Basnicky.sk

Pamätám si na ten den,
pamätám si, presne viem,
kde sme vtedy stáli,
ked pred školou sme cakali.
Na našu spásu, na ten cas,
kedy zbadáme našu triednu zas.

Ty si vtedy za mnou došla:
Sluchaj, netušíš, že kde s tým pošla??
A ja na to: Nemám šajnu...
Hybajme dnu, pohladat ju.
Ked sme ju konecne našli,
vzali sme sa, i na bus pošli.

Druhý den, ten bol už jasný,
smiali sme sa ako blázni.
Na stanici, ba aj v Bille,
kukali na nás tak divne.
Všetky tetky, ujkovia,
deti, mamky, tatkovia.
Jak keby sme mali tumor,
co zas, vari nepoznajú humor?



No a prišlo prvé branné.
Jasné, my, prvácky slávne,
musíme to jak sa patrí pokrstit.
Ako inak, ak nie si kúsok pripit??

Tak krácame do lesa,
krok ku kroku pridá sa,
no a už sme na mieste.
Ideme sa zašit, nie??
Triedna nás hned tuná lapí:
,,Heej! Do lesa sa nejde, baby!!´´
A my ako správne dámy, dalej si len krácame,
pri najbližšom kopci, hned do lesa taháme.
Tak tam v kriakoch slopeme:
,,Podaj flašku!! Daj aj mne!!!´´

Ked uplynula hodina,
ide naša ,,rodina´´
na stanovisko k tým svojim.
Snád len krivo nestojím???
Ked tu zrazu pocut císi hlas:
,,Jedna, druhá, tretia, a mám Vás!!´´
A tak sa to s nami vlieklo,
až kým mesiac neutiekol.


Potom bolo všetko dobré,
aj parižák s rožkami na chodbe.
Ked tu zrazu, ancijáša,
my máme prúser, ach už zasa.

Už ani neviem, kolko toho,
za tento školský rok bolo.
Ujo Celko a teta Miška,
tí dvaja starajú sa o nás už od malicka.
Mám obcas taký pocit, že sme ich deti,
však lepšie, než mali by sme pre nich byt len smeti.

Naše volné nemciny,
urehotané angliny,
moja oblúbená litika,
tvoja super matika...
A ani sa nenazdáš,
prvý rok za sebou máš.
K tomu kopec zážitkov,
s našou skvelou, školskou partiou.

A co dodat na záver???
Iba jedno, to mi ver,
že na tú našu milovanú školu
budeš s láskou spomínat, snád až do hrobu.