Basnicky.sk

Ruža...
naša ruža-žltá, pre teba,
vytlačená silno z pazúrov strát;
uživila ju anjela spomienka,
anjela, ktorý ťa mal tak rád.

Ruža...
znak zakoreneného pevne,
znak vritého silno do nás;
a predsa ráňajúceho tŕňmi,
čo chránia svet veľkých krás.

Ruža...
nevinne vinný kietok,
a jemný ako letmý bozk;
no aj tak prekonáva víchrice,
sklonený k zemi v pokorný pôst.

Ruža...
vykvitnutá náhle z nevedomosti,
nevedomosti že svet je taký;
a predsa dokáže byť teplým miestom,
keď vôľa citov rozoženie mraky.

Ruža...
symbol niečoho veľkého v nás,
alebo mimo, na hviezdnej oblohe,
niečoho plynulého v podstate,
zlieva to noc v ranné zore...

Ruža...
čo vlastne nie je ružou,
lebo už stratila tŕnie;
a svojou čistou vôňou kveta,
nás krásne naplno zahrnie.

Teda láska...
ktorá je vpísaná v kvete;
tak ako kvet sa rozvíja,
v pôde srdcí kvitne z pukov,
tích čo v ňu veria, tými pukmi ovíja.