Basnicky.sk

Markus Maaz sa vyhrieval na raňajšom slniečku, pofajčieaval ubalenú cigaretu a jemne sa škeril. Tiahlo mu na šesťdesiatku. Nemal ju s kým osláviť. Rodina sa na neho vykašlala. Skončila pod zemou skôr ako plánoval. Ženu asi miloval. Pred dvoma rokmi tá nekonečná láska skončila. Deti nikdy nemal tak si aspoň na ne nemusel zvykať. No veril, že by si ich oblúbil. Zalieval by ich nehynúcou rodičovskou láskou, dal by im kus zo seba, štipku svojho srdca....atakďalej, atakďalej. Sestra mu zmizla zo života pred pár rokmi. Pred pár rokmi mu taktiež prišiel list. Niečo ako pozvánka.
“Milý pán Maaz...blablabla...je mi ľúto...blablabla...smútočná ceremónia...blablabla...bla a ešte jedno dôrazné BLA”

To mu mohli rovno na dvere bytu načmárať:

“A máš po sestre ty zvráskavený starý idiot”

Markus už nemal nikoho. Znelo to trochu gýčovo a prevarene plytko no bola to pravda. Markus sa naučil zo skúseností, že pravda nikdy nevyrukuje s ničím originálnym. Stále len to isté. Trochu ho srala. Keď v jeho vnútri zomrela posledná odrobinka nádeje, že si nájde svoju milovanú polovičku ktorej by sa mohol oddať a zbožnovať ju napadlo ho, že tých pár neúspechov si môže vykompenzovať niečim iným. Nevedel presne čím. Kúpil si psa. Bol to ten najmilší tvor na celom svete. Dokonca bol verný. Nikdy neprosil a nekňučal pri stole. Neotravoval ho. Nerobil naňho psie oči. Čo bolo paradoxné. Nežobral o dobroty. Bol dokonalý. Na aj nesmierne nudný. Keďže pán Maaz nemal srdce z kameňa a nebol žiadnym starcom prekypujúcim cynizmom a aroganciou vyriešil tento malý problém veľmi diplomaticky. Na psa zabudol. Proste si ho vymazal z pamäte a on zmizol. Nevedel kde ani kedy no proste bol preč. Tak to bolo najľahšie a najjednoduchšie proste zabudnúť. Ďalej dumal nad tým ako zaplniť tú neuveriteľnú prázdnotu, ktorá ho pomaly, potichu a s istou dávkou chorej elegancie pohlcovala zvnútra. Celé dni. Noci. Kúril jednu od druhej a lámal si hlavu nad týmto nevyriešiteľným hlavolamom. Nechcel byť šťastný. To nie. Úplne by mu stačilo ak by sa nenudil. No ak by to šťastie po čase prišlo samo od seba vôbec by nenamietal. Tak silno rozmýšlal nad tým čo nemá až zabudol na to čo má prestreté rovno pod nosom. Ako na striebornej tácke. Možno zlatej. Kňučalo to, vrieskalo, a prosilo aby túto príležitosť stopercentne využil. Trvalo pár týždňov kým na to prišiel, poriadne si plesol po čele, zvískol dunivé “ahááááááá” a začal pracovať na obohatení svojho v banalite a jednorozmernosti zahrčkaného života. Spočiatku sa bál. Spočiatku si navrával, že je to neetické. Spočiatku si ešte neuvedomoval kam to povedie. Bola to nová etapa