jamesjoyce
BES(nenie)
Mám šestnácť.
“Neviem ako ti to mám povedať...nieje to tebou.” Tak trochu som ju miloval.
“Tak to poviem za teba...” Pokúsil som sa o úsmev.
Nebo vzplanulo, tráva sa vlnila ako pripité davy futbalových fanúšikov a fľakatý bes na mňa nenásytne čumel zo susedovej záhradky. Reťaz mu nestačila, potreboval voľnosť. Chcel ma dostať. Vyceril tesáky a dvakrát starecky zafunel
“Mami...ale kde mám bývať...”
“Spýtaj sa otca a mne s tým daj kurva pokoj” preglgol som a opatrne sa pozrel na doškriabané drevené dvere na prvom poschodí potichúčky čakajúce na ten oslňujúci moment keď nejaký smrtelník na ne ľahkovážne zaklope a z útrob miestnosti sa vyvalí zosobnenie čistého zla. Na prvý pohľad sa vám bude zdať, že je neškodný. Okuliare. Tie dostali každého. Parádne maskovanie. Pod nosom mu vibrovalo drobné strnisko podobné šmirgľu. Zuby mal ukážkovo biele. Pár šedín. Starý dobrý deduško. Prívetivý, starostlivý úsmev. Mal som šestnásť...on štyrikrát toľko. Nenahovoril veľa. V tom mal navrch. Zbytočne neplytval slovami. Frázami. Miloval povzdychy. Dlhé, kvílivé...dal vám šancu vziať nohy na ramená a zmiznúť. Vlastne bol dobrodinec. Starec na kríži. Žehnajúci hriešnikom a przniaci dcéry pseudo svätcov. To som prehnal. Nebuďeme zbytočne dramatizovať. Ešte som neklopal. Dva,jedna...počul som kroky. Mama zdrhla. Klučka sa pohla. Sklíčka okuliarov si dôkladne leštil látkovou vreckovkou v tvare kosoštvorca. Dával mi náskok. Oblizol si hornú peru a skoro prehovoril. Takmer. Len povzdych. Počul som bubnovanie vlastného srdca. On ho tiež počul. Uškrnul sa a nasadil si na nos okuliare.
“Ale ja ťa ešte stále milujem...”
“Patrik, v tom bude práve ten problém.” a stále sa usmievala dokola a dokola. Užívala si to.
“Problém?” Patrik?
“Všetko si berieš príliš k telu. Patrik.” mal som rád jej zuby. Boli biele. Nie ako sneh. Z vianočnej tradície sa stala šedavá sračka.
“Stále si do mňa hučal ako ma zbožnuješ.” Neprestával. Len ten sneh.
“Veď to bola pravda.”
“Ja som sa nudila, Patrik”
“Nudila.” PATRIK?
“Nenapadlo ťa prečo ti nezdvíham mobil?”
“Hmmm...” predstavoval som si vodnú hladinu vo varnej konvici. Bublajúci vzduch. Ten zvuk ma ukludňoval. Niekedy rozosmieval.
“Takže chápeš čo to znamená,patrik?”
Počujem to. Drkotanie bublín. Syčanie pary. Nenápadná symfónia života a smrti. Krása v jednoduchosti.
“Patrik?”
Orchester.
“Patrik??”
Dirigent ma vždy pekne sral.
“Si hluchý, Paťo?”
Kurva...Postavil som sa. Tak trochu som zabudol, že ešte stále sedím v tej blbej kaviarni. Zase použila ten neznesiteľný pohľad. Dve mláky oleja v mesačnom svite. Romantika mechanika z pumpy za mestom. Chytil som šálku nedopitého turka. Stále sledova čo sa bude diať. Pripojil sa k nej aj čašník a dáka tučná panička o dva stoly na pravo. Zo šálky sa ešte stále parilo. Bublala si popod nos vlastné vyhrážky.
“Nehovor mi tak, zlatko...” trhol som zápastím. Moja teraz už ex zvrieskla a rukami si hystericky obopla tvár.Ex. Znie to pekne. Trochu orehnane. Ex, ex, ex-ľudská bytosť. Pánička s obrím poprsím taktiež zvískla. Niečo ako :
“Je to blázon.”
