Basnicky.sk

Blúdenie


Sedel v pookraj naplnenej vani a pozoroval jej vlniacu sa hladinu. Neónka v kúpelni slabo zablikala a Michal si priložil k ústam dlaň. Zatriaslo celým jeho telom akoby doňho nejaký blázon pustil o pár voltov naviac. Cítil, že sa s ním niečo deje. Ruky, nohy, temeno, hrudník všetko akoby mu oblizoval jeden nenásytný úlisný plameň. Niečo podobné jazyku milenca ktorý dobiedzavo snorí v útrobách svojej partnerky. Niečo hľadal. Sondoval po Michalovom tele a snažil sa nájsť ten spínač, ktorým by to všetko odštartoval. Trochu nižšie. Trochu doprava....a skoro, skoro...a je to tam. Konečne. Z Michala vyšiel ťahavý vzlyk a tvár mal zrazu v jednom ohni. Medzi pery sa mu dostalo pár sĺz a on si vychutnával ich slankastú horkosť. Rukou si prešiel zlepeným účesom. Plač bol jeho záchranou. Už myslel, že ani nepríde. Celý čas len klopal na dvere, no bál sa ich otvoriť. Zase ním trhlo. No o niečo silnejšie a z vaňe vyprsklo pár kvapiek vody. Hlavu zaklonil dopredu, potom dozadu...cítil ako sa vzpiera jeho žalúdok a vydáva neprirodzené až neznesiteľné zvuky. Obed mal bohatý. Polievka smotanová s kúskami zeleniny...zachrčal a dlaňou tresol po kachličkách z prekrásnym kvetinovým vzorom, ktoré skrášlovali takmer celú miestnosť. ...kuracie prsia s bylinkovou omáčkou, mohli byť viac prepečné.Po čele mu stiekli kvapky potu a zmiešali sa so slzami. Žalúdok naďalej protestoval. Mäso trochu pripominalo gumu...už ste žuli gumu a platili si za to? Ale zemiaky, zemiaky boli skvelé...Michalovi z úst vytriskla fontánka zvratkov, opísala malý oblúčik, člupla do vane a rozvýrila hladinu. Zatvoril oči a vykríkol. Nebol to žiadny nenávistný vreskot ale skôr zaknučanie raneného zvieraťa. Lavačkou schytil hustý prameň svojich vlasov a poriadne potiahol. Opäť zakvílil a zotrel si z brady mix sĺz, potu a žltkastého grcu, ktorý eštre pred pár hodinami predstavoval vrchol jedálného lístku v dákej reštike na predmestí a kuchári boli naň právom hrdí. To žrádlo mohlo byť na neviem akom prekrásnom prezdobenom tanieri, uvarené majstrom svojho remesla a podávané tou najsexi a najatraktívnejšou čašníčkou na svete, mohli ste ho trebárs zajedať aj zlatými nugetmi... no to nič nezmení na fakte, že tak či tak to skončí v smradlavom kotli vo vašich útrobách. Noste elegantné obleky, navštevujte prezdobené plesy robte zo seba snoba. Vozte sa vo svojich prebytočných kárach potiahnutých lacnou kožou chudákov, malých decák a tehotných ženských. Presne to robte. No nezabudnite, že vo vnútri sme len guláš mäsa, kostí a svalov. Raz je niečo prekrásne a dokonalé a na druhý deň už vidíte len schránku...ulitu. Michal už peknú chvílu len nehybne čumel do stropu a pozoroval v omietke maličké takmer neviditeľné prasklinky. Potom ešte posledny krát vyludil zo seba dáky nesúvislý pazvuk a omdlel.

Pred osemnástimi minútami
Ozve sa plesnutie dverí a zvonivý hlas prednesie:
“Už som doma, miláčik.” Michal sa usmieva. Mal skvelý deň. Vyzuje si topánky a obuje papuče. V rukách zviera dve igelitky. Neznáša nákupy. No Jana si to priala.