jeho života. Vyfúkol oblak dymu a zahasil ohorok o podpätok bagandže. Sedel pred svojim barákom a čakal. Za päť minút malo byť osem. Bol to jeho rituál. Rok, možno rok a pol. Podnájomníci si zvykli. Bol to dobrý domáci. Možno za to mohol aj jeho mierumilovný vzhľad. Na hlave mal za každého počasia narazený čierny klobúk a stará flanelová košela naňom viala akoby ani nemal telo. Žiadne krčmové brušisko. O vráskach ani nehovoriac. Jeho tvár pripomínala skôr plátno na ktorom sa vybláznil jeden z klasikov impresionizmu. Panenská fasáda starca. Bol nehmotný. Len škvrny. Žiadne priamky ani hrubé línie vystihujúce jeho podstatu. Abstrakcia ako vyšitá. Asimetria z hlbín vesmíru. Bytosť a nie človek. Len tá košela a klobúk. A samozrejme brada. Večerníčkovský porast mu dodával akýsi ďalší rozmer. Akoby navždy patril k svojmu baráku. Svojmu domovu. Nič viac, nič menej. On a jeho rituál. Za minútu osem. Ako prvý z bytovky vyšiel pán Lorenz. Pozdravil pána Maaza očarujúcim úsmevom a upaľoval na električku. Bol vždy presný. Každá sekunda bola pre neho draha. Dve minúty po ôsmej sa zjavila rodinka Kolepovcov. Všetci traja žili vo svojej dokonalej utópii. Vo svete v ktorom všetko fungovalo a blišťalo pretvárkou.Láska ešte nestratila na svojom okrídlenom význame a nenávisť či smútok bol len legendou ktorú nikdy nevyskúšali na vlastnej koži. Taktiež sa s hromadným apokalyptickým úsmevom pozdravili svojmu milujúcemu domácemu a Markus im vdačne zakýval. A boli preč. Nasledoval manželský pár. Ten bol zo všetkých najľudskejší. Spoza ich dverí občas počúval energické hádky a šťavnaté vulgarizmy. Páčili sa mu. Keď ho uvideli nezaliali ho naboptnaným pokryteckým úškrnkom ani naňho nevychŕlili hromadu zbytočných raňajších fráz takých plytkých a zbytočných až to bolo neuveriteľné. Len mlčali. Pokývali hlavou a zmizli. Iskrilo to medzi nimi. Ako medzi atómovkou a hirošimou. Určite si rozumeli. Neskrývali svoje city. Boli otvorení. Niektorým susedom tento ich špecifický druh otvorenosti síce trochu štval ale kým tu bol král domu Markus museli ich rešpektovať. Rešpekt bol dôležitý. Posledný bol Jožef. Jožef Markusa nesmierne zaujímal. Nebol odtiaľto. Jeho meno tomu zreteľne napovedalo. Nevedel z akej je krajiny ani aký je jeho rodný jazyk. Učil sa po našom no zatiaľ mu to bohvieako nešlo. No snažil sa. Nosil na sebe pestrofarebné veci a ošúchané sandále. Nebol príťažlivým ničím iným okrem mena. A to sa po čase tiež zunovalo. Vybledlo. Chýbal mu predný zub. Bol zrejme na mizine no nájom platil takže sa ho Markus snažil ignorovať. Taktiež sa mu pozdravil a z Jožefa vyšlo dáka skomolenia znejúca ako:

“Blý blrano bufta he?”

Znelo to ako otázka takže Markus len pokrčil ramenami a priblblo sa usmial. Možno nebol cudzinec. Možno bol len normálny dement. No markus nerád ľudí odsudzoval takže zatial sa priklonil k verzii že Jožef nie je retardovaný ale len mu robí problém ráčkovanie a výslovnosť. Jožef zmizol za ďalším barákom a pán Maaz si vydýchol. Konečne. Na rad prichádza ta zábavnejšia časť dňa. Má pár hodín. Drahocené minúty a sekundy na ktoré sa tešil deň čo deň. Očká sa mu rozžiarili deckou radosťou. Šťastím panica pred jeho prvou nocou. Celý jeho ritúál nespočíval len vo vysedávaní na rozheganej tonetke a kúrením rannajšej cigy. Bolo to niečo iné. Všetko to začínalo až keď sa posledná noha vytratila do neznáma, posledný hlas najomníka sa stratil v útrobách mraveniska a Markus zostal sám ako kôl v plote. Kôl v plote...velmi výstižné. Postavil sa a vykročil do bytovky. Opis baráku bol zbytočný. Škoda slov. Ohromná. Jedna strecha, pár múrov, dáka dlažba, pivnica, podkrovie kde drichmali holuby. To je všetko. Žiadna poetika. To čo robilo túto nenápadnú budovu takou výnimočnou nebola armáda tehal, more malty, elektrických káblov, či kôpky opadanej omietky skrášľujúcej starnúce a nezaujímavé chodby. Bolo to niečo iné .Niečo živé. Nepopísateľné. Markus urobil pár krokov, zobral hopom zo desať schodov zastavil sa pred dverami Kolepovcov. Zahrabol do vrecka. Pár centov, krabička cigariet a ešte jedna maličkosť. Maličkosť s velkým M. Niečo robilo z Markusa človeka, ktorý našiel svoj skrytý zmysel života. S privretými očami si prezrel drobný klúčik zvierajúci v pravačke, strčil ho do zámky, otočil ním a ozvalo sa mechanické cvaknutie. Pán Maaz sa zhlboka nadýchol, so zavŕzganím otvoril dvere do bytu kolepovcov, poškrabal sa na brade a vstúpil dnu. Opäť to dávalo všetko zmysel. Celé bytie. Nebolo to len slovo. Slovo vo vete. Veta v súvetí. Súvetie na stránke pseudo filozofizujúceho eposu o podstate ľudskej ničoty. Odštartoval svoju vlastnú odyseu. Púť za poznaním. Objavovanie seba samého. Uškrnul sa, rozhliadol po byte a rozmýšlal čím začne ako prvým.

KOLEPOVCI

Takže ideme na to. Elena Kolepová sa na prvý pohľad zdala ako vnímavá a milujúca manželka. Markus prešiel do spálne, otvoril šuflík na starej lakovanej skrini a doširoka sa usmial. Prestrel pred seba vrchnú časť dámskeho spodnho prádla a zahľadel sa na dva obrie košíky podprsenky
“Hmmm...to je novinka”
Elena robila na konci mesta v dákej blbej kancelárii s očarujúcim šéfom a ešte očarujúcejším číslom na výplatnej páske. Bahnila sa v drobákoch. Žiadna veľká čiastka. No plnohodnotne sa mohla venovať svojim záľubám. Naozaj bola milujúca...dávalo to očividne najavo. Keď Markus odstránil s menšou námahou zo šuflíka falošné dno hlavou mu preletela skromná myšlienka, či o týchto hračkách vie jej manžel. Boli tam všetky veľkosti a tvary. Niektoré pripomínali umelecké diela. Bolo vidno, že sa o nich stará. Manželka musí vedieť vládnuť pevnou rukou. Tá bola dôležitá. Markus sa jedného dotkol. Objavil ich asi pred mesiacom. Chvíľu bol znechutený. Dvadsať dva minút a približne asi štyridsaťpäť sekúnd. Potom to z neho vyprchalo ako bublinky z lacného šampáňa. Vlastne si ich celkom obľúbil. Ak sa na nich nepozeral s vrytou nechuťou, boli celkom očarujúce. Nadnesene sa pousmial a vrátil všetko na svoje miesto. Samozejme musí byť naprosto diskrétny. Nebolo to Elenine jediné tajomstvo. Pár ich mala ešte v kúpelni(povolená kachlička na vani-dokonalá skrýš a škára za prádelníkom), jednu pod okenným parapetom a dve zastrčnené v prázdnom svietniku, ktorý Elena zdedila po nebohej babke(neznášala ju no šperky si nechala. Veľmi jej pristali k čiernemú kostýmu a béžovým nohaviciam. Právom bola na ne hrdá). Markus taktiež každý deň obdivoval knižnicu tejto rodiny. Tvorila ju síce len jedna útla skrinka s pár výtlačkami starých klasikov no tie najzaujímavejšie dielka mal schované Janko v starom kufri pod postelou. Takže plynule prechádzame k dalšiemu členovi rodiny. Ján, Janči, Janq...to bolo mnoho skomolenín jeho mena, ktorými ho zalievali spolužiaci rodičia alebo náhodní známy. Ako to býva zvykom nespokojnosť a rebelantstvo mladého nevyvinutého ducha, jeho mätúce pocity a vnútorné rozbroje sa museli pretaviť na stránky niečoho tak banálneho a v detských očiach nesmierne originálneho ako denník. Markus v ňom chvíľu listoval a zistil že Janči nelenil a zapísal tri nové stránky. Väčšinou to boli len hlášky dospievajúceho pubescenta a nedala sa v ňom nájsť takmer žiadna súvislá veta. Markusa zaujala drobná vkusná kresbička asi na pol stránky. Už skorej si všimol že sa u Jana začína prejavovať talent. Rodičia o tom určite nemajú anilen tušenia. Bola to škica dievčaťa. Ešte trochu roztrasená linka, žiadne veldielo, no dalo by sa na tom popracovať. Najviac si dal záležať na jej obrysoch a nose. Prečo práve nos. nejaký druh uchylky? Je to možné. Svet je plný kadejakých zhovadilostí. Pomyslel si Markus a ďalej obdivoval výplod mladého umelca. Určite mal potenciál. Otočil stránku. Celá bola popísaná rovnakou vetou.
“Milujem ťa I.P”