Tresol som prázdnu šálku o stôl a rýchlo odtiaľ zmizol. Možno som nemal mieriť na tvár. Taktiež výstrih bola fajn možnosť. Proste musela prilievať olej do plameńov. Nech si toho svojho Patrika niekam strčí.
Bes stále chrčal svoju nesmrtelnú ódu a mňa vytáčal do nepríčetnosti. Rozmýšlal som dokedy tá reťaz vydrží. Neznášal som to. Ženy, psov a debiln...
Prehovoril. Jedno slovo. Myslel si, že ma zrazí na kolená. Držal som sa. Bes ma naučil. Strach som pochoval pekne hlboko. Ďaleko. Mimo dosahu logiky. Ukazovákom si napravil okuliare a čakal ako zareagujem. Vždy to bolo rovnaké. Prosiť rohatého o zľutovanie. Napchať do perín perie anjelov. Stále tá istá pesnička. Vždy som sa otočil na podpätku a zmizol preč. Niekedy som si len poplakal v kúpelni. Inokedy som to skúšal pekne zostra. Hmmm...dvojzmysel, to sa mi podarilo. Čakal. Ja som rozmýšlal. Opäť prehovoril. Nereagoval som. Štval som ho. Začal byť nervózny. S nervozitou prichádzala krutosť. Rozlepil som pery a vyceril tesáky. Tak ako ma to naučil môj kamoš bes.
Bes neprestajne vrčal, z ľavej nozdry mu stekalo niečo nechutné, odtieňom pripomínajúce mestskú dlažbu a pravé ucho mu v záchvate dajakej čudesnej triašky trhalo v nepravidelných intervaloch raz doprava, potom doľava. Paradoxne vrtel chvostom. Nenávidel ma. Ja som mu to s radosťou opätoval. Našťastie bol za plotom. Susedovím. Idiot. Bes už neštekal. Už vo mne nevidel potencionálnu hrozbu. Vlastne o to nikdy nešlo. Hral sa so mnou. Na hlave mal veľký biely flak. Akoby sa tam objavil úplnou náhodou. Privrel trošku jedno oko. Uškrnul sa. Bes sa mi rehotal rovno do očí. Chcel ma vyprovokovať.
Takže si to zhrňme. Tá blbá krava mi dala naozaj velmi originálne kopačky. Milujem ťa, nemilujem ťa, bla,bla,bla,bla. Nech zhoria v pekle. Myslím ženy. No fajn tak len tá jedna. Nedopil som svoju kávu. Tešil som sa na ňu celý deň. Do riti. Proste si nemohla dať pokoj s tým Patrikovaním. No čo tu ešte máme...ach jasné, dnes ešte rozkopem ksicht jednému bastardovi.
Neviem o čo mu išlo. Chcel mi dať príučku. Išiel do hĺbky. Bol geniálny. Zase na mňa dačo skúšal. Jemne. Šeptom. Opatrne. Celý som sa triasol. Vedel, že ma ničí. Samozrejme ho to tešilo. Nie to nie je to správne slovo. Bol vo vytržení. Nikdy sa ma anilen nedotkol. Žiadne modriny. Mal svoje vlastné metódy. Ja tiež.
Preskočil som plot. Bes vrieskal ako o dušu. Sused zrejme nebol doma. Ak hej, ihneď by vybehol von a pridal sa k svojmu miláčikovi. Bola úplne napnutá. Reťaz. No nechystala sa roztrhnúť. Zodvihol som zo zeme niečo ťažké vlhké a kovové. Nemal som šajnu čo to bolo. Zodvihol som to nad úroven ramien a chystal sa poriadne rozohnať. Bes. Ja. Tá vec.
Opäť si napravil okuliare. Ofenzíva. Začal som ofenzívu. Z mojich útrob vyšlo niečo podobné stareckému zachrčaniu. Slová sa sformovali do vety a ja som si na chvíľu vydýchol. Usmial sa. Nasledoval úškrnok. Samozrejme rehot.