“No tak zlatko kde si?”zvolá ešte raz. Kde je? Vstúpi do chodby. Zrazu ten zvuk. Ide z kúpeľne. Tašky s nákupom položí pred dverami do kuchyne. Vyjde na prvé poschodie. Schody berie po dvoch. Je to niečo ako žblnkotanie...voda. Môže to byť umývadlo..možno. Vojde dnu. Najskôr si všimne pretekajúcu vaňu. Zahromží. No nič tvrdé. Len”dopekla” alebo “dokelu”. Slabota. Cíti ako mu vlhnú ponožky. Obrovská mláka sa rozlieza po celej miestnosti. Michal otočí kohútikom. Ako mohla zabudnúť na vodu? Určite sleduje dáky z jej obľúbených, blbých programov. Jediné čo komerčné telky sú, je doslova a do písmena “zlo.” Správy už dávno nespĺňajú kvality pravého nefalšovaného spravodajstva. Programy pre deti? To už ich rovno môžete posadiť do elektrického kresla a nôtiť im do úška Mansonove vezeňské verše. Do bedne sa neoplatí čumieť. Michal to vedel, ale aj tak mu niečo nesedelo. Počul už veľa rôznych drístov o tom, že reality show sú drogy budúcnosti. Miesto perníku dvadsať-minútovka Big-Brothera. Presne tak.Vyšiel z kúpelne, zišiel po schodoch a zodvihol nákup. Nohou sa pokúsil pootvoriť dvere. Nedali sa. Niečo im v tom bránilo.
“Janka, otvor mi prosím ťa dvere...mám plné ruky.” Zvolal. Nikto sa neozval.
“Janka...kde si?” Poriadne kopol do dverí no takmer sa nepohli. Počul, že im niečo zavadzia.
“Do pekla, čo tam je za bordel...” Nakoniec sa dotoho oprel celým telom...a zabralo to. Pretiahol sa asi cez polmetrovú škáru, no hurááá bol vo vnútri. Kým si uvedomil na čo sa vlastne pozerá, chvílu to tvalo. Hneď potom ako na zem pustil tašky s nákupom, padol na kolená a dotkol sa Janinho bezvládneho tela. Nevedel čo má robiť. Hovorí sa to ľahko...vyber mobil, skontroluj puls, zisti či žije, kurva, žije? No tak zachovaj si chladnú hlavu. Nepanikár. Michal sa cítil ako by ho niekto ovalil vreckom cementu a spláchol v hajzlovej mise. Hladel na telo svojej manželky. Neznie to príšerne? Telo. Telo človeka. Poznáte ho. Žijete s ním takmer desať rokov. Každý deň sa vedľa neho zobúdzate v posteli. Na dobrú noc ho pobozkáte na čelo. Staráte sa oň ho, keď je chorý. Problém je vtom, že v živote si svoju milovanú polovičku nepredstavíte ako telo. Je váš jediný dôvod aby ste sa na to všetko nevysrali. Teraz je len bezvládna handra. Nie. Kecy. Drísty. Žvásty. Michal sa pohne. Nesmie strácať čas. Priloží ucho k jej hrudníku. Kurva. Srdce... Nič. Proste nič. Puls, nula bodov. Mala na sebe len uterák.To vysvetluje tú vaňu. Vyzerala strašne. Bledá. Vybral z vrecka mobil. Zavolá záchranku a všetko bude v poriadku. Predstavuje si čo im povie. Žena leží na podlahe...nehýbe sa. Nedýcha, žiadny puls...rozumiete ma, nedýcha!!! Ženský hlas v telefóne ho v prvom rade poprosí aby sa ukludníl. Je im fuk či má dáky usmoklený chudáčik dakde tuhú ženu. Njskôr sa Michala spýta základné otázky. Pekne pomaly, flegmaticky akoby niekde na pláži uvádzala novú kolekciu plaviek. Opýtala by sa: Pane ste si istý, že nedýcha? Pane, skontrolujte jej puls...Pane...Pane...Pane Na to nemá Michal žalúdok. Nie, veru nie. Žiadne keby...Chce ju hneď. Chce švihnúť kúzelným prútikom a všetko vrátit naspäť. Potrebuje ju zase mať pri sebe. Bez nej to nemá zmysel...Mobil mu vypadol z ruky. Snažil sa ho zodvihnúť. Nešlo to. Zmrzol. Stal sa neužitočným kusom šutru. Videl ju ako tam leží. Neprítomne hladí do steny. Len kus mäsa. Už vás v živote nevyprevadí do práce. Nepoteší povzbudivým slovkom, keď vám bude najhoršie. Mohol ešte niečo urobiť. Ale čo? Postavil sa. Vôbec si nevšimol, že mu z igelitiek vypadol všetok nákup. Asi tucet paradajok sa rozutekalo takmer po celej miestnosti. Jednu rozšlapol. Dačo zamrmlal. Desať rožkov, jedno polotučné mlieko, tri jogurty(nizkotučné a samozrejme žiadne Danone ani podobné preceňované značky. Tie Jana neznáša.), chleba(vždy čierny, vždy..vždy...) a ešte zopár drobností, ktoré sú im úplne na nič. Michal vždy urobí čo jej vidí na očiach. No nikdy nebol pod papučou. To zase nie. Michal si kľakol a začal potraviny ukladať na stôl. Tašky zložil na polovice a vložil ich do šuflíka, ktorý je presne na to vyhradený. Vie, že naneho hladí. Ten vyčítavý pohľad, ktorý tak zbožnoval a nenávidel. Jana bola z každej strany úžasná. Spomenul si na chvíle na škole. Tam sa spoznali. Spočiatku oseba nejavili záujem. Hlavne on. Raz za čas za ním zašla, prehodila s ním pár slov. No on na ňu len bezslova čumel a hltal tie jej reči. Od inej by to boli len vety ale z jej úst sa vinula symfónia, ktorej neboli schopní ani najlepší skladatelia. Bola proste diamant. Nemusel sa s ňou rozprávať celé hodiny aby pochopil, že je tá pravá. No, keď ju pozval prvý krát na rande vtedy to všetko začalo. Žrala každý jeho pohyb a on ju zbožňoval ako starovekú bohyňu. Zosobnenie krásy a dobra. Len prízrak ktorý sa mu zjavil vo sne a sľúbil mu väčšnú lásku.

