Basnicky.sk

-Koniec Sveta


1995- Dalo by sa povedať, že som v tom bol až po uši. Prvé prehry bývajú najťažšie a najzložitejšie. Naša krehká mysel nevie rozlúsknuť ten ťažký a prekomplikovaný kód čísel, matríc, ležatých osmičiek a pulzujúcich žíl tejto jednoduchej rovnice. Prečo máme chuť si priložiť chladné ostrie žiletky k zápästiu a krátkym no svižným pohybom uzavrieť jednu kapitolu.
Mala šestnásť. Ja som bol o tri roky starší. Cítil som sa ako starec. Akoby som zhltol celé veky, všetku starobu sveta a každá bunka v mojom tele hrala v gigantickom orchestri pocitov a impulzov vysielaných do základne v mojom mozgu. No ako býva zvykom apokalypsa prichádza nečakane rýchlo a bez pozvánky. Nepotrebuje veľké naduté prejavy. Stačí pár viet. Možno len zahmkanie. Alebo:
“Mohli by sme sa porozprávať...alebo vieš čo? Poviem to na rovinu...” Devedesiatypiaty skončil velkolepým ohňostrojom, ľudia zdiveli, prestali sa ovládať, nebrali život vážne. Vtedy mi to ešte nedochádzalo.

1998-Mala o rok menej ako ja. Robila vo video-požičovni. Mala krátke blond vlasy a mne sa zdalo, že som našiel tú pravú. Nakoniec som zistil, že ma slabosť na...na kolektívnu zábavu. Našiel som ich v mojom byte. Na narodeniny som jej spravil vlastný kľúč. Nech si zvyká. Zvykala si až príliš dobre. Vraj sa to volá aklimatizácia. Bol piatok večer. Škola sa mi pretiahla takmer do šiestej. Aklimatizovávala sa so susedom z tretieho...s jeho bratom a toho tretieho som nepoznal. Práve bola na všetkých štyroch keď som otvoril dvere na izbe.Bolo tam dusno ako na jatkách. Všimla si ma. Pokračovala. Jej mladé ohybné telo sa vlnilo a vzdychalo ako ten najkrehkejší zázrak sveta. Jemný nazelenalý úsvit poblikávajúcich neóniek sfarbil jej krásne smotanovú pokožku do bledomodra. Mala toho teda dosť na práci.Sused s bratom sa jej naplno venovali. Ten tretí len sedel na gauči a potichu masturboval. Zdalo sa mi, že sa na mňa usmiala. Až príliš ľudsky. Chápavo. Akoby sa z jej pohľadu odzrkadloval všetok moj neúspech a chyby, ktoré ma mali prekvapiť eštelen v blízkej budúcnosti. Bez slova som odišiel. Celú noc som sa túlal po nočných uliciach a nasával krásu a obnaženosť neónov a poflakujúcich sa osamelých duší. Keď som sa vrátil boli preč. Zostal po nich len akýsi kyslastý zápach. Mal som dvadsaťdva. Bol som panic. To ma zrejme deptalo zo všetkého najviac. Večer som si zaplatil kurvu. Znie to jednoducho a presne také to bolo. Už neviem kde som ju splašil. Bola to tá najškaredšia ženská na celom svete. Nemala na sebe takmer žiadny make-up. Tesné šaty len zdôrazńovali jej nesúmerné neatraktívne telo. Vlasy sa leskli mastnotou a starecké vrásky na tvári skôr pripomínali hlboké nepekné jazvy. Bola to venuša odpornosti. Anjel, ktorý ku mne prihopsal zo samotného pekla aby mi podčiarkol moju úbohosť. Noc bola strašná. Krutá. Pravdivá. Nebol to sen. Možno nočná mora opustila klietku svojho prízračného obludária aby mi nastavila zrkadlo. V živote som ju už nevidel. Bol to dobrý rok.