Čumel som na besa a prestával som tomu chápať. Prestal zavíjať. Stisk prstov povolil a Vec mi vykĺzla z dlaní. Okolo besových chorých očí sa hromadili kvapky niečoho slizského a odporného. Reťaz sa uvolnila. Bola noc. Opäť som preskočil plot. Stále na mňa zízal.
“Čo je?” Zhúkol som naňho. Vtedy som ešte netušil, že noc je mladá a plno krásnych neočakávaných prekvapení na mňa striehne u mňa doma.Brat ma vyhodí z izby. Bod jedna. Idem sa sťažovať matke. Chyba. Štrašná ale opomenuteľná. Flusne mi do tváre a zatncuje si na mojom hrobe. Obrazne povedané. A na rad prichádza daľší veľkolepý omyl. Klop, klop...
Ženy, psi a môj debilný foter. Možno aj váš.
Možno to boli len moje predstavy. Päsť zavŕtaná v jeho ksichte. Len fantázia. Halucinácia. Až príliš skutočna. Reálna. Trhlo mu hlavou dozadu. Chcel vykríknuť. Nestihol. Kopačka do rozkroku. Bes mi radil čo mám robiť. Akou silou udrieť. Kde a kedy. Bolo to nádherné. Vybitie energie. Zlosti. Hnevu. Strachu. Hrdosti. Rukou mi drnčala jemná príjemná bolesť. Otec vypľul poldecko červenej. Ten pohľad ma bavil. Bes šalel. Brat vyšiel z izby. Matka z kuchyne. Hľadeli na mňa s vypúlenami očami. Brat sa ho snažil brániť. Matka kvílila. Štekal som. Vrčal. Reťaz bola napnutá. Nepovolovala. Neovládal som sa. Z úst mj prskali sliny a zlosť. Jeden kotol hnevu. Robil som čo som musel. Prinútili ma. Oni. On. Zase len Ja. Pud sebazáchovy. Brat sa chytil žalúdku a padol na kolená. Matka kvílila. Stále. Mišmaš zvukov. Guláš všetkého čo som miloval, zatracoval a važil. Len pocity pretavené do skutkov. Na zem štrngol zub. Možno otcov, bratov, mamin...možno môj. Nesmial som sa. Neronil slzy. Udieral do toho boxovacieho vreca a užíval si ten moment. Víťazstva. Išlo to ako po masle. S každým naprahnutím ruky sa mi celé telo naplo a zaprotestovalo. Márna snaha. Ďaľšie tupé zadunenie. Štrngnutie. Otec, brat, mama, Patrik. Ešte viac som sa naštval. Štrng, štrng...
Ľavá, pravá, ľavá...asfaltku vystriedala nočná lúka. Nevedel som čo to malo znamenať. Nebol som doma. Ak som vôbec niekedy bol. Nechal som minulosť minulosťou a utekal pred prítomnosťou. Myslím, že sa mi to darilo. Mesiac sa na tom všetkom schuti rehotal. Bolo verejným tajomstvom, že vesmírne telesá mali svinský zmysel pre humor. Smiali sa na soli a krvi druhých. Boli tam stromy. Topánky som zahodil ihneď ako som prebohol okolo besa a ten na mňa šibalsky žmurkol. Všade bol les. Siluety stromov na mňa zvýšky pohŕdavo hľadeli. Zahučala sova. Takmer som si to nevšimol. Do chodidiel sa mi zarilo pár drobných kamienkov a vetvičiek. Zastal som. Húúúúúúúúúúúúúúú...blbá sova. Strhol som zo seba tričko a šmaril ho do krovia. Nasledovali nohavice a spodné prádlo. Hlavné si je zachovať zdraví rozum. To je...húúúúúúúú...najdôležitejšie. Ozval sa výkrik. Bol mi povedomý. Bes. Snáď som to bol ja sám. Opäť to zarevanie. Žiadne slzy. Ľavé viečko mi výstražne zavibrovalo. Húúúúú...