Basnicky.sk

Pomaly som prechádzala úzkou uličkou a vôbec som si neuvedomovala, čo na mňa čaká. Podrazil ma a ja tam nájdem len vlhký, plesňou presiaknutý vzduch alebo mi povedal pravdu a ja konečne na vlastné oči uvidím REW jedno zo siedmich zrkadiel sveta? Možno áno, možno nie.
V tom moje myšlienky prerušil zvuk prichádzajúci spoza mňa. Obrátila som sa no nič som nevidela. Ani neviem ako zrazu sa predo mnou zjavila cestička, ktorá tam predtým nebola. Kadiaľ mám ísť? Čo to tu robí? Skadiaľ sa vzala? Toto boli otázky, ktoré som si kládla, a na ktoré som odpoveď nepoznala.
Ešte pred dvoma týždňami som podobným veciam neverila. Kúzla, čary! Jasné jedine tak pre deti. No teraz tu stojím a mojím problémom je nielen strach o svoj život ale aj o život môjho najlepšieho priateľa, ktorý ako jediný z nás siedmich prežil.
Až si vyberiem nesprávne naruším všetko čo sa dá. Určite sa znovu niečo stane, niečo zlé čomu nebudem chápať. Proste to príde a ja s tým nič nezmôžem. Ale ja už nechcem! Už dosť! Prestaňte! Kričala som pričom som nevydala ani jedinú hlásku. Nemohla som. Zavreli by ma a naša nádej by vyhasla spolu z našimi životmi, ktoré by sme stratili hladno krvnou vraždou.
To som nemohla dovoliť. Rozmýšľala som celým svojím Ja kade. Ľavá alebo pravá, ktorá ma dovedie do bezpečia a ja budem môcť konečne odísť a skúšať zabudnúť na predchádzajúce dni. Ľavá?! To bude ona. Musí! Ani neviem prečo som sa tak rozhodla proste som sa pohla a moje kroky viedli s cestičke na ľavej strane.
V tom ako keby niečo zavrčalo a v zlomku sekundy znovu stíchlo. Ani nie o päť sekúnd sa tmavá ulička zmenila na miesto plné zrkadiel, ktoré ožiarilo celú miestnosť a aj moje oči. Nič som nevidela!

Večera

Bol piatok trinásteho a ja som mala naplánovanú večeru u rodičov, na ktorú som sa vôbec netešila. J e to už rok čo moja mamina zomrela a otcova nová žena ma veľmi neočarila. Jej správanie bolo vo väčšine prípadov otrasné a jej inteligencia sa pohybovala na veľmi nízkych číslach. Jej výzor hovoril za všetko. Bola ako vystrihnutá z časopisu. 90-60-90. Čo dodať. Nehovoriac o tom, že od môjho otca bola mladšia o 15 rokov.
No mali výročie a ja som si nemohla dovoliť neprísť. Náš vzťah s otcom bol už aj tak dosť problematický. Pravdu povediac, problém bol len jeden a to jeho nová manželka Sue. V nej sme sa veľmi nezhodli. Nikdy vo svojom živote nemal rád Francúzov a teraz z jednou žije a spáva. Čo už. Zaťala som päste a stisla kľučku.
„Ahoj“ povedala som a poobzerala som sa okolo seba pretože všetko bolo zmenené. Steny, ktoré boli predtým jasno žltej farby zo zeleným pásikom uprostred sa zmenili na tmavo ružové a po boku na ľavej strane bol veľký čierny strom. Určite to bola jedna z tých nástenných nálepiek. No nielen steny boli iné ale aj komoda na topánky. Bolo tam aj veľké zrkadlo, ktoré som si pamätala z môjho detstva. Bolo to zrkadlo, ktoré mi mamina ukazovala keď som bola malá a o ktorom mi rozprávala príbehy plné kúziel a čarov. Bohužiaľ už ako dieťa som tomu neverilo čo maminu z nejakého dôvodu trápilo.
„Ahoj! Poď ďalej. Sme v kuchyni. Hneď sme pri tebe!“ zakričal môj otec no zvuk jeho hlasu prichádzal z obývačky. Vyzula som sa a kráčala som k obývačke. Tam som však našla dvere cyklámenovej farby, z ktorých viala vôňa upečeného kurčaťa a byliniek.