No, mladý pán sa nám zamiloval. Veľmi milé. Milé. A samozrejme aj kruté. Na stopercent bude v sebe tieto city dusiť. Raz jej napíše kraáku anonymnú správičku. Niečo o láske. Pár drístov rovno zo srdca. Ona sa na tom ohromne zabaví zo svojou tlupou kamarátok. Jeho osud vpísaný do pár stránok recyklovaného papiera. Ďalšia stránka Markusa očividne prekvapila. Nebolo tam nič. Ani slovko. Nič. Len zlysovaný ohorok cigarety. Na filtry boli stopy rúžu. Je v tom až po uši. Pani Láska si nevyberá. Markus vrátil denník naspäť do kufra, kufor pod postel a prešiel do obývačky. Jozef Kolep hlava rodiny a štastím prekypujúce individuum bol ojedinelý prípad. Alebo naopak. Ukážka príkladného stereotypu. Netušil čo sa okolo neho deje. Tváril sa akoby mal rodinu v malíčku. Akoby si našiel kus svojho raja. Mýlil sa. Absolútne vo všetkom. Blbý domáci vedel o jeho žene a synovi viac ako on sám. Ignoroval čo sa deje. Nevnímal tie jemnulinké no intenzívne signály. Bol nezaujímavý. Ničím nevynikal. Presne toto si Markus myslel asi týždeň dozadu kým nezistil, že aj Jozef má svoju vlastnú skrýšu. Hrozné tajomstvo. Pár časákov, fotiek...dve obzvlášť zaujímavé. Poznal to tam. Bola to mestská plaváreň. Na tej druhej bolo zoo. Ako malý tam chodil a obdivoval divokosť šeliem. Jozef to pochopil úplne inak a prevrátil to celé naruby. Hmmm.divokosť šeliem. A Jozef. A ten druhý neznámy. Byvali časy keď sa Markus pohoršil nad každou maličkosťou. Staré dobré časy. No možno len staré. Markus si nostalgicky povzdychol, vykráčal z bytu Kolepovcov a baletným krokom vtancoval do ďalšieho bytu.