ťahaj do pekla. Celé to malo rytmus a štýl. Dalo by sa to opísať jednoducho. Zmätok. Prečo? Prečo nie. Kopol som do hrubánskeho kmeňa stromu a ihneď sa zvalil do lesnej výstielky. Listy zašuchotali. Ššššššššš...spod nechtu mi vytrisklo pár kvapiek krvi. Nie veľa. Ani málo. Akurát. Bol to sen. Zabudol som na otáznik. Jedna maličkosť vie urobiť v živote človeka pekný bordel. U mňa nie. Ja som si to naplánoval. Zase som zvrieskol. Na tele som cítil každý milimeter lesa. Celým telom mi preletel nesmrtelný kŕč. Tušil som , že to tak má byť. Duchovia lesa mi podali pomocnú ruku. Smiešne. Jediný duch som tam bol ja. Vedel som, že žijem. Ešte hej. Prečo by som nemal. Zabudol som na tie drobnosti. Drobnosti ako rodina, láska, blondýna, bruneta, nenávisť, byť v jednom ohni, siahnuť si na život. Hladkať telo cudzinca, šepkať jej hlášky od výmyslu sveta. Zrejme všetky na jedno kopyto. Niekomu sa zrazu objavíte v jeho útrobách a on sa tým chtiac nechtiac musí zmieriť. V deň D vás vypluje papula nechutnej chiméry medzi davy vám podobných a jediné spojivko, ktoré vás drží pod hladinou snenia je matkina pupočná šňúra. Naozaj bol nádherný. Mesiac. A všetko s ním spojené. Listy šušťali, sova si nôtila svoju Ódu na let sokola a Patrik(teda ja) si posledný krát zvrieskol popod nos pár falošných nôt. Znelo to skôr ako zavíjanie vetra. Les si sklamane povzdychol
Starý hubár zvieral v ruke žltú igelitku a prešlapával od jedného stromiska k druhému. Svitalo. Teda asi pred hodinou. Teraz už poriadne pražilo. Slnko. Mesiac si išiel zdriemnuť. Hubár si dačo pohmkával. Dlhou palicou sa prehrabával v dlhej tráve. Niečo ho zaujalo. Na sekundu si prestal radostne pohmkávať. Klakol si a z trstiny vytiahol obrovitánksy hríb. Usmial sa. Potom ma zbadal. Huba sa mu takmer vyšmikla z ruky. Preglgol. Počul som to. Zreteľne. Dôkladne som si ho premeriaval pohľadom.
“Je ti niečo chlapče?” v jeho hlase nebol cítiť strach. Len znepokojenie.
“A malo by?” Čo najzdvorilejšie som sa ho opýtal.
“Kde máš oblečenie?”
“Neviem.”
“Odkial si?”
uškrnol som sa.
“Nevieš?”
“Neviem.”
Chvílu sme boli potichu. Bol to pamätný moment. Hubár sa cítil nesvoj. Videl som mu to v očiach.
“Nemáte cigaretu?”
“Nefajčím.”
“Veď ani ja.” sadol som si na belasý kameň a vyčaril neobyčajný úsmev.
“Tak načo tá cigareta?”
“No tak pekne poporiadku. Opýtajte sa ma na meno.”
“Tak ako sa voláš?”
“Bes.”
Čumel na mňa asi pol minúty bez jediného slova. Myšlienky sú nebezpečné. Miešajú sa, delia. násobia až z nich vznikne bordel v ktorom sa nedokážete orientovať. Niekedy vás poriadne nakopú inokedy podajú pomocnú ruku. Niekedy v tom nieje veľkí rozdiel. Žiadny? Konečne otáznik. V nesprávny čas na nesprávnom mieste. Hubár sa nehýbal. Ženy, láska, psi, najväčší priateľ človečiny, rodina, otec, syn a duch lesa. Raz ma jedna suka nazvala Patrikom. Načúval som cez stenu maternice. Už vtedy som dával moju nespokojnosť najavo. Už vtedy som si mal hodiť slučku. No zrejme by to skončilo neúspechom. Pupočná šňúra bola totiž mazľavá a klzká. Hubár tam stále bol.
“Och, dlžím vám vysvetlenie.”
“no...uhm.”
“Ja nefajčím...Bes áno.” usmial som sa.
“Štek...” Zaštekal som.
“Panebože...” Hubár zamňaučal.
Nikdy som nefandil hre na Mačku myš.