Po tom ako som sa spamätala z toho, že v obývačke, ktorú mama milovala celým svojím srdcom je vôňa pečeného kurčaťa, a že z nej Sue spravila kuchyňu som zbadala aj iné zmeny. Na pravo kde predtým ležal pásikový koberec bola teraz koža z medveďa. Na ľavo odo mňa sa rozprestierala veľká stena, v ktorej boli naukladané všelijaké veci. Samozrejme ružovej a červenej tam bolo viac ako dosť.
Čo si to myslí?! Čo to tu stvára?! Len tak si príde a zmení celý dom, zmení to čo mama tak milovala. Zmení moje spomienky na detstvo.
„Ahoj. No prekvapenie. Dúfam, že ti to nevadí. Sue to už dávno chcela zmeniť no až teraz sa na to odhodlala. Vyzerá to tu fajn. Nie?“ tón, ktorým to povedal bol až nadmieru nadšený. Asi desať sekúnd som nič nehovorila no potom som sa prinútila klamať.
„Je to úžasné. Všetko zladené. Musím povedať, že vkus má dobrý. A to nielen čo sa vecí týka.“ povedala som čo najmilším tónom akým som vedela a jemne som sa dotkla otcovho ramena.
,,Som strašne rád, že ti to nevadí“: na chvíľu sa odmlčal a znovu pokračoval „Ako sa máš? Kde letíš najbližšie?“
„Mám sa celkom fajn. Len ma prestáva baviť zožierať sa s Oliverom. Nevie pochopiť, že to čo bolo medzi nami sa už skončilo. Stále ma otravuje a nechce mi dať pokoj. Ide mi to na nervy.“ ani som nestihla dopovedať a do miestnosti sa vrútila Sue s táckou na ruke a milým úsmevom na tvári.
„Ahoj. Rada ťa vidím. Ako sa máš?“
„Dobre, celkom. Práca ide, kamaráti OK. Dá sa! A čo ty? Vidím, že si preriaďovala. Je to super!“ v tom ma prerušila.
„Ja viem. Je to najnovšia móda. Teda aspoň pre dvoma týždňami bola! No ale už poďme, všetko nám vychladne!“ jemne som jej pridržala dvere na jedálni a chcela som ísť za ňou no v tom ma otec zastavil a podal mi do rúk modrú obálku.
„Chceli sme ti so Sue spraviť radosť. Vieme, že narodeniny máš iba v septembri ale vtedy bolo všetko plné“ nechápavo som na neho pozerala a začala som otvárať obálku. Keď som ju otvorila našla som v nej poukazy na dovolenku v chate Zoret.
,,Čo to?!...“
,,Je to tá chata v ktorej sme boli s tvojou matkou na svadobnej dovolenke a s ktorej fotky si obdivovala zakaždým! Viem, že sa ti páčila a tak som ti zohnal poukazy na dva týždne v nej. Dúfam, že neodmietneš!“
,,Ďakujem. Ani neviem čo mám povedať. Fakt!“ stratila som reč a otec sa pobral k dverám do jedálne.
Ja som zatiaľ ostala stáť na mieste a strkala som si obálku do mojej tašky, ktorú som následne položila na kožu z medveďa. Obrátila som sa a išla ku dverám. Opatrne som ich otvorila a poobzerala som sa na vôkol. Ihneď som sa zarazila. Kde sú? Kde ich dali? Mamine zrkadlá boli preč.
,,Čo to? Kde ste dali tie zrkadlá. Boli to...“ hovorila som potichu až som stratila hlas.
Stála som pred veľkým stolom a ako blázon som hľadela na všetky strany. Namiesto zrkadiel, ktoré už dlhé roky zdobili steny tam boli moderné obrazy plné erotiky, vrážd a smútku. Nevedela som to pochopiť ako to mohli spraviť? Ako....
„Tie starí rárohy. Vyhodila som ich. Dúfam, že ti to nevadí. Viem koľko znamenali pre tvoju mamu ale mne moc nesekli.“ Povedala pričom sa na mňa ani len nepozrela. Ja som nevedela čo mám robiť no ešte predtým ako ma oco stihol chytiť za ruku som sa rýchlo otočila, vzala si tašku a odišla z domu na ulicu. Tam som nasadla do svojho auta.
Hlavou sa mi hnali tisíce myšlienok, ktoré som nevedela zastaviť. Boli to spomienky na detstvo, na mamine príbehy, na jej chorobu, pohreb.