2000-Nové milénium. Koniec sveta sa nekonal.Vyhodili ma z práce. Našiel som si novú lásku. Trvala dva týždne a dva dni. Nestálo to ani za hlt sračiek. Hneď prvé dni som zistil, že mi kradne prachy z peňaženky. Nevadilo mi to aj keď som potreboval každý drobák. Chcel som mať niekoho pri sebe. Nakoniec zdrhla. Nechala mi na stole odkaz.
“Si chudák, padám...”
Po dvoch rokoch som si opäť nabalil šlapku. Bola o niečo prívetivejšia ako jej predchodkyňa. Akoby ste do pohára močky šmarili dve kocky cukru. Koniec sveta sa nekonal. Vraj až o dvanásť rokov. Počkám si. Bodka.

2001- Nová robota stála za hovno. Od siedmej do siedmej som drel za pár halierov. Šéf bol psychopat. Nemal v hlave všetko v poriadku. Teda správal sa ku mne naozaj veľmi pekne. Asi som bol jeho typ. Pár krát sa o dačo pokúsil. Len samé dotyky. Romantika. Nič veľké. Hral som sa na nedobytného a v hlave som sa pohrával so zakázanými myšlienkami. Povolil som uzdu fantázii. Skončilo to akonáhle prišiel ten nový a prichytil som ich na dámskych hajzloch. Opäť som bol heterák. Vo vnútri aj na povrchu. Bol to ťažký rok. Niečo sa vznášalo v ovzduší. Nebesia hrali karmínovým cirkusom akoby bohovia už stratili trpezlivosť nad rozmarným ľudstvom a vypustili na nás všetko svinstvo a vražedné tajomstvá z bedne samotnej Pandory.
Na konci decembra som sa stal vegetariánom. Začal som žiť zdravo akoby som chcel do vlastného duchovného života vniesť trochu čistoty a štastia pomocou tofu a rukoly. Bravčovina a hovädzie predstavovala všetko zlo nahromadené v pár sústach vo firemnej jedálni. Šéf sa mi za chrbtom posmieval, že som teploš. Už dávno som sa necítil tak vyrovnane a pohodlne. Akoby môj duch nabral nový dych a hneď sa mi nažívalo o pár stupienkov lepšie. Svet bol plný harmónie a radosti. Každy predmet, kus šutra na chodníku, opadané lístie zo stromov, autobus plní nenásytných pracantov, tryskáč predierajúci sa zatiahnutými nebesami...toto všetko malo nejaký zmysel. Skrytý význam vpísaný do prapodstaty bytia. Niečo hlboko v nás také samozrejmé a zároveň trochu nechutné. Akoby zapáchajúce. Bolo to dobro, ktoré zo mňa sršalo každým pórom a zamorovalo ovzdušie krásou a eleganciou.Pomaličky som začal veriť v niečo nad nami.Možno práve v Neho?

2003, február- Kúpil som si moju prvú Bibliu a navštívil miestny kostol. Všetci boli naozaj milí a sršala z nich božská solidarita. Farár bol postarší fanatik s darom reči. Prehovoril by aj mŕtveho aby odrapotal otčenáša. Najskôr som začal chodiť len na sviatočné omše. Bola to nádhera. Spievali sme o dušu Ježišove odrhovačky a tvárili sa vyrovnane. Bola to reťazová reakcia. Jednému sa rozšírili kútiky úst od ucha k uchu v úprimnom polo infantilnom úšklabku a ihneď sa chytilo na lep ďaľších desať. Medzi nimi samozrejme aj ja. Bol to mor. Choroba. Pomsta cirkvi nám všetkým. Dve slová: falošná harmónia. Deti sa chytali za ruky a z plného hrdla nôtili:
“Pochválen buď Ježiš Kristus...” Dokonca som rozmýšlal, že sa nechám pokrstiť. Bol by to akýsi nový začiatok. Čierna by sa zmenila na nebeskú belobu a šeď kmásajúca celým mojim telom by vzala nohy na ramená a dala zbohom mojmu univerzu poníženia a strachu. Bolo to panoptikum svätosti a jednoznačnej čírej ušlachtilosti. Konečne som veril. Veril som do mája toho istého roku.