JOŽEF

Jeho byt teda nebol nejako bohato zariadený. Trochu stereotypný. Ošarpaný nábytok, rozhegané stoličky, písací stolík, stolová lampa zožieraná hrdzou, ošúchaný koberec, celkom zachovaný gauč. To všetko bolo pekné. Milé. Markus to všetko skenoval pohľadom a nedali sa mu spojiť dokopy čiastočky skladačky. Prečo dopekla hovorí tou divnou skomoleninou. Nerozumel mu ani slovo. Ledva pochopil keď prišiel prvý krát a pýtal si podnájom. Nepýtal sa ho na podrobnosti. Tie ho nezaujímali. Teda určite nie hneď. Tých si užíval práve teraz. Tajomstvá. Predieral sa cez šedastú hmlu nedostupnosti a odstupu, ktorý si každý nájomník držal od svojho milujúceho domáceho. Prešľapoval z nohy na nohu, upravil si na hlave neposedný klobúk a ťažkopádne sa poškrabal na brade. Hmmm...v Jožefovom byte sa nikdy nedialo nič zaujímavé. Zrejme tu len nocoval. No Markusa zaujímal svet, ktorý ľudia ukrývajú vo svojich útrobach. Netrápilo ho pozlátko. Chcel ísť rovno na vec. Zistiť o nich všetko. Človek bol už od narodenia nedôverčivý. Pán Maaz to bral ako chybu. Chorobu ohlodávajúcu vnútorné krásy a osobitosť jednotlivca. Markus rozmýšľal nad tým, že sa Jožefa zbaví. Neprinášal mu žiadnu radosť. Potechu. Bol preňho príliš jednoduchý. Pán domáci urobil pár krokov a povedal si, že dá cudzincovi ešte jednu šancu a trochu sa povŕta v spálni. Fádny. Stlačil klučku na dverách a nakukol dnu akoby špehoval spolužiačku zo základky v sprche na plavárni. Staromódny, nezaujímavý, proste nud...Markus preglgol a po čele mu stiekla kvapka žltkastého potu. Chvíľu neveriacne čumel do spálne a potom sa spamätal. Pomaličky a opatrne vstúpil do miestnosti. Po materiálnej stránke nezaujímavej. Steny, hore, dole, vpravo, vľavo...nič nové. No niečo sa zmenilo. Cítil tam niečo viac. Dušu. Izba sa obalila niečim pulzujúcim a živým. Odrazu mala charakter. Rysy veľkoleposti. Majestátnosti. Dýchala, vzdychala, škerila sa, naflusala pánovi domácemu do ksichtu nepekný pluvanec. Vedel presne čím to bolo. Zrejme len slepý by si to nevšimol. Hluchonemý vozíčkar odkazaný na tekutú stravu a celodenné nonstop opatrovníctvo starej zošuverenej egocentrickej sestry z mestského špitálu. Ten by s tým tiež nemal problém. Markus sa po špíčkách priplichtil k posteli a nehlučne si povzdychol.
“Jožef ty hajzel”
Pokožku mala smotanovo bielu, no na niektorých miestach jej prechádzala do nadpozemskej šede.

“Jožef ty skurvenec”

Prsia jej pokojne oddychovali na perfektnom bezchybnom mladučkom telíčku. Mohla mať najviac osemnásť, možno sedemnásť, šestnásť, možno sa práve narodila. Blbá bohyňa. Debilný Markus. Nehorázna zhoda okolnosti.

“Jožef ty...”

Spala. Vnorená do hodvábu bezváhového stavu. Markus to nechápal. More otáznikov. Ani jeden výkričník. Mal chuť sa na ňu vrhnúť. Trhlo jej pravým viečkom a domáci sa na sekundu preľakol. No ihneď si vydýchol. Opíjal sa tým pohľadom. Bahnil sa v tom pocite. Opantaný túžbou. Útly hrudník sa jej vydúval k nebesiam a vzápätí opäť klesal. Pán Maaz vystrel ukazovák a pomaly sa s ním blížil k ženinmu ohanbiu. Celý sa potil. Mal aj prečo. Žiadna racionalita. Len pudy. Ohavné, skazené, nechutné... Pár centimetrov, milimetrov. Takmer bol v nej. Cítil jej teplo. Vášeň. Nevinnosť. Zrazu prehovorila. Starým pánom trhlo dozadu a takmer narazil do skrine v kúte izby. Od preľaknutia sa nemohol ani pohnúť. Nerozumel jej. Oči mala stále zatvorené. Len ten hlas. Švitorenie mestskej premávky. Skuvínanie deciek na školskom výlete. Rehotanie sa šialenca. Chichot šelmy. Vrávoranie sa opilca. To všetko tam bolo. Vcucnuté do jedného bodu. Bodky. Miniatúry vesmíru. Bolo to povznášajúce. Nebeské trumpety. Opäť zatrilkovala.