Dátum vloženia 26. 6. 2009 13:35“Neviem ako ti to mám povedať...nieje to tebou.” Tak trochu som ju miloval.
“Tak to poviem za teba...” Pokúsil som sa o úsmev.
Nebo vzplanulo, tráva sa vlnila ako pripité davy futbalových fanúšikov a fľakatý bes na mňa nenásytne čumel zo susedovej záhradky. Reťaz mu nestačila, potreboval voľnosť. Chcel ma dostať. Vyceril tesáky a dvakrát starecky zafunel
“Mami...ale kde mám bývať...”
“Spýtaj sa otca a mne s tým daj kurva pokoj” preglgol som a opatrne sa pozrel na doškriabané drevené dvere na prvom poschodí potichúčky čakajúce na ten oslňujúci moment keď nejaký smrtelník na ne ľahkovážne zaklope a z útrob miestnosti sa vyvalí zosobnenie čistého zla. Na prvý pohľad sa vám bude zdať, že je neškodný. Okuliare. Tie dostali každého. Parádne maskovanie. Pod nosom mu vibrovalo drobné strnisko podobné šmirgľu. Zuby mal ukážkovo biele. Pár šedín. Starý dobrý deduško. Prívetivý, starostlivý úsmev. Mal som šestnásť...on štyrikrát toľko. Nenahovoril veľa. V tom mal navrch. Zbytočne neplytval slovami. Frázami. Miloval povzdychy. Dlhé, kvílivé...dal vám šancu vziať nohy na ramená a zmiznúť. Vlastne bol dobrodinec. Starec na kríži. Žehnajúci hriešnikom a przniaci dcéry pseudo svätcov. To som prehnal. Nebuďeme zbytočne dramatizovať. Ešte som neklopal. Dva,jedna...počul som kroky. Mama zdrhla. Klučka sa pohla. Sklíčka okuliarov si dôkladne leštil látkovou vreckovkou v tvare kosoštvorca. Dával mi náskok. Oblizol si hornú peru a skoro prehovoril. Takmer. Len povzdych. Počul som bubnovanie vlastného srdca. On ho tiež počul. Uškrnul sa a nasadil si na nos okuliare.
“Ale ja ťa ešte stále milujem...”
“Patrik, v tom bude práve ten problém.” a stále sa usmievala dokola a dokola. Užívala si to.
“Problém?” Patrik?
“Všetko si berieš príliš k telu. Patrik.” mal som rád jej zuby. Boli biele. Nie ako sneh. Z vianočnej tradície sa stala šedavá sračka.
“Stále si do mňa hučal ako ma zbožnuješ.” Neprestával. Len ten sneh.
“Veď to bola pravda.”
“Ja som sa nudila, Patrik”
“Nudila.” PATRIK?
“Nenapadlo ťa prečo ti nezdvíham mobil?”
“Hmmm...” predstavoval som si vodnú hladinu vo varnej konvici. Bublajúci vzduch. Ten zvuk ma ukludňoval. Niekedy rozosmieval.
“Takže chápeš čo to znamená,patrik?”
Počujem to. Drkotanie bublín. Syčanie pary. Nenápadná symfónia života a smrti. Krása v jednoduchosti.
“Patrik?”
Orchester.
“Patrik??”
Dirigent ma vždy pekne sral.
“Si hluchý, Paťo?”
Kurva...Postavil som sa. Tak trochu som zabudol, že ešte stále sedím v tej blbej kaviarni. Zase použila ten neznesiteľný pohľad. Dve mláky oleja v mesačnom svite. Romantika mechanika z pumpy za mestom. Chytil som šálku nedopitého turka. Stále sledova čo sa bude diať. Pripojil sa k nej aj čašník a dáka tučná panička o dva stoly na pravo. Zo šálky sa ešte stále parilo. Bublala si popod nos vlastné vyhrážky.
“Nehovor mi tak, zlatko...” trhol som zápastím. Moja teraz už ex zvrieskla a rukami si hystericky obopla tvár.Ex. Znie to pekne. Trochu orehnane. Ex, ex, ex-ľudská bytosť. Pánička s obrím poprsím taktiež zvískla. Niečo ako :
“Je to blázon.”