2003,máj- utekal som na rannajšiu omšu. Bol som celý upachtený a bola zo mna cítiť slankastá pachuť potu. Pred kostolom stál hlúčik ortodoxných veriacich a čumeli na hlavnú fasádu božieho stánku. Predieral som sa davom a horel nedočkavosťou kým prídem tej záhade na kĺb. Starenky zmáčali chodník oceánom sĺz a neprestajne nariekali. Odtlačil som posledných pár hláv a pravačkou si pretrel rozospatú tvár. Z bielej steny kostola na mňa zažmurkal kriklavo červený nápis. Pár písmen. Jeden výkričník. Posolstvo tak silné až sa mi z toho rozklepali kolená. Farár klačal na kolenách a spuchnutými žilnatými perami bozkával Krista na svojom ruženci a všemocne sa kajal stvoriteľovi. Pár starčekov sa snažili to pekelné heslo dňa vydrhnúť kefami a handrami. Nepomáhalo to. Boli do toho tak zažratý až to naháňalo strach. Akoby sa im celá pointa vesmíru vcucla do tohto jedného bodu a len jeho eliminácia by napomohla vrátiť všetko do starých koľají. Nevideli v tom len dva krát dva metre tehlovej steny prekrytej vrstvou jemnozrnnej omietky a dielo pár vagabundov zo zmyslom pre diabolský humor. Bol to očistec. Cesta k rozhrešeniu. Samotné Kristovo telo zaliate krvou vlastnej božskosti. Mal som chuť vracať. Služobník boží ďalej zalieval slinami tuláka na kríži, storočné panny smoklili a starčekovia drhli. Bola to parádna symbióza. Otočil som sa na podpätku a namieril si to domov. Cesta trvala približne päť a pol minúty. Celú večnosť. Prial som si aby ma zrazil opitý pubertiak na svojom novom fáre. Naozaj. Hotová cesta na Golgothu. Už viem ako sa cítil bradáč s krížom. Tristotridsať sekúnd som takmer nedýchal a čakal kedy sa z nebies znesie blesk a uškvarí mi mozog alebo roj meteoritov ma roztrhá ako hárok rozmočeného papiera. Čakal som celý deň. Týždeň. Mesiac. Nič sa nestalo. Ani som len nedostal chrípku. Oficiálne som sa opäť stal ateistom a večer sa vybral na lov štetiek.

2006- Posledné roky som trávil čas len v spoločnosti tej najodpornejšej chamrade. Každý týždeň som vyhodil pár litrov za hodinu nenávistného sexu zo skupinkou pouličných vyvrhrheľov alebo zdrogovaných fľandier čmuchajúcich po každom drobáku pre svoj predčasný lístok na ceste za nevyhnutným . Bol to svet bez pretvárky. Dva neznamenalo tri. Červená nebola čierna. Kuchársku knižku z vegetariánskymi splaškami som spláchol v imaginárnom hajzli nepotrebnosti a zbytočností. Drobnosti ako zmena životného štýlu či vbehnutie do náruče klamu vymyslených božstiev bola vždy tá najľahšia cesta. Buďme hyenami trhajúcimi surové mäso priemernosti, supmi krúžiacimi nad vašími hlavami a vyďobávajúcimi sťavnaté bulvy z lebky s takou ľahkostou a samozrejmosťou ako je dýchanie či ládovanie sa potravou. Kostol-chrám boží. Zlý vtip. Slabá gradácia deja. Žiadna pointa. Prečo som to vtedy v noci urobil? Teda mohlo to byť aj nadránom. Odkiaľ som zobral farbu? Akože si nepamätám ani jediný záblesk. Len ten nápis. Posledná spomienka. Posledný nádych obeseného. Odklopenie plošiny pod nohami. Napnutie lana. Krk drvený v smrteľnom zveráku. Jednoduché ako vražda. Ako facka.
Ešte šesť rokov a na vlastnej koži sa presvedčíme aká krehká je hranica medzi večným životom a smrteľnosťou.