“Sľubujem...”

A opäť

“Sľubujem..”

Na chvíľu sa odmlčala. V tej chvíľi Markus pochopil. Pochopil prečo to celé robí. Najskôr si to len nahováral. Boli to omáčky ktorými si ospravedlňoval vlastné svinstva. Bránil toho vojera v sebe. Úchylaka obaleného kožou anjela. Hľadel na to nahé telo a konečne si to uvedomil. Netušil ako dlho bol v tej izbe. Čas tak trochu prestal existovať. Znie to smiešne no v tej chvíli to bolo to najracionálnejší poznatok na ktorý prišiel. Čas sa na to proste vysral. Zostal len priestor a miesto jedinca v ňom. Nebál sa ak sa zobudí. Strach si vzal nohy na ramená a zmizol za horami a dolami. Ozvalo sa posledné:

“Slubujem...”

A to bolo pre Markusa znamenie aby odtiaľ zdúchol. Dokonalosť sa nesmie dávkovať vo veľkých množstvách. To vedel aj taký hlupák ako domáci pán Markus Maaz.

PÁN LORENZ

Ak Jožef mal svoj bejvák zariadený naozaj minimálne tak Lorenzov byt úplne odmietal akýkiolvek čolilen najmenší zásah svojho pána do zariadenia či dekorácie interieru. Úplná ignorácia vkusu. Markus bol ako námesačný. Vôbec ho to už netešilo. Myslel len jadinú vec. Možno na milión. Nedalo sa to konkretizovať. Vôbec ho netrápilo, že Lorenzov byt vyzeral ako Londýn po nálete. Zákopy, jednotky odboja, svišťanie mín, hučanie nepriateľskej letky. Stop. Len telo bohyne. Maaz sa povrchne poobzeral po obývačke a kuchyni a len sa tak poneviearal z miesta na miesto. Nič. Krok za krokom. Akoby bol na prechádzke v parku. Taktiež ho neočaril Sadeho Stadvadsať dní Sodomy povaľujúci sa na Lorenzovej kuchynskej linke, ani kopec novín s centrofixkou podtrhnutými titulkami začínajúcimi sa na písmeno A. Proste nezáujem. Nuda. Tu predsa byť nemala. Všade len nie tu. Dopekla. Trochu ho zaujal zaváraninový pohár až po okraj preplnený mŕtvym zoschnutým hmyzom. Jedna mäsiarka dokonca ešte trhala lavým krídlo. Nula bodov. Možno jeden a pol. Markus Maaz si smutne povzdychol, unnavene napravil nezbedný klobúk a nemotorne takmer so slzami v očiach vypochodoval z bytu.


MANŽELSKÝ PÁR

Len povzdychnutie. Na pána Maaza prišla jeseň života. Hlboké kvílivé ááááááááááááááááááááááááááááááááááách.

Nevedel čo to s ním bolo. Ten párik zbožňoval. Zo všetkých ho bral najviac. Príliš Jožefa podcenil. Idiot. Možno sa mu to len prisnilo. Akýsi druh halucinácie. Zahmlenie zmyslov. Akoby ho zaliali do betónu a šmarili cez palubu parníka. Išiel ku dnu. Vnáral sa do hlbín niečoho čo bolo preňho hotová španielska dedina. Prešiel okolo Jožefovho bytu. Dvere zavŕzgali. Markus zbystril. Usmiala sa naňho. On zbledol. Onemel. Zomrel. Narodil sa. Zabehol maratón. Odeletel za múry reality. Zamával krídlami no zostal pevne na zemi.Príliš blízko tej vriacej gule. Vosk sa zatial netopil. Krídla celé. Mala natiahnuté béžové šortky, šedé tielko bez podprsenky, v lavačke šálku s pariacim sa turkom. Domáci naprázdno preglgol. Oblízol si hornú peru a nedočkavo čakal čo sa stane. Dve bradavky sa naňho šibalsky škerili a vábili ho na kus reči. Na poriadny. Kus.