Tresol som prázdnu šálku o stôl a rýchlo odtiaľ zmizol. Možno som nemal mieriť na tvár. Taktiež výstrih bola fajn možnosť. Proste musela prilievať olej do plameńov. Nech si toho svojho Patrika niekam strčí.
Bes stále chrčal svoju nesmrtelnú ódu a mňa vytáčal do nepríčetnosti. Rozmýšlal som dokedy tá reťaz vydrží. Neznášal som to. Ženy, psov a debiln...
Prehovoril. Jedno slovo. Myslel si, že ma zrazí na kolená. Držal som sa. Bes ma naučil. Strach som pochoval pekne hlboko. Ďaleko. Mimo dosahu logiky. Ukazovákom si napravil okuliare a čakal ako zareagujem. Vždy to bolo rovnaké. Prosiť rohatého o zľutovanie. Napchať do perín perie anjelov. Stále tá istá pesnička. Vždy som sa otočil na podpätku a zmizol preč. Niekedy som si len poplakal v kúpelni. Inokedy som to skúšal pekne zostra. Hmmm...dvojzmysel, to sa mi podarilo. Čakal. Ja som rozmýšlal. Opäť prehovoril. Nereagoval som. Štval som ho. Začal byť nervózny. S nervozitou prichádzala krutosť. Rozlepil som pery a vyceril tesáky. Tak ako ma to naučil môj kamoš bes.
Bes neprestajne vrčal, z ľavej nozdry mu stekalo niečo nechutné, odtieňom pripomínajúce mestskú dlažbu a pravé ucho mu v záchvate dajakej čudesnej triašky trhalo v nepravidelných intervaloch raz doprava, potom doľava. Paradoxne vrtel chvostom. Nenávidel ma. Ja som mu to s radosťou opätoval. Našťastie bol za plotom. Susedovím. Idiot. Bes už neštekal. Už vo mne nevidel potencionálnu hrozbu. Vlastne o to nikdy nešlo. Hral sa so mnou. Na hlave mal veľký biely flak. Akoby sa tam objavil úplnou náhodou. Privrel trošku jedno oko. Uškrnul sa. Bes sa mi rehotal rovno do očí. Chcel ma vyprovokovať.
Takže si to zhrňme. Tá blbá krava mi dala naozaj velmi originálne kopačky. Milujem ťa, nemilujem ťa, bla,bla,bla,bla. Nech zhoria v pekle. Myslím ženy. No fajn tak len tá jedna. Nedopil som svoju kávu. Tešil som sa na ňu celý deň. Do riti. Proste si nemohla dať pokoj s tým Patrikovaním. No čo tu ešte máme...ach jasné, dnes ešte rozkopem ksicht jednému bastardovi.
Neviem o čo mu išlo. Chcel mi dať príučku. Išiel do hĺbky. Bol geniálny. Zase na mňa dačo skúšal. Jemne. Šeptom. Opatrne. Celý som sa triasol. Vedel, že ma ničí. Samozrejme ho to tešilo. Nie to nie je to správne slovo. Bol vo vytržení. Nikdy sa ma anilen nedotkol. Žiadne modriny. Mal svoje vlastné metódy. Ja tiež.
Preskočil som plot. Bes vrieskal ako o dušu. Sused zrejme nebol doma. Ak hej, ihneď by vybehol von a pridal sa k svojmu miláčikovi. Bola úplne napnutá. Reťaz. No nechystala sa roztrhnúť. Zodvihol som zo zeme niečo ťažké vlhké a kovové. Nemal som šajnu čo to bolo. Zodvihol som to nad úroven ramien a chystal sa poriadne rozohnať. Bes. Ja. Tá vec.
Opäť si napravil okuliare. Ofenzíva. Začal som ofenzívu. Z mojich útrob vyšlo niečo podobné stareckému zachrčaniu. Slová sa sformovali do vety a ja som si na chvíľu vydýchol. Usmial sa. Nasledoval úškrnok. Samozrejme rehot.