Naštartovala som auto a zašla som za ulicu. Asi po pol hodine zmiešaných myšlienok, ktorých prúd som nevedela zastaviť som konečne prišla k rozhodnutiu ako a čo budem robiť. Rozhodla som sa, že už nikdy v živote nechcem vidieť Sue a jej obrazy. Okrem toho som sa rozhodla, že výlet na chatu sa ruší. Otvorila som tašku a vybrala z nej poukazy. Chcela som ich roztrhať no v tom som si to rozmyslela. Niečo v mojej hlave sa zaseklo a ja som nemohla roztrhnúť kus papiera. Niečo chcela aby som do chaty predsa len išla.
S veľkou nevôľou som si prezrela poukaz a zistila som, že pobyt trvá od 15-29, a že je pre dve osoby. Prvá osoba, ktorá mi napadla v tej chvíli ako som zistila, že pobyt je pre dvoch bol Oliver. Ten Oliver s ktorým som nechcela nič mať. Hneď druhá a zároveň aj posledná a na sto percent istá osoba mi napadol môj najlepší priateľ Filip. Málokedy sme mali možnosť vyraziť si spolu niekam a práve teraz sa taká možnosť priam pýtala. Bez mihnutia oka som zodvihla telefón a na rýchlej voľbe som stlačila číslo 1.
„Haló“ ozval sa hlas na konci telefónu a ja som si uvedomila, že Filip je po nočnej a, že je veľa hodín.
,,Sorry. Ja len, mám dva poukazy na dva týždne v chate Zoret. Nechcel by si ísť?
„Až nežartuješ tak potom áno! Kedy to máme rezervované?“
„15-29 tento mesiac.“
„To je super. Mám voľno a už dlho som premýšľal čo sním. Fakt ti veľmi pekne ďakujem no teraz už musím končiť mám tu návštevu“
„Dobre. Ahoj a veľa šťastia s tou návštevou!“ zložila som telefón a naštartovala som auto.
Cesta domov mi trvala asi 3O minút a udržať sa pri vedomí mi dalo veľmi zabrať. Bola som už síce zvyknutá ale nie na tento typ únavy. Ani neviem čo ma tak vyšťavilo na ja som už nemohla.
Auto som zaparkovala na obvyklom mieste a šuchtavými krokmi som sa presunula k dverám. Otvorila som ich a vošla dnu. Svetlá boli rozsvietené a ja som nevedela prečo. Ja som ich predsa zhasla! V tom sa dvere z veľkým rachotom rozleteli a vzápätí znovu zatvorili. Svetlá sa vypli a niečo do mňa narazilo. Ešte predtým ako som spadla a rozbila si hlavu som počula zvuk niečoho čo praská. Nevedela som si spomenúť čo by to mohlo byť no už som ani nestihla porozmýšľať pretože som omdlela.
Asi o tri hodiny som sa zobudila a uvedomila si čo sa stalo. Vedela som, že sa mi niečo snívalo ale čo na to som si spomenúť nevedela! Postavila som sa no hneď v tom som si znovu sadla a zistila, že moja hlava je rozbitá a že hrozne bolí. Zobrala som telefón , ktorý ležal vedľa mojej pravej ruky a vytočila som číslo 1.
„Haló“ ozvalo sa po dlhom zvonení rozospatým hlasom.
„Prepáč Fili ale niečo sa u mňa stalo a myslím, že mám rozbitú hlavu. Hrozne to bolí a nedá sa mi postaviť. Viem, že je neskoro no mohol by si prosím prísť“ povedala som hlasom plným bolesti pretože hlava ma bolela čoraz viac.
„Hneď som tam“ odpovedal mi a vzápätí zložil. Asi za 15 minút, ktoré som prežila hlbokým výskumom môjho večerného incidentu a môjho sna, ktorý si aj tak nepamätám som začula motor auta, vzápätí brzdy, buchnutie dverí a kroky.
Dvere sa otvorili a môj pohľad padol rovno na bosé nohy Filipa, ktorý sa ku mne znepokojujúco klaňal a prezeral mi hlavu.
„Bude to treba zašiť! Máš šťastie, že si mi tu nevykrvácala. Čo sa ti vlastne stalo.“ Spýtal sa ma a popritom mi pomáhal vstať zo zeme a podporil ma zatiaľ čo som sa snažila nájsť rovnováhu.
„Ja ani neviem. Zaparkovala som auto, prešla som cez dvere a v tom som zbadala, že svetlá svietili. Pritom na isto viem, že som ich zhasla. Potom z ničoho nič sa dvere s veľkým hukotom rozleteli a vzápätí znovu zatvorili. Niečo mi podrazilo nohy a ja som spadla. Už asi nič...Ale áno ešte predtým ako som stratila vedomie som počula niečo praskať!“
Teraz som už sedela v aute u Filipa a on bol na ceste na svoje sedadlo. Vybral kľúče z vrecka, naštartoval motor a išiel do nemocnice.