Michal zoradil paradajky od najvačšej po najmenšiu a chvíľu na ne hľadel. Mal by začať vrieskať a zvolávať susedov. Nemohol. Bol paralyzovaný. Ako by sa pretrhlo to dôležité puto medzi mozgom a srdcom a zostal len prázdny priestor. . Vedel, že má ženu, ktorú miluje. Akoby ho zahalila nepríjemná mazlavá fólia brániaca mu racionálne myslieť. Horúci kožovitý plastik vtekajúci mu do žíl a zanášajúci mu cele telo. Cez nosné dierky, uši, ústa... Bolo to zvláštne. Pozrel sa na nástenné hodiny, ktoré ukazovali presne dve poobede. Michal sa usmial a skríkol:
“Miláčik ide tvoj program!!” Prešiel do obyvačky, zapol telku a nachvílu sa usadil do koženného kresla.
“Už to začína, no tak kde si? Zlatko. Hádam zase nedrhneš tie kúpelňové steny. A nečítaj už konečne tie blbé časáky. Robíš zo seba hypochondra. Nenamýšlaj si ...mladí v živote nedostanú podobné kraviny.” zatriasol hlavou a zamrmlal:
“To si celá ty.” prešiel cez kuchyňu na chodbu, potom do kúpelne a snažil sa nedívať na zam. Niečo tam bolo. Nevedel to zaradiť. Ako keď mu na ulici pred autom prebehne mačka. Najprv sa zlakne, že ju zrazí. Môže zvrtnúť volant a skončiť v prvom stĺpe či múre. Alebo ju zvalcuje a odnesie si to len zasratá kapota, možno menšie preliačenie. Prežije. Keď bol v kuchyni zvrtol volant a cítil ako pomaly umiera. Šiel len na zotrvačník.
Počul hlások Janinho obľúbeného moderátora.
“Meškáš...Janka,no tak už to beží” Pribehol k vani.
“No tu je ale spúšť.” otvoril skrinku vedľa umývadla a vybral zneho vedro, handru a čistiaci prostriedok.
“Jani neuveríš aký som mal dneska deň. Hotové prekvapko.” Do kýbla nabral vodu a vylial do neho trochu Bangu-Pre váš čistý domov.
“Hovoril som ti o tom mojom kolegovi? Fričovi. Myslím že sa volá Martin. No predstav si to išiel do predčasného dôchodku. Dali my jeho miesto” Zodvihol handru a začal ňou krúžiť po kachličkách na stene. Pokračoval v tom asi päť minút.
“Vieš čo to znamená? Možeme si nájsť nový byt, krajší..tento ma už nebaví.”
Hodil kus mokrej látky do vedra a zahladel sa na stenu. Usmial sa a odfúkol si.
“Dokončím to potom..no to o čom som chcel...” Michal si dal dole tričko a tielko.
“Konečne môžeme mať dieťa. Dcéru či chlapca to je jedno. Všetko bude ako má byť.” Rozopol si opasok a vyzliekol sa do naha. Vliezol do vaňe a pohodlne sa usadil. Cez okraj pretieklo trochu vody.
“Bude tam aj záhrada. Ale žiadny psi, jasné? Fajn,fajn..tak mačku.” Michal sa pozrel na strop. V rohu si všimol pár maličkých praskliniek. Cítil sa trochu divne. Divne.
“Jani?” Zakričal.
“Jani?” Ešte raz a potom zmĺkol.