Čumel som na besa a prestával som tomu chápať. Prestal zavíjať. Stisk prstov povolil a Vec mi vykĺzla z dlaní. Okolo besových chorých očí sa hromadili kvapky niečoho slizského a odporného. Reťaz sa uvolnila. Bola noc. Opäť som preskočil plot. Stále na mňa zízal.
“Čo je?” Zhúkol som naňho. Vtedy som ešte netušil, že noc je mladá a plno krásnych neočakávaných prekvapení na mňa striehne u mňa doma.Brat ma vyhodí z izby. Bod jedna. Idem sa sťažovať matke. Chyba. Štrašná ale opomenuteľná. Flusne mi do tváre a zatncuje si na mojom hrobe. Obrazne povedané. A na rad prichádza daľší veľkolepý omyl. Klop, klop...
Ženy, psi a môj debilný foter. Možno aj váš.
Možno to boli len moje predstavy. Päsť zavŕtaná v jeho ksichte. Len fantázia. Halucinácia. Až príliš skutočna. Reálna. Trhlo mu hlavou dozadu. Chcel vykríknuť. Nestihol. Kopačka do rozkroku. Bes mi radil čo mám robiť. Akou silou udrieť. Kde a kedy. Bolo to nádherné. Vybitie energie. Zlosti. Hnevu. Strachu. Hrdosti. Rukou mi drnčala jemná príjemná bolesť. Otec vypľul poldecko červenej. Ten pohľad ma bavil. Bes šalel. Brat vyšiel z izby. Matka z kuchyne. Hľadeli na mňa s vypúlenami očami. Brat sa ho snažil brániť. Matka kvílila. Štekal som. Vrčal. Reťaz bola napnutá. Nepovolovala. Neovládal som sa. Z úst mj prskali sliny a zlosť. Jeden kotol hnevu. Robil som čo som musel. Prinútili ma. Oni. On. Zase len Ja. Pud sebazáchovy. Brat sa chytil žalúdku a padol na kolená. Matka kvílila. Stále. Mišmaš zvukov. Guláš všetkého čo som miloval, zatracoval a važil. Len pocity pretavené do skutkov. Na zem štrngol zub. Možno otcov, bratov, mamin...možno môj. Nesmial som sa. Neronil slzy. Udieral do toho boxovacieho vreca a užíval si ten moment. Víťazstva. Išlo to ako po masle. S každým naprahnutím ruky sa mi celé telo naplo a zaprotestovalo. Márna snaha. Ďaľšie tupé zadunenie. Štrngnutie. Otec, brat, mama, Patrik. Ešte viac som sa naštval. Štrng, štrng...
Ľavá, pravá, ľavá...asfaltku vystriedala nočná lúka. Nevedel som čo to malo znamenať. Nebol som doma. Ak som vôbec niekedy bol. Nechal som minulosť minulosťou a utekal pred prítomnosťou. Myslím, že sa mi to darilo. Mesiac sa na tom všetkom schuti rehotal. Bolo verejným tajomstvom, že vesmírne telesá mali svinský zmysel pre humor. Smiali sa na soli a krvi druhých. Boli tam stromy. Topánky som zahodil ihneď ako som prebohol okolo besa a ten na mňa šibalsky žmurkol. Všade bol les. Siluety stromov na mňa zvýšky pohŕdavo hľadeli. Zahučala sova. Takmer som si to nevšimol. Do chodidiel sa mi zarilo pár drobných kamienkov a vetvičiek. Zastal som. Húúúúúúúúúúúúúúú...blbá sova. Strhol som zo seba tričko a šmaril ho do krovia. Nasledovali nohavice a spodné prádlo. Hlavné si je zachovať zdraví rozum. To je...húúúúúúúú...najdôležitejšie. Ozval sa výkrik. Bol mi povedomý. Bes. Snáď som to bol ja sám. Opäť to zarevanie. Žiadne slzy. Ľavé viečko mi výstražne zavibrovalo. Húúúúú...