„Netuším. Fakt neviem. Kto by ti chcel ublížiť? Vieš o niekom?“
„Ani nie. Nemám nikoho komu by som extra prekážala. Možno len Sue po tom čo som spravila z jej rodinou večerou by som sa jej ani nečudovala. No ja som si proste nemohla pomôcť. Boli to mamine zrkadlá a ona ich vyhodila a namiesto nich tam navešala tie otrasné moderné obrazy, ktoré nestoja za nič.“
„No čo už. To sa vyrieši potom. Najprv tvoja hlava.“ Povedal to ako samozrejmosť a ja som vedela, že jeho myšlienky rozoberajú čo sa mi mohlo stať. Dúfam, že to zistím.
V tom auto zabrzdilo a mi sme stáli pred nemocnicou svätého Petra. Bez slov otvoril dvere a previedol ma chodníkom, ktorý bol lemovaný stromami a lavičkami. Nemocnica nebola veľmi veľká ale jej zásluhy v tejto časti štátu boli nezaplatiteľné.
Vošli sme hlavným vchodom, ktorý bol naľavo od veľkého okna za ktorým bola miestnosť na umeleckú a zábavnú činnosť- Ani neviem ako sme sa dostali na pohotovosť, kde už Filip vysvetľoval čo sa mi stalo. Ja som ho už ani nevnímala pretože moja hlava začala horieť a bolesť sa zdvojnásobila. Bolo mi zle a celý svet sa mi točil. Nič som nevnímala len svoju hlavu a potrebu vyprázdniť žalúdok. Proste som to zo seba dostala no lepšie mi vôbec nebolo. Od tej chvíle si už nič nepamätám.
Videla som len tmu a počula som praskajúci zvuk. V tom som sa prebrala a vedľa mňa som spoznala spiaceho Filipa. Pohla som rukou pretože som v nej mala kŕč no to Filipa zobudilo. Pozrel sa na mňa vytešeným pohľadom.
„Otras mozgu. To ti teda vyšlo, Aspoň, že len ľahký.“ Čože otras mozgu? Ale to nie je možné.
„Otras mozgu? Vážne?“ opýtala som sa hoci som vedela, že Filip by o takýchto veciach nikdy nežartoval.
„Vážne. No mám dobrú správu. Vybavil som ti priepustku už na 15 aby sme si mohli ísť oddýchnuť na chatu. Môže byť?“
„Áno, No to znamená, že tu musím byť ešte jeden deň.“
„Otras mozgu.“ zopakoval mi a ja som to pocítila na vlastnej koži.
Ľavou rukou som si prešla po hlave a cítila som tam jednu veľkú hrču. Hoci som prespala asi 6 hodín stále som bola unavená a tak som zatvorila oči a znovu zaspala. Ráno ma zobudila sestrička s teplomerom, ktorý nepríjemne chladil no po chvíli pol príjemne studený. Moja teplota bola v normále tak isto ako tlak.
„Ako sa dneska cítite? Hlava nebolí?“ opýtala sa ma pričom niečo zapisovala do mojej karty, ktorú som mala zavesenú na posteli.
„Všetko v absolútnom poriadku. Hlava ma nebolí no tú hrču tam budem mať ešte dlho že áno?“ opýtala som sa pričom odpoveď som poznala.
„Áno. No nebojte sa. Ani to nevidno. Dovidenia.“ Obrátila sa a vyšla dverami.
Uvedomila som si, že Filip musel ísť do roboty, a že mi určite zavolá. Zatiaľ čo som si brala pohár vody zo stolíka a pozerala či mi Filip už náhodou nevolal sa otvoril dvere a do izby vošiel doktor.
„Ako sa máme slečna Pavláková? Viktória. Máte veľmi pekné meno.“
„Ďakujem za kompliment. Mám sa fajn. Tlak a teplota sú v normále. Som v poriadku.“
„No tak keď vás nič nebolí tak potom by ste už mohli dneska aj ísť. Síce vás nerád púšťam keď ste mali otras mozgu hoci len ľahký tak skoro domov. Ale až mi sľúbite, že sa nebudete namáhať a že sa budete vyhýbať stresu tak vás pustím. Ale len poobede. Ešte stále sa to môže zmeniť tak sa udržte v poriadku.“
„Sľubujem pán doktor. Budem v poriadku."