2009-Vysral som sa na prácu. Napľul som teplošskému šéfovi do tváre a plesol dverami. Z banky som vybral všetky ušetrené prachy a začal som investovať do svojho koníčku. Stalo sa to mojim hobby. Seba trýznenie. Nie povrchové. Duševné. Dva krát do týždňa jedna feťáčka a jedna nezabudnuteľná noc. Nadránom som ich ihneď vykopol z bytu. Žiadne záväzky. Rodina. Len ja a ostatní padlí. Zrkadlo v kúpeľni sa stalo mojim nepriateľom. Začal som neprimerane starnúť. Telo som mal zošuverené a neohybné. Pery sa mi zmenšili na nepoznanie, koža na prstoch zhrubla, čelo zvráskavelo a uši ovísali takmer po lícne kosti. Prestal som existovať ako plnohodnotná ľudská bytosť. Stala sa zo mňa výstraha. Tak som to chcel. Potreboval som na sebe cítiť okovy doby, ktoré sa sťahovali každým východom a západom slnka.
Na ulici som stretol stroskotanca. Náhodne sa ponášal na mňa samotného. Bol z neho cítiť lacný chlast a výčitky. Bol to slabý tvor. Nemal ideály, žiadne sny ani štipku odhodlania. Chcel odomňa pár drobných. Pokrútil som hlavou. Neklamal som.
“Nechcem ich zadarmo.” Jeho hlas znel ako šepot motora straej vyradenej tatrovky no zároveň aj niečo vznešené a nadnesené. Z deravého kabáta vytiahol drobnú knižočku a podal mi ju. Na sekundu som si pomyslel, že je to Biblia. Ak by bola zabil by som ho. Vážne. Vopchal som si knihu do vrecka. Vyzul som si topánky a podal mu ich. Neboli značkové to nie. No pekné, dobré do každého počasia. Zobral si ich, vyceril zuby a ukázal mi prostredník. Ihneď sa vyparil. Stál som tam v ponožkách a odrážal dotieravé pohľady okoloidúcich. Nebol som žiadny samaritán. Ozval sa vo mne hlas prapredkov, ktorý ešte verili nepísaným zákonom obchodu z ruky do ruky. Tri roky a uvidíme kto sa bude smiať naposledy. Menil som sa v monštrum. V tom romantickom slova zmysle. Pozrel som sa na prebal knihy, ktorú som tak náhle získal do vlastníctva.
Ako sa stať dobrým človekom za jednu noc-autor neznámy
Na tvári sa mi zjavil nečakaný úškrnok. Prešiel do zlovestného úšklabku až som to nevydržal a vybuchol v monštrózny rehot.

2011- tridsiatyprvý december. Minúta do polnoci. Sedím na posteli vo svojom byte. Pri stehne mi leží schúlené decko. Nemá anilen osemnásť. Vraj šlape od pätnástich. Dneskajšie číslo si poriadne užívala. Ja nie. Nervozita zvíťazila. Ráno sa zobudí a bude žobrať o svoju plácu ako šteniatko o pánovu pozornosť. Telo sa mi trasie nedočkavosťou. Dvadsať sekúnd. Pozerám sa z okna. Nebesá vzplanuli farbami a hukot ohňostrojov ma takmer priviedol do nepríčetnosti. Presne takto som si to predstavoval .Veľkolepé. Pätnásť sekúnd. Decko zakňučalo.
“Drž hubu” zareval som. Po tvári mi stekali perličky potu. Spomenul som si na vetu načarbanú na kostole spred pár rokov. Keď som to písal triasla sa mi ruka ako školákovi:
Všetky cundry sveta pod jednou strechou!
Spomienky na minulosť mi vždy zlepšili náladu. Bola to len predzvesť dnešnej noci. Zaškrípal som zubami. Už pol roka som sa cítil pekne pod psa. Zrejme som dačo chytil. Jazyk ako špongia. Telo handrovej bábiky. Päť sekúnd. Štyri. Vzduch v miestnosti bol takmer nedýchateľný. Tri. V hlave som mal totálne nasraté. Očividne som sa zmenil. Dva. Chápal som vlastné potreby. Vedel aký druh útechy potrebujem. Jedna. Éra ľudstva skončila. Stal som sa prototypom božskosti. Som alter egom toho závistlivého darmožráča vysoko nad našimi hlavami.

2012- Vyskočil som na nohy a zvískol. Cítil som sa ako z rôsolu. Nestabilný, slabý, malý...Absolútne nič sa nedialo. Decko sa zobudilo