ťahaj do pekla. Celé to malo rytmus a štýl. Dalo by sa to opísať jednoducho. Zmätok. Prečo? Prečo nie. Kopol som do hrubánskeho kmeňa stromu a ihneď sa zvalil do lesnej výstielky. Listy zašuchotali. Ššššššššš...spod nechtu mi vytrisklo pár kvapiek krvi. Nie veľa. Ani málo. Akurát. Bol to sen. Zabudol som na otáznik. Jedna maličkosť vie urobiť v živote človeka pekný bordel. U mňa nie. Ja som si to naplánoval. Zase som zvrieskol. Na tele som cítil každý milimeter lesa. Celým telom mi preletel nesmrtelný kŕč. Tušil som , že to tak má byť. Duchovia lesa mi podali pomocnú ruku. Smiešne. Jediný duch som tam bol ja. Vedel som, že žijem. Ešte hej. Prečo by som nemal. Zabudol som na tie drobnosti. Drobnosti ako rodina, láska, blondýna, bruneta, nenávisť, byť v jednom ohni, siahnuť si na život. Hladkať telo cudzinca, šepkať jej hlášky od výmyslu sveta. Zrejme všetky na jedno kopyto. Niekomu sa zrazu objavíte v jeho útrobách a on sa tým chtiac nechtiac musí zmieriť. V deň D vás vypluje papula nechutnej chiméry medzi davy vám podobných a jediné spojivko, ktoré vás drží pod hladinou snenia je matkina pupočná šňúra. Naozaj bol nádherný. Mesiac. A všetko s ním spojené. Listy šušťali, sova si nôtila svoju Ódu na let sokola a Patrik(teda ja) si posledný krát zvrieskol popod nos pár falošných nôt. Znelo to skôr ako zavíjanie vetra. Les si sklamane povzdychol
Starý hubár zvieral v ruke žltú igelitku a prešlapával od jedného stromiska k druhému. Svitalo. Teda asi pred hodinou. Teraz už poriadne pražilo. Slnko. Mesiac si išiel zdriemnuť. Hubár si dačo pohmkával. Dlhou palicou sa prehrabával v dlhej tráve. Niečo ho zaujalo. Na sekundu si prestal radostne pohmkávať. Klakol si a z trstiny vytiahol obrovitánksy hríb. Usmial sa. Potom ma zbadal. Huba sa mu takmer vyšmikla z ruky. Preglgol. Počul som to. Zreteľne. Dôkladne som si ho premeriaval pohľadom.
“Je ti niečo chlapče?” v jeho hlase nebol cítiť strach. Len znepokojenie.
“A malo by?” Čo najzdvorilejšie som sa ho opýtal.
“Kde máš oblečenie?”
“Neviem.”
“Odkial si?”
uškrnol som sa.
“Nevieš?”
“Neviem.”
Chvílu sme boli potichu. Bol to pamätný moment. Hubár sa cítil nesvoj. Videl som mu to v očiach.
“Nemáte cigaretu?”
“Nefajčím.”
“Veď ani ja.” sadol som si na belasý kameň a vyčaril neobyčajný úsmev.
“Tak načo tá cigareta?”
“No tak pekne poporiadku. Opýtajte sa ma na meno.”
“Tak ako sa voláš?”
“Bes.”
Čumel na mňa asi pol minúty bez jediného slova. Myšlienky sú nebezpečné. Miešajú sa, delia. násobia až z nich vznikne bordel v ktorom sa nedokážete orientovať. Niekedy vás poriadne nakopú inokedy podajú pomocnú ruku. Niekedy v tom nieje veľkí rozdiel. Žiadny? Konečne otáznik. V nesprávny čas na nesprávnom mieste. Hubár sa nehýbal. Ženy, láska, psi, najväčší priateľ človečiny, rodina, otec, syn a duch lesa. Raz ma jedna suka nazvala Patrikom. Načúval som cez stenu maternice. Už vtedy som dával moju nespokojnosť najavo. Už vtedy som si mal hodiť slučku. No zrejme by to skončilo neúspechom. Pupočná šňúra bola totiž mazľavá a klzká. Hubár tam stále bol.
“Och, dlžím vám vysvetlenie.”
“no...uhm.”
“Ja nefajčím...Bes áno.” usmial som sa.
“Štek...” Zaštekal som.
“Panebože...” Hubár zamňaučal.
Nikdy som nefandil hre na Mačku myš.
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 3534
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti