Basnicky.sk

Radosť zo života

Už neviem ako k tomu došlo. Bolo to náhle. Trochu impulzívne. Taktiež hlúpe a nerozvážne. Stalo sa to v lete. Mesiac nie je dôležity. Ani deň či hodina. Perličky potu zlepené vlasy, trhané pohyby polobohov. Presne tak som si vtedy pripadal. Malé decko na prašných dunách svojho pieskoviska. Mal som moc. V celom tele mi prúdil život a energia o ktorej som nemal ani páru. Bol som kúzelník mávajúci svojou kúzelnou paličkou. Bol som svojim spôsobom nesmierne naivný. Veril som vo veci skryté pod povrchom. Všetko klišé a ružové obláčiky pretvárky. To všetko som hltal, nepožuvané sny, len abstrakcia obsiahnutá v každej odrobinke myšlienky. Niečo viselo vo vzduchu. Vrieskalo mi do ucha tisíckrát prevarené vtipy o polišoch a blondýnach a zaroveň šepkalo tajomstvá vesmíru. Bolo to len blbé slovo...skôr cit. Možno za to mohli tie neznesiteľné prepotené víkendy, pondelky, piatky, týždne. Boli to časy keď sa ešte hlupáci ako ja dali nachytať na grotesku zvanú romantika a suchú, zvráskavenú realitu zamietli pod koberec. Radi sme sa nechali klamať. Sami sebou. V tom bol celý ten žart. Rehotajúci sa na celé kolo, kloktajúci vlastné vriace mrmle a vysmievajúci sa vaším chybám a omylom. A tých bolo teda požehnane. Bolo to šialené. Obdobie života tak sa tomu hovorí. Mastné vlasiská, pery skrehnuté od drog, pečeň rozcupovaná litrami chlastu. Ak by som bol sentimentálny, začal by som opisom...všetkých tých krás a dokonalostí. Už som nebol decko no v hlave som mal stále rovnako nasraté. Niežeby som sa nesnažil. To nie. No ako býva zvykom dlhé nohy, pevné kozy a vražedne hebká pleť už nejednému ortodoxnému flákačovi zatemnila mozog. Nebol som výnimka. Samozrejme žiadna Afrodita ani podobné kučeravé bohyne člaptajéce sa v pene oceánu neexistujú. To len mužská slabosť začne pracovať na plné obrátky. Začnete slintať roztavené železo a celé telo sa vám krúti v jednom obrovskom nezadržatelnom belasom plameni. Trháte si vlasy, deriete kolená. Škrípete zubami a mrmlete si popod nos vŕzgajúcu poéziu vyprchanej lásky. Stanú sa z vás nehmotné prízraky lačniace po pár dotykoch od svojej milej. Pár štedrých slov. Jedno dve pohladenia po líci. Kňučíte, žobrete a ste za to vďačný. A o pár rokov sa pozorne pozriete na svoju milovanú polovičku drhnúcu riad vo vašej vykachličkovanej kuchyni a na jazyku vám vykvitne len jedno skromné želanie. Vyškrabať si oči vidličkou z príborníka. Volám sa Viktor a vy už zrejme tušíte o čom to celé bude.
Nikdy som nebol expert na úvody. Expozícia mi nič nehovorila. Nevedel som ako mám rozhrnúť tú honosnú oponu a vtiahnúť vás do deja. A možno práve v tom je ten problém. Dej. Sú to len záblesky jedného vandráka. Prúd vedomia zachytený na celuloidovom pásku. Môj život ako film? Fraška. Fajn...vždy začínam od stoličky. To je môj východiskový bod. Neutrálny. Ja, kuchyňa a výhlad na drez. Sedával som tam takmer pätnásť rokov a pozoroval každodenne tú istú ženskú ako sa zahráva s nebezpečenstvami stereotypu. Deň čo deň tá istá neznesitelná osnova, návod na použitie ako si urobiť zo života peklo. Drhla špinavý riad akoby jej išlo o život a ešte ma stihla zalievať stopercentnou nudou sršiacou jej z očí. Bola to pesnička. Bez speváka len sólo spitej vyhasínajúcej hviezdičky. Nikdy som nemyslel do budúcnosti. Nepáčila sa mi tá myšlienka, že zajtra budem ešte stále žiť. Proste som sa len snažil držať si odstup. Presne si pamätám to ráno. Slnko tak trochu rezignovalo a nahradila ho hustá kaša oblakov tvarov od výmyslu sveta. Ten deň sa mi páčil. Dokonca ani vodovodný ohútik nekvapkal. Na stoličke sa mi sedelo o niečo pohodlnejšie. V rohu bzučala mucha. Páčilo sa jej to. Pri smetiaku si to valilo pár mravcov. Malé telíčka obrovská odvaha. Neónka neblikala. Všetko sa spomalilo. Zvuk, hlasy, svetlo, pohyb vlastnej ruky, bubnovanie srdca. Akoby som sa nikdy nezobudil. Bola to nádhera. Žena si mydlila žilnate ruky vo vriacej vode a chystala sa pustiť do kopy tanierov plávajúcich v stuhnutej masti a zbytkoch včerajšej večere. V dlani zvierala ružovo zelenú špongiu a žltkastá pena jej olizoval tenučké prsty. Mal som privreté oči a hltal som každý jej pohyb. Každé zakrivenie tela. Každú anomáliu. Nádych a výdych. Vlnité čelo sa jej lesklo krupajami potu a vyžarovala z neho ohromná nevyrovnanosť a stiesnenosť. Nemiloval som ju. Už dávno. Taký prepych ma nikdy nezaujímal. Láska bola pre čudákov a básnikov so zmyslom dramatizovať. Ja som bol pozorovateľ. To bol jediný moment môjho života kedy som nahliadol do budúcnosti a videl som jej skrkvané nepríjemné kontúry. Čumel som na ňu a rozmýšľal. Nikdy ma to nebavilo. Vyžadovalo to veľkú pozornosť a zmierenie s bohom. To som nikdy nemal.
Ak by do mesiaca zomerela...čo...Hubkou krúžiôla po hnedom hrnci s drobnou preliačinou na dne.
...bol by som štastný? Vlastné myšlienky ma vždy nútili k seba trýzneniu takže som ich obmedzil skoro na nulu. Nechcel som vedieť čo sa stane o týždeň a ani som po tom netúžil. Netušil som, že za štrnásť či šestnásť dní zodvihnem telefón a budem predstierať smútok. Taktiež by ma nenapadlo, že ochoriem na zápal priedušiek, že vodič mestskej autobusovej linky číslo 43 skončí s dvoma promule za volantom toho ťažkopádneho hebeda, že ten blbec dupne na nesprávny pedál, že moja žena skončila v práci skôr a chcela potešiť svoju nevďačnú polovičku a že sa mala dôkladnejšie rozhliadnúť na prechode. Vždy to robila rovnako...pravú stranu skontrolovala vždy dvakrát, ľavú len raz teda ak vôbec. 43 sa vyrútila od starej putiky U holiča. Paradoxne zprava. Brzdy vôbec neškrípali. Samozrejme sa ozval šialený virtuózny škrekot cestujúcich. No to už desať sekúnd bola moja manželka skrútená ako cirkusant pri svojom vystúpení a kotúľala sa po asfaltke ako papier po šmirgli. Muselo to byť pre celý autobus naozaj šok. Desať sekúnd nevedeli ako zareagovať. Ktorý sval použiť, aké slovo či pazvuk zo seba dostať len ako dôkaz, že sa im to nesníva. Ako dôkaz, že tá žena s taškou plnou pomarančov sa rozplesla na kapote úplne iného dopravného prostriedku. Chceli vymazať z myslí tú blbú 43. Hoocičo len nech zabudnú na jej pokojnú tvár a ten utrápený výraz. Keď som zložil slúchadlo, posadil sa na gauč, zapol rýchle správy o štvrtej a poškrabal na hlave, konečne som si uvedomil čo sa vlastne stalo. Pozrel som sa na strop. Pavučina a pavúk. Nič zvláštne. Aká jednoduchosť priam dokonalosť. Pavučina. Cintorín nezbedných mušiek. Podsvetie zvedavého a nerozvážneho hmyzu. Pohreb bol asi o týždeň. Alex a Lucia to brali svojsky. Deti svojich rodičov. Boli v puberte. Nemali chuť sa s tým vyrovnávať. Len bez výrazu hľadeli na dubovú rakvu a z tváre si stierali štipľavé kvapky dažďa. Bolo to perfektné maskovanie. Žiadne zbytočné plitvanie pocitmy. Slané oceány sĺz. Len dážď. Bol mierny vietor a stromy sa kimácali zo strany na stranu ako banda opilcov. Svojim spsobom to bolo komické. Svojim spôsobom. Farár rapotal svoju nesmrteľnú reč a ja som netrpezlivo prešľapával z nohy nohu. Alex kŕčovite zvieral čierny dáždnik a držal svoju sestru za ruku. Ked som ich videl bol som dojatý. Boli tím. Samozrejme mnou opovrhovali. Mali na to roky. Úskalia puberty. Celý obrad so záujmom pozoroval kŕdel vrán usalašených v