Basnicky.sk

Prečo musí všetko končiť klišé a gýčom?- Opýtal sa autor autora


Ivo mal dom, ženu,susedku, štipku sebavedomia, za zrnko sebaúcty a more mindrákov.

15.3,12:32,rok neznámy- Ivan K. nádejný no trochu duševne opotrebovaný “spisovateľ” sa vrúcne rozlúčil so svojou milovanou manželkou, ktorá si zmyslela navštiviť svoju excentrickú mamičku na konci sveta(mamička: stoosemdesiat centimetrov vysoký urastený, vyšportovaný árijský typ s nadprirodzene vyvinutým nástrojom lásky v úzkych kruhoch známym pod pseudonymom “Nástroj lásky”).

15.3,12:35, rok neznámy- Susedka Ivana K. je prilepená na verandových dverách svojej obyvačky, pohryzkáva chladnúce kuracie stehno s teplajúcim zemiakovým šalátom a pozoruje “spisovatela” Ivana lúčiaceho sa s manželkou.

15.3,12:37, rok neznámy- Ivo pozoruje svoju ženu ako nastupuje do taxíka. Otočí sa na podpätku, vchádza do domu a kútikom oka spozoruje svoju blbú susedu prisatú na verandovom okne ládujúcu sa mŕtvym kuraťom. Zabuchne dvere. Tresk. V hlave má vákuum a dve myšlienky. Tá prvá súvisí s tou kravou susedou: nech tiahne do piče. Tá druhá s jeho ženou: Zase sa išla kurviť. Tá piča.Ivan jej nikdy nezahol. No za starých čias keď bolo ťukanie do klávesnice počítača ešte hudbou budúcnosti a bol nútený si ukájať svoje “spisovatelské” chúťky perom a papierom neraz si prirovnal svoju centropenku k pohlavnému údu a hárok z notesa ku klitorisu. Boli to divoké časy. Šialené. Usmial sa. Najpomalšie ako to išlo. Ležérne. Od ucha k uchu. Napochodoval si to do pracovne a začal hladať adaptér k note-booku. Mal chuť “tvoriť”. Kurva zase tie úvodzovky.

15.3,12:39, rok neznámy- Ivova suseda sa rýchlo strhla keď zistila, že ju ten tupý “spisovatelko” nachytal na hruškách. Trvalo jej asi dve a pol sekundy kým zistila, že sa dusí drobnou kuracou kostičkou. Mäso aj miska so šalátom jej padli na zem, celá zbledla a začala celkom príjemne rytmicky chrčať. Celých desať sekúnd jej trvalo kým z hrdla dostala toho malého hajzlíka. Nakoniec si víťazoslávne vydýchla, zotrela si z čela pot a poriadne si zahrešila. Za starých čias by sa jej to nestalo. Dusiť sa kosťou z kuraťa. Potupné. Boli to divoké časy.
15.3,12:41,rok neznámy- Ivo sedel vo svojej pracovni a čumel do arogantne žmurkajúceho monitora prenosného počítača. Na čo sa to dopekla hrá. Nie je žiadny tvorca. Klame sám seba najlepšie ako to ide. Za celý život napísal okolo tridsať kraťučkých poviedok. Žiadna sláva. Teda bolo to horšie ako zlé. Odpad je slabé slovo. Dokonca si to aj sám uvedomoval a to bolo na tom najhoršie. Chcel si dačo dokázať. Dopekla. Ale čo? Chcel prechcať svoju ženu to bolo jasné. Susedu. Jasné. Možno celý svet. Potreboval aspoň štipku uznania. Len omrvinku. Postavil sa a keby nebol srab najhrubšieho zrna šmaril by note-book o stenu a prípadne roztrieskal pár okrasných váz v obyvačke. Potom by zašiel do spálne k posteli, stiahol si nohavice a čakal kedy z neho vyjde ten ukrutne nechutne odporný obed. Ženina špecialita. Zelenožlté svinstvo podliate mazlavým hnusom podávané so štipkou mäty a diabolským úsmevom. Možno je to trochu extrémne. Asi hej. No mal na to náladu. Zahral by sa malú hru z krompáčom z pivnice a talinskym nabytkom, ktorý jeho žena tak milovala. Vlastne pravda bola taká, že jeho ženička na tomto krasnom svete milovala absolútne všetko. Každú blbosť, aj kus hovna na chodníku by si v momente oblúbila, vymyslela mu meno a brala by ho ako člena rodiny. Všetko chcela, všetko potrebovala mať v rukách, ohmatať si to a potom znechutene zamiesť pod koberec. Chcem nový boiler...chcem novú kuchynskú linku...chcem nové fáro...chcem, chcem,chcem. Ivan sa jeden čas fakt cítil pekne na hovno. Ako hovno. Velké, nechutné, zapáchajúce,...no to bola len krátka kapitolka v jeho živote. Nakoniec zistil, že je ešte niečo menej. Nemal silu sa ani ľutovať. Presne tak. Ivan si nikdy nekládol servítky pred pusu. Teda nie nahlas. V jeho hlave to bol ohromný guláš nahoty, vulgarizmov a análneho sexu. Navonok samozrejme pôsobil vcelku vyrovnane. Prechádzal sa po byte a trochu začal nad tým všetkým uvažovať. No fakt len trošku. Prešiel po dlhej chodbe, spočítal schody vedúce na prvé poschodie. Bolo ich dvanásť. Narovnal Van goghovu kópiu slnečníc v obyvačke a ďalej len tak blúdil po izbách. Podišiel k oknu. Vonku zúrilo letné tridsaťdvastupnové peklo. Po nose mu stiekla kvapka potu a padla na hornú peru. Oblízol si ju. Nebola slaná. Skôr horká. Bolo to fajn. Stále zízal na ulicu. Niečo tam nesedelo. Žeráva gula hompálajúca sa na nebesiach akoby preskočila z miesta na miesto a jej jas nabral na intenzite. Ivo si zakryl dlaňou tvár. Ten jas bol neznesitelný. Akoby bol z masla a každú chvílu by mal skončiť ako kôpka nechutnosti pod okenným parapetom. Mozog v hlave mu začal vrieť. Mal chuť vykríknuť. Do pekla...do pekla.

15.3,12:55, rok neznámy: Ivanova suseda si akurát vychutnávala obednajšiu lajtku, keď sa nebesia zbláznili a boh sa rozrehotal šialeným apokalyptickým chichotom. Pripomenulo jej to časy mladosti. Neznášala školské fotenia a senilných Dedov Jozefov so svojimi blbými zrkadlovkami. Nenávidela ich odporné blesky. Bolela ju z toho hlava. A teraz to na ňu celý chorý svet pekne zhurta vybalil a ani sa len neunúval zakloopať. Slnko zažiarilo ako sto reflektorov, milión bateriek, miriáda blikajúcich zápaliek, armáda zipáčov. Zdalo sa jej to ako calá večnosť. Ako pekne strávená hodinka v mazlavej a zapáchajúcej kutici pekla. Objalo ju to a nechystalo pustit.

15.3,12:58- Ivo nasucho preglgol. Tvár mu zalialo more sĺz. Nevedel čo sa to deje. Videl to len on? Mal to chápať ako znamenie? Smiešne. Naozaj? Ulica žiarila zaliatá v pestrofarebnom betóne. Prelievala sa z jednej strany na druhú, pulzovala, takmer žila. Keď...

15.3,13:00,rok neznámy- Suseda sa cítila nesvoja, keď...

Slnko zažmurkalo...nachvílu svet prestal existovať. Asi na sekundu. Možno menej. Nebola to tma. Tma je v noci, niekedy keď je búrka a oblohu zahltia gigantické mračná, občas je zatmenie slnka. Toto nebola tma o temnote ani nehovoriac...samozrejme že nie. Bola to len malá chybička krásy, drobná jazvička našich životov. Nepatrný prelet žiletkov nad tepnou panny, svätožiara nad hlavou svätca, bodnutie trojzubca skrytého takmer zabudnutého božstva. Zamávanie krídiel vážky či povzdychnutie stareny nad svojim životom. Vlastne sa to ani nestalo.


Ivan si pretrel oči a rozhliadol sa okolo seba. Niečo sa zmenilo. Nič veľké. V jeho útrobách sa niečo pohlo a nechutne zamľaskalo. Nevedel čo má urobiť. Cítil sa celý skrkvaný no plný sily a energie. Urobil pár krokov. Nemal to v úmysle. Dlaňou prešiel po stene a otvoril dvere na pracovni. Akoby sa pohyboval na obláčiku neviditelnej hmly. Nič už nebolo hmotné, určité, konkrétne...Uvedomoval si vlastnú existenciu presne vedel čo má urobiť. Všetky starosti zmizli v nekonečne. Pozrel sa na otvorený note-book. Švihnutím ruky ho zaklapol, ozvalo sa mechanické cvaknutie a vtedy prestal existovať čas. Z nástenných hodín sa šírilo hypnotické tikanie, ktoré ako rytmické dunenie bubnov len stupňovalo stiesnenú atmosféru, ktorá sa prevalovala po celom dome. Ulici. Meste. Niečo tam bolo no Ivo to nevedel zaradiť. Otvoril šuflík vybral z neho čínske pero a pár hárkov papiera. Akoby sa v ňom aktivoval nejaký program. Komplikovaný no zároveň očarujúci svojou jednoduchosťou. Musel to urobiť. Kŕčovite zvieral v ruke pero a nestihol si ani všimnúť kedy zapísal prvú stránku. Niečo sa dialo. Bolo to velkolepé. Úžasné jedinečné a Ivan si to pekelne užíval. Nestihol ani zatriediť myšlienky. Proste sa to dialo. Hrot pera utekal po papieri ako o preteky akoby pred niečim utekal. Z ľava do prava, z ľava do prava, z ľava...Centropenka a klitoris. Divoké časy.

Bola to dlhá ulica. Osoba, ktorá po nej kráčala si neuvedomovla závažnosť celého toho cirkusu. Bol len poslom. Poslom správ.

Ivanova susedka vyšla z domu, obišla ho a zastavila sa pred pivničnými dverami. Boli zamknuté. Chcela sa dostať dnu. Rýchlo. Musela. Prečo? Hlúpa otázka. Citila potrebu sa celou silou oprieť do chladných kovových dverí a vnoriť sa do prítmia pivnice. No bol tam háčik. Skôr veľký mäsiarenský hák. Prstami prešla po visacej zámke. Potrebovala klúč, nevyhnutne. Vôbec nemala tušenie kde je. V pivnici už nebola pekných pár rokov. Nemala doôvod. Vedela, že by bolo zrejme určite zbytočné hĺadať kľúč. Je možne že by ho po polhodine sliedenia po dome nakoniec aj našla. Bolo to dosť pravdepodobné. Ale polhodina...tridsať minút zbesilého pobehovania po izbách, šmátrania v starých skriniach, šuflíkoch...nie. Na to nemala čas. Musela ukojiť beštiu ktorá jej zaliezla pod kožu a chystala sa tam udomácniť. Beštiu. Beštiu? Smiešne, no pravdivé. Nikedy veci znejú nepravdepodobne, nefunkčne. Zložité pochody mysle sa nedajú vysvetliť dvoma troma frázami. Treba na to celý arzenál prirovnaní a personifikácií. A ak sa dostane do pivnice vyhrá a dokáže svetu, že ešte nepatrí do starého železa. Zdvihla zo zeme zabudnutú tehlu, z čias keď ešte s manželom(*1958-2001) prerábali dom. Bolo to dávno. Pripadalo jej to akoby sa to ani nestalo. Myslela na kopec iných vecí. Poriadne sa rozohnala a zámok z dverí odpadol ako prezreté jablko.

Ivan odhodil na zem ďalší zapísaný papier a ihneď sa pustil do ďalšieho. Na tvári sa mu zračilo napätie a sústredenosť. Len tak ukladal slová vedľa seba tie tvorili vety a súvetia. Bol to akýsi druh tranzu. Možno je to príliš silné tvrdenie. No nebolo to len také praobyčajné posedenie pri čaji o piatej. Nebolo to zízanie do bedne na nedeľnajšiu formulu či povreskovanie na spotených blbcov bezmyšlienkovite sa ženúcich za loptou. Narozdiel od všakovakých možných úkonov ktorými sa ľudia s takou radosťou zaoberajú toto...toto malo zmysel. Ten najväčší. Ivan si zotrel z čela pot a hlavou mu prebleskla myšlinka. Len taký úlomok veľkej skladačky. Každým novým počmáraným papierom sa blížil k hranici úplnej dokonalosti. K hranici ktorá ho tak drasticky delila od titulu po ktorom tak túžil. Výjde na ulicu a ešte aj debilný škovránok naneho zvrieskne: Tak čo spisovatelko. Bez úvodzoviek. Krása.

Suseda sa rozhliadla po pivnici. Do jednej ruky schmatla tri piksle farby. Červená, biela, žltá. Do druhej štetky rôznej veľkosti a napochodovala si to ku vchodovým dverám. Vonkajšie steny domu boli natreté béžovou neutálnou farbou. Hladká omietka žiadny brizolit, kvalitná murárčina. Otvorila plechiovice s farbou a namočila do jednej štetku.

Ivan sedel na zemi a pokračoval v práci. Nemyslel na svoju nevernú polovičku. Už dlho nie. Okolo jednej mu úplne vypadla z hlavy. Ona aj ten jej chudák. “nástroj lásky” Do piči. Tam úvodzovky padnú ako päsť na oko.

Osem z desiatich neverných manželiek ho volali “Nástroj lásky.” ďalšie dve sa uspoojili s jednoduchým no výstižným: “Ty skurvený hajzel.” Jedine matka ho volala Frederik. Kým ju nedostihla zubatá s kosou. Mohla byť tak hodina po obede keď sa postavil zo svojho obľúbeného gauča v ktorom vždy obvykle čakával na svoje milenky. No teraz sa niečo zmenilo. Podišiel k zrkadlu a potichu doň hladel. Bol narcis. To bol proste fakt. No teraz na seba nečumel kôli svojej jemnej tvári a dokonalým rysom.

Osoba v poštárskej uniforme prešla na koniec ulice v jednej ruke držala brašňu s listami a pozorne sa rozhliadala. Hladala jeden konkrétny dom. Ničím nebol výnimočný. No žil v ňom jeden blázon. Spisovateľ s bujnou predstavovosťou a snami, ktoré sa mu vymkli spod kontroli. Poštár mal spisovatelovi len predať správu. Nebolo mu dovolené ho súdiť.

Ivanova žena sedela na železničnej stanici v kaviarni “Staničná” zmeškala vlak. Nie kôli svojej nepozornosti. Proste chcela. Prečo? Bola nadržana, vlhká a chcela sex. Dôležité slovíčko bolo”chcela” Minulý čas. Dopila presso. Asi pred hodinou. Možno pred dvoma. Už nevnimala čas. Všetko sa to zlialo do jednej hrubánskej linky uháňajúcej si to vpred. Čas rezignoval. Malá a veľká ručička stratili na význame. Len tam sedela a dačo si čarbala na podpivníky. Zapísala ich asi desať. Nevedela čo robí. Bol to len reflex. Nemala pero tak použila očnú linka. Úplne ju zatupila. Zostal z nej len nepoužiteľný kolík. Nato kašlala ďalek tupila. Text bol takmer nečitateľný. Rýmoval sa, bol plný kvetnatých metafor a zbytočného pátosu. Dalo by sa povedať, že je to umenie. Ak by nebola Ivanova žena taká zaujatá vlastnou tvorbou určite by si všimla pospevujúceho si čašníka mieriacieho k východu. Zhlboka sa nadýchol a ovzdušie zaplavil nádherný dunivý kontrabas. Zčasti to pripomínalo Carmen a z tej druhej niečo nové, nepoznené. Čašník nemal poňatie odkiaľ sa to naučil. Ani si to neuvedomil. Bolo to zrazu v ňom. Vyšiel z kaviarne. Pracovná doba mu ešte neskončila no na to kašlal. Ocitol sa v obrovskej hale plnej ľudí. Každý si dačo čmáral, kreslil do notesov a pospevoval.

“Nástroj lásky” hľadel na seba do zrkadla, otvoril ústa akoby chcel niečo povedať. No ostalo ticho. Vedel, že niečo v sebe dusí. Dačo sa krčilo v jeho útrobách a chystalo sa to z neho vyskočiť. Potreboval to zo seba dostať. Von. Z útrob. Z podzemia na čerstvý vzduch. Zvesil zrkadlo zo steny a šmaril ho o zem. Roztrieštilo sa na more úlomkov. Oceán. Zodvihol zo zeme ten najostrejší a chvílu si ho dôkladne prezeral.

Ivan K. spisovatel. Zapísal presne štyridsaťosem strán recyklovaného papiera značky Polaris. Dopisoval práve poslednú keď mu za oknom preletela snehová vločka. Vonku sa ochladilo. Bol august. Rosnička v bedni hlásila abnormálne teploty. Ale vločka dopadajúca na okenný parapet na Ivanovom dome bola jasným dôkazom, že sa niečo posralo. Ivana držali pri živote len jeho sny. Sen o romantickej tragédii v ktorej by hral hlavnú úlohu. Prečo sny vôbec vznikli. Na čo ich potrebujeme. Môžu ožiť? Vypochodovať z cely vášho podvedomia obaliť sa mäsom, orgánmi, napumpovať si do žíl krv a nakopnúť si vlastnú odyseu. Vlastný život. Odpoveď je zrejmá. Jedno slovo. Áno...možno nie.

Suseda práve vyhadzovala do kontajnera prázdne piksly od farby. Pozrela sa na svoj dom. Takmer štvrtina bola zatretá abstraktnými obrazcami rôznych veľkostí. Neboli to geometrické útvary. Ani figurálne výjavy. Nič konkrétne. Bola to čistá avantgarda pretavená z utajených komnát ľudskej fantázie do surovej reality. Niečo čo malo naveky zostať len tajomstvom.

Ľudia neboli zvyknutí na odhaľovanie podstaty bytia. Neboli oprávnení sa dostať k jadru veci. Nemali právo sa dotknúť hviezd. Nejaký hlupák otvoril pandorinu skrinku. Hlúposť. To je jasné. Len ju pootvoril. Všetko to svinstvo malo zostať pochované. Kto sa rozhodol nám opäť priniesť Prometeov oheň?

Frederik “Nástroj Lásky” vyšiel zo svojho bytu na chodbu. Bola to len radová bytovka. No nesťažoval sa. V ruke ho stále šteklil úlomok zrkadla. Pozrel sa z okna a zistil, že sneží. Neprišlo mu to divné. Zo susedného bytu vyšiel starec mrmlajäci si Danteho komédiu. Pospiatky. Bol by to zázrak. Možno pred tromi hodinami. Teraz to bola samozrejmosť. Frederik otvoril dlaň a pozeral sa na svoju dokonalú tváričku. Úlomok opatrne položil na zem a rozdrvil ho dupnutím na maličké omrvinky.
Ivan dopísal poslednú stránku. Vonku sa už tvorila niekolko centimetrová snehová pokrývka. Do rohu papiera napísal krátke stručné slovíčko. Päť písmen. Bol to koniec. Koniec. Niekto zaklopal na vchodové dvere.

Frederik prezývaný “Nástroj lásky” si klakol na kolená a nabral si za hrsť rozdrobeného zrkadla. Chvíľku si drobné lesklé diamantom podobné omrvinky presýpal z dlane do dlane, potom si ich nasypal do úst a začal žuť. Zo zovretých pier mu vytriskla fontánka krvi a starec mrmlajúci danteho peklo, očistec, raj sa k nemu zohol a prívetivo sa usmial:
“Nebojte sa všetko bude v poriadku. Plníte len sny iných.”

Ivan K. otvoril dvere na svojom dome a usmial sa na poštára širokým úsmevom
“Áno?” Povedal.
“Nemali ste to robiť. Príliš vela tajomstiev. Medzi sny patria aj nočné mory.” Poštár sa zamrvil. Peknú chvíľu už poriadne snežilo.
“Nevedel som čo robím. ”
“To nič. Svet už nie je zaujímavý. Všetko vyplávalo napovrch. Nikto už nič neskrýva.”
“Čo mám urobiť?”
“Počkajte kým prestane búrka.”
“A potom? ”
“Potom sa budete opäť lutovať a zožierať sa vlastnými mindrákmi.”
“Čo ak to nechcem.”
“Neviem.” Poštár sa otočil na podpätku a odišiel do snehovej víchrice.

Ivan bol zmätený. Nevedel čo presne urobil. Nechcel nikomu ublížiť. Len si želal aby bol štastnejší. Chcel sa stať naozajstným umelcom.

Búrka mala skončiť o pol piatej no nestalo sa tak. Spisovatel tak nechcel.

Koniec

12.3,20:32, rok neznámy- Ivan položil na stôl pero a v hlave si rátal koľko zapísal stránok. Bolo to dobré. Kurva dobré. Zároveň aj brak toho najhrubšieho zrna. No páčil sa mu. Zistil, že má mokro v nohaviciach. Pohlavný úd mu pomaly vädol. Stiahol si nohavice a pozoroval ako mu semeno lenivo steká po obnaženom stehne. Pri písaní sa mu to stávalo pravidelne. Boli to divoké časy. Takmer zabudol na ženu ktorá sa mu kurví v dakej psej diere na konci sveta. Aj suseda mu vypadla z hlavy. Ona a jej sliedivé očiská. Vydavatel mu to na stopercent vydá a ľudia mu to budú žrať. Kritici budú blažene slintať nad jeho novou zlátaninou. Povedia, že je to umenie a všetci tomu uveria. Tak to v tomto fachu chodí. Preto Ivan svoj život tak žral. Naučil sa predať sračku a všetci mu za to vďačne liezli do zadku. Taký bol princíp sveta. Napokon bol spisovatel. S veľkým Es a samozrejme bez úvodzoviek.