duduliatko55
Poem of Undieing Love
Daleko za temnimy branamy a temnymi lesmy elfou stoji osamela socha z mramoru a chladna ako lad a vizerajuca ako najzvnesenejsi vytvor boha. pri pohladu nanu spalovanim ohnom smutku my srdce busy a otriasa ako kostolne zvony ked odbijaju pulnoc v nejtemnesiom zakuty sveta.a napriek tomu jej perletovo ladova postava stoji mojou laskou nedotknuta, placem nariekam a nic nepomaha moja draha socha zostava souchou z mramora. a tym kuzlo lasky a utrpenia namna zeslala a ja ho s pokorou prijal.a zaspal v sladkich zvukoch chladiveho vetra otierajucesaho o listy stromou zarmutku kropenich slzamy tich co nenasly nic ine ako utrpenie a smutok.ale pri jednom zapade slnka ked obloha bola zriedena krvou som sa prebudil z mojej hrobky na zemi a ako aniel som vistupil za tou mojou laskou na onen svet. ale nasa radost netrvala any jednu noc a po bosku mrtvimy peramy jej telo sa zmenilo v prach z ktoreho povstala a ja ako i vsychy co ju uvidely som upadol do vecneho zatraceny.
Dátum vloženia 15. 7. 2009 12:15Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2301
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti