflektor a do očí sa mu okamžite nahrnulo množstvo farebných plastových guličiek. Postupne padali do piesku a vydávali očarujúce tóny. A potom na ne klopkali. Čo lordovi Arturovi pripomenulo, že ho minulý rok v zálive zavraždili. Vtedy sa v okne, ktoré stálo vsadené do čiernej oblohy na pol sekundy mihla akási tvár a dlhé minúty lorda Artura pozorovala. Tomu napadlo, že tá osoba za oknom vôbec nemá tvár človeka. Vyzerala mimozemsky. Pripomínala mu skôr umierajúci vankúš naplnený vanilkovou zmrzlinou. Artur si pretrel oči a odpútal sa od spomienok. Guličky sa mu z očí sypali rýchlosťou plynového radiátora. Prišlo mu zle. Hľadal svojho koňa. Ten stál o trochu ďalej na veľkom kameni, pozoroval ropuchy neobratne zlepené sekundovým lepidlom a nechával sa kŕmiť od štrnástich ihiel, ktoré venčili dvaja roboti, čo sa predtým potĺkali po nákype.
Lord Artur vytiahol cez ucho svoj mozog a vyfotil si ich, aby ich neskôr mohol nájsť. Potom pristúpil k okraju útesu a zahľadel sa na svoje prsty. Osemnásťhlavý fialový tuleň sebou stále nerušene plieskal. Dievčatko sedelo na oblaku a zaváralo. Roboti sa vznášali nad nákypom a s úzkosťou čakali, čo sa bude diať. Lord Artur pristúpil k svojmu koňovi a smutne sa mu zahľadel do očí. Potom naňho šikovne vysadol a silno chytil opraty. Kôň zaerdžal, pretože momentálna situácia mu pripomenula dievčatko so zaváraninami. Skrúšila ho kvôli tomu obrovská melanchólia s príchuťou sladkého melónu. Lord Artur sa usmial a pokračoval vo svojej ceste.
„Bonjour!“ povedal ešte indiánom. A tí si ako jeden muž posunuli baseballové čiapky hlbšie do čela, tlmene zakašľali a skromne čosi mrmlali. Lord Artur cválal ďalej. Po troch minútach sa mu nad hlavou zatrepotala biela tapeta, rozvetvila sa a prikryla okolitý svet. Arturovi sa chcelo spať, dvakrát zažmurkal, chytil sa pravého lalôčika, narazil na stenu zaváraninovej fľaše a príbeh skončil.