korunách opilcov. Ich malé očká sondovali každú maličkosť, nepresnosť...všetko. Obrat skončil, deti odišli, farár odfrčal do svojho svetostánku a ja som hľadel na šedastý mramorový kváder s menom mojej manželky. Bola tam. Medzi stenami antiky. Mramor ako väzenie pre hriešnikov. Zlaté litery mi vypaľovali do čela dieru. Zažmurkal som. Kľakol som si a do ruky si nabral hrču rozmočenej ílovitej zeminy. Povalkal si ju v dlani a potrel si ňou líce. Studila. Nevedel som prečo som to spravil. Reflex. Asi dva metre pod zemským povrchom hnila moja dráha polovička, žena mojich detí, osoba ktorú by som mal s absolutnou istotou neuveriteľne milovať. Možno som si mal poplakať. Aspoň zo slušnosti. Lahostajnosť. To bolo to okrídlené slovo. Dotkol som sa tváre a chvíľu si vychutnával to slizské nechutné blato vtekajúce medzi pery. Nechutilo. Vôbec. Akoby som cucal mlieko s prsníka jadrového reaktora. Jednu absurditu som vybíjal druhou. Vybral som si z náprsného vrecka škatuľku lajtiek a štikol zapalovačom. Začul som trepotanie krídel a armáda vrán zatemnila jesennú oblohu. Šedú vystriedalo čierne bahno. Zhlboka som sa nadýchol a vypustil kúdol dymu. Vznášal sa ako prízrak. Ako Shakespearov duch. Hamlet kajajúci sa svojmu kráľovi. Narozdiel od anglického vladára mi nebubnovala v duši pomsta. Len zmierenie.
Alex ma nenávidel. Raz za čas som zazrel jeho vychudnutú siluetu ako sa potuluje po dome. Spýtal som sa ho na matku. Neodpovedal. Len odvrkol. Pozrel sa na mňa a ja som mal chuť si vykopať vlastný hrob a uložiť sa k večnému spánku. Alex mal veľmi blízko k Lucii. Niekedy celé hodiny presedeli vo svojej izbe a do nekonečna sa rozprávali. Liezlo mi to na nervy. Nemohol som tam vtrhnúť a očariť ich mojim otcovským úškrnkom. Musel som sa medzi nich dostať. Infiltrovať sa. Celé hodiny som stával pred ich dverami a predstavoval si ako som tam s nimi a pomáham im preniesť sa cez ich tínedžerskú nechuť k svetu. Byť vzorným otcom. Svetlom v ich tuneli. Byť ich patetickým ochrancom Musel som na to ísť takticky. Prišiel som do kuchyne a pomocou krížového šrovbováka som vypáčil mriežku z vetračky, ktorá ústila za nepriatelsku líniu. K štvorcovej diere v stene som priložil ucho a čakal. Počul som hlasy. Alexov bol na počudovanie veľmi príjemný a zhovievavý. No Lucia. Skôr len chrčala ako rozprávala. Bolo to niečo neprirodzeneé. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Signál nebol práve najlepší. Len slová. Útržky. Bez prologu či epilogu, len tvrdé jadro.
„...ako to urobíme...“ Lucia.
„dnes. Dnes večer.“ Alex.
„čo otec...“
„Oco?“
„Poplače si aspoň teraz.“ Zašvitoril Alex.
„Nenávidím ho.“
„Uhm...“
Postavil som sa, vrátil mriežku na svoje miesto a poškrabal sa na brade. Prešiel som na chodbu, otvoril dvere a vyšiel na ulicu. Stál som tam a počúval rumázganie vetra. Oziabali ma prsty na nohách. Mal som len papuče. Presne som vedel čo ten rozhovor mal znamenať. Načúval som dialógu duší, ktoré mnou zo srdca opovrhovali. Chcú to urobiť dnes. Dnes večer. Ako? Použijú kov či chémiu? Lano či volný pád. Nevedel som, že svoju matku až tak milovali. Otočil som sa na päte a so stopercentnou istotou som vedel čo mám urobiť. Vbehol som do domu, schody bral po dvoch, stlačil klučku a dvere na detskej sa s lomozom rozďabili. Dva páry nenávistných pohľadov ma obalili ako noviny kus šunky. Bol som bezbranný. No odhodlaný. Alex a Lucia. Mená ako pre svätcov. Ikony doby. Svätožiara a tak podobne. Rozlepil som ztuhnuté pery. Čakali, že prehovorím.
„decká...“ Začal som zostra. Poriadne som ešte netušil ako to dopadne. Čo zo mna vypadne. Výčitky, hnev, agresia...
