Basnicky.sk

„Neverím vlastným ušiam.Prečo chceš zomrieť Emma?Niečo sa ti nepáči na živote?Alebo čo?“
„Niečo?NIč sa mi nepáči na živote.Nepáči sa mi život!Smrť je krajšia!Vieš čo jediné ma drží pri živote?“
„Hm.Neverím že to poviem,ale drogy?“
„Hej presne.Drogy.keby nebolo ich,už sa somnou nerozrpávaš.“
„A keby nebolo ich,tak sa tu s teou môžem rozprávať ešte o 2 roky.“
„NO vidíš.Možno je toto náš posledný rozhovor.“
„Nevtipkuj dobre?Nemám rád reči o smrti.“
„JA to myslím vážne.Dobre ti radím.Zabudni!“
„Emma!!!!!“Kričal ale ja som ho nepočúvala.Ignorovala som ho.Nenávidím ho!Je pekný,bol aj milý.Ale nemusel by mi klamať,len preto..vlastne ani neviem prečo.Asi pre zábavu.Nudí sa.Určite.
O pár hodín sa budím v krásnej záhrade.Neviem kde som,kde to je,viem len že je to krásne.Po tomto som vždy túžila.Je tu tak krásne ticho.Kľud.Nikto ma neotravuje.Mám síce na sebe strašne sladké biele šaty,ale je to presne také aké som si to vysnívala.Žeby sa mi konečne splnili sny?Žeby som v nebi?Asi.Ale to znamená...to znamená,že som zomrela.Hej!!Konečne.Ale ako?Ako to že si nič nepamätám.Nevadí.Možno je to tak lepšie.Možno to tak musí byť.Uf.Vydýchla som si.Po nekonečne dlhých rokoch som bola spokojná.Ale zrazu.Zrazu som pocítila,že ma niekto chytil za ruku.Počujem niečí plač.Moja mama.Žeby oplakáva moju smrť a ja to počujem?Ale...Zrazu som otvorila oči.Som v nemocničnej izbe.Mama ma drží za ruku,plače,môj otec vyzerá byť nahnevaný ale šťastný že žijem.Ako mama.Aspoň niekto.Je to také ako predtým.Šedé.Nenávidím to tu.Prečo??
„Oh miláčik.Si hore.“
„Hej som.Nanešťastie.“
„Ako to rozprávaš?Prečo si to spravila?“
„Čo prečo som spravila?“
„Nepamätáš si že si sa predávkovala liekmi?A našla som ťa až ja.Prišla som skôr z práce.
„Aha.S tým som nepočítala.To preto.“
„Ale prečo si to spravila???prečo???“nejasne som jej rozumela medzi jej nárekmi.
„Mohli by ste ma nechať?“poprosila som ich.
„Nie.Teraz budeme stále pri tebe.“
„Okej ako chcete.“a otočila som sa na druhú stranu postele.
Na druhý deň poobede ma prišli pozrieť aj „moji kamoši“zo školy.Medzi nimi aj Marek.Zdržal sa najdlhšie.Ako ináč.
„Odkiaľ si vedel o tom kam chodím?“spýtala som sa po dlhom odmietaní rozprávať sa s ním Mareka.
„Môj kamoš pozná tých chalanov.Kedysi bol v tej bande ako ty ale dostal sa z toho.AKo ty.“
„Ja sa z toho nemienim dostať.“
„Bože Emma.Prečo si to robíš?“
„Lebo ma celý svet zradil.Nikto ma nemá rád,všetci ma ignorujú,alebo ma klamú.Frajer ma nechal,všetko je nahovno.“
„Ale no.Ja ťa mám rád,tvoji rodičia tiež,aj ľudia zo školy.“
„NO tí hlavne.“
„Hlavne ja.“
„Iste.Hneď po tebe.Zabudla som.“
„Nevtipkuj.Nehodí sa to.“
„A kedy sa to hodí keď nie teraz?HM?Povedz mi.“
A on len mlčal.Tak som naliehala.
„ODPOVEDZ!Kedy?Keď budem celkom zničená zo života?Alebo keď budem mŕtva?No hovor!“
„JA neviem.Ale teraz.Všetci sú smutný a ty si zrazu veselá.“
„Nie som veselá.Tvárim sa že som veselá.“
„Aspoň niečo.Emma.Asi je čas ti povedať....“v tom sa otvorili dvere a s veľkým rachotom sa do vnútra vrútili MOJI KAMOŠI.Tí s ktorými som najšťastnejšia.No keď ich Marek zbadal rozbehol sa k nim.
„VYPADNITE!“kričal na nich.
„Hej klídek.Prišli sme ju len pozrieť.“
„Vy ste jej toto spôsobili.Toto je kvôli vám.“
„Ale no.Nevtipkuj.My nie.“On ich neodradil.Odradili ich moji rodičia ktorí prišli hneď potom.A odišli.Smola.Neskôr.
„Prosím vás,mohli by ste nás nachvíľku nechať?“spýtal sa mojich rodičov.
„Iste.“
„No,je čas povedať ti,že ťa milujem.Viem hovoril som ti to,ale neverila si mi a bolo to tak zle povedané.Ale chcem aby si vedela,že keby si teraz zomrela,zomrel by som s tebou.Ja neviem čo by som robil.Prepáč.Viem,že ty mňa nemáš rada,ale musíš to vedieť.“
Vtedy som si uvedomila,že neklamal.Že to myslel vážne.A nevedela som,či mám plakať,smiať sa,alebo byť nahnevaná sama na seba že som sa mu celý čas smiala.
UŽ NIE Z POHĽADU EMMY ALE ROZRPÁVAČA
„JA...ja nemám slov Marek.Ja som vážne myslela,že ma klameš.Že si robíš len srandu.“
„Prečo by som to robil?“
„Ja neviem.Lebo si sa nudil?Neviem.Keď si o niekom myslíš,že ti klame nerozmýšľaš veľmi o tom prečo.Skôr ťa trápi,že to robí.“
„Vážne ťa to trápilo?“pozrel nádejne Marek.
„Áno.Nevieš si predstaviť ako.A okrem toho je tu veľa iných vecí ktoré ma trápili.“
„Ako napríklad?Povedz.Som s tebou.Nech je to čokoľvek.“
„No ja neviem.Napríklad,že sa ti páči Sandra,že ma nemáš rád kvôli tomu,ke´d si zistil prečo nechodím do školy a tak.“
„Och tak to so Sandrou je hrozná kravina,je pravda,že sme kamoši a že je pekná,ale ty si krajšia a lepšia.A teba mám radšej.A to,že berieš drogy,zato ťa neviním.Je to kvôli tým debilom.Viem,že aj ty v tom más prsty ale to iba preto,že si mala ťažké obdobie.A keď sme už pritom,chcel by som ťa poprosiť a samozrejme že ti v tom pomôžem,teda aspoň sa budem snažiť,že by si prestala z drogami a prestala by si sa stetávať s tými blbcami.“