“Dobrý.” Usmiala sa, usrkla si z kávy a ďalej sa ležérne opierala o zárubňu.
“Dobrý deň.” Markus sa pokúsil o úsmev. Sňal si klobúk ako symbol pozdravu. Preboha čo to robí. Nech sa nezosmiešni. Idiot. Idiot. IDIOT. Na Markusove počudovanie sa opäť uškrnula. No nie škodoradostne. Veru nie. Bolo to úprimné, hrejivé. Priamočiare. Jednoznačné.

“Pekný klobúk.” krásny, krásny hlások.

“Ďakujem” takmer sa neovládol. Skoro sa stala jeho antilopou. Zaril by do nej svoje tesáky, pridržal ju pazúrmi a ohlodal až na kosť. Až na kosť. Aj s kosťami. Morok atakďalej. Markus sa chystal odísť keď:

“Len sa jej dotkni.” zase si odpila zo šálky.

“Prosím?” hraná nechápavosť. Skvelé. Nič lepšie si nemohol vytiahnuť z rukávu. Ihneď sa jej pozrel medzi nohy.

“No tak...” položila kávu na zem ladne ako gazela pricválala k Markusovi.

“Dotkni sa jej...”

“Ja neviem o čom to ...”

“DOTKNI SA JEJ...” Už to nebol nebeský chorál. Niečo mu to pripomínalo. Možno nejaký film. Nie, to bolo smiešne. Opovrhoval filmami. Celou tou grotesknou kultúrou. Vystrel ukazovák a prstredník a pomaly sa osmelil k dalšiemu kroku. Bruškami prstov prešiel po jej šortkách. Kútiky úst sa jej rozšírili. Bolo to nádherné. Dalo by sa povedať jedinečné. To by asi preháňal. Opäť to teplo. Rozžeravený kotol s drobným prekvapením Zrazu rukou trhol a všetko bolo v keli. Krása sa dávkuje podobne ako dokonalosť.

“Tak aká je?” Opýtala sa starca.

“Neviem.”

“No práve.” Vzala si šálku zo zeme, posledný krát sa na Markusa pozrela (bez úškrnku, bez iskry v očiach, bez myšlienky) a zmizla v Jožefovom byte. Markus ty úbohý starý chlapec. Úbohý...Lutujte ho. Zaslúži si aspoň dajaký prejav úcty. Chlap s klobúkom, bradou a smútkom v srdci sa pomaličky odplížil preč, uronil pár sĺz beznádeje, oprášil svoju tonetku a dal sa do vychutnávania posledných slnečných lúčov.

Na oblohe sa objavila prvá hviezda. Žiarila a tvárila sa urazene. Lorenz už prišiel pred pár hodinami. Vyzeral nasratý. Možno práca. Či ženy. Alebo všetko dokopy. Kolepovci by mali dojsť každú chvíľu. Trochu meškali. To sa na nich nepodobalo. Jožef prešiel okolo svojho domáceho a doširoka sa zarehotal. No mal prečo. Za dverami ho čakala tá navlhnutá fľandra a on si to naplno uvedomoval. Len choď. Zabudni. Nech ťa rozpára od hlavy až po päty a potom zašije horúcou ihlou. Bež. Manželský pár sa tiež zdržal. Kašlať naň. Pán Markus Maaz si zapálil cigaretu, hodil očko na ďalšiu rodiacu sa hviezdičku a zrekapituloval si dnešný deň. Stereotyp,láska, ošial s ňou spojený, taktiež sklamanie, konečné vytriezvenie, štipka nenávisti a opäť ten bezfarebný stereotyp.
“Kurva to si teda dopadol...” pomyslel si pán domáci, potiahol si a pozdravil ďalšiu supernovu pohlcujúcu svoje nevinné susedky.