„...idem von...iba na chvílu prídem,asi...v noci. Pozrieť pár kamarátov.“ ...lahostajnosť. Jazyk sa mi lepil o podnebie.
„Dobre.“Alex prehovoril a na chvílku sa mi zazdalo akoby sa na jeho snehovo bielej tvári objavil úsmev. Súcitný. Lucia to isté. Obidvaja vedeli čo mám v pláne a ja som na tom bol podobne. Hľadeli sme na seba s privretými očami akoby sa pred nami rozťahovalo gigantické telo supernovy a chystalo sa nás všetkých pohltiťdo svojich útrob. Dúfal som, že sa vo mne ozve štipka zdravého rozumu a zareagujem. Jednou vetou, zahmkaním, hocičím. No len som tam stál a priblbo zízal na sveje deti. A oni na mna. Naše pohľady sa stretli v ohnisku porozumenia. Nevidel som v nich už nenávisť. Uspokojenie. Zmierenie sa samého zo sebou. Prikývol som. Zabuchol dvere a zmizol vo vlastnej nočnej more.
Mohol som si vybrať z milióna možností. Z tisícok pajzlov. No ja som zakotvil v tom najskvostnejšom. Najbriliantnejšom. U Holiča. Mal som dobrý výhľad. Na križovatku. Prechod prechodcov. Bolesť a výčitky v jednom balení. Na čo som vlastne čakal, Zradil som vlastnú krv. Rodinu. Nechcel som byť ďalej človekom. Najradššej by som to všetko hodil za hlavu a zabudol. No akosi to nešlo. Pomaly som si premeriaval tváre štamgastov a nalieval sa jedom. Po stole sa kotúlali prázdne poldecáky a špaky. Nádherné dielo ľudského primitivizmu. Opatrne som sa postavil a pricválal k pultu. Objednal si ďalšiu rundu a zatváril sa naozaj utrápene. Barman si toho ihneď všimol.
„Čože je pánko, vyzeráte byť dáko nesvoj.“ Zafučal popod fúzy a popritom pomalými lenivými pohybmi otváral flašu tvrdého.
„Zomrela mi žena“
„To vážne...preboha“
„Deti tiež“ Zapálil som si cigaretu.
„Tomu neverím...“
„zatiaľ tak úplne ani ja.“

Hviezdy zhasli, mesiac explodoval a nebo sa zachichotalo.

Dvadsaťpäť, dvadsaťšesť, dvadsaťsedem krokov...U Holiča zdochol pes a ja som si uvedomil pár nechutných maličkostí. Práve som si obstaral lístok do prvého vriaceho kotla v pekle. Nekonečné muky, radosť z utrpenia. Zastavil som sa a obšťal stĺp pouličného osvetlenia. Vdýchol studený večerný vzduch a pokračoval.

Päťdesitapäť, padesiašesť...

Stodvadsaťdeveť...otvoril som dvere na dome. Všade tma. Nie ako popis prostredia. Žiadny omalovánkový gýč na postrašenie malých usoplených deciek. Steny domu sa vlnili a sápali sa po mne svojimi dlhánskymi ručiskami. Prešlapoval som zo strany na stranu a modlil sa k všemocným božstvám aby sa to nikdy nestalo. Aby neexistovala žiadna 43. Žiadny očný súboj s Alexom a Luciou. Len kľudný, pokojný život odpísaného starca. Vykročil som po schodoch. Žalúdok protestoval. Hlava sa hihňala a vila o pomoc. Nie. V žiadnom prípade. Nohy ma nepočúvali. Bol som na autopilotovi. Ako prvého som našiel Alexa. Izba bola prázdna. Spod kúpelňových dverí sa linul prúžok umierajúceho svetla. Ovoril som dvere a vstúpil do zaparenej miestnosti. Z vane pretieklo trochu vody. Nahol som sa k jej okraju a zaostril na Alexove telo. Opäť žiadne slzy. Len rešpekt. Rešpekt k tej úzkej hranici. Štrbinke medzi životom a smrťou. To blbé telo na mna čumelo s vypúlenými očami ako vianočný kapor. Uvedomil som si, že je to môj syn. Podlomili sa mi kolená. Nie od žialu. Od alkoholu. Prepitý idiot bedákajúci nad mäsom, vnútornosťami a kosťami jednej ľudskej schránky. Alexova hlava sa vznášala na hladine ako nafukovačka v bazéne.
Tak jedno telo už mám...Pomyslel som si, postavil sa a išiel hľadať aj to druhé. Napadalo ma toľko možností. Toľko skvelých smrtí. Lucia nemohla byť ďaleko. Len ja a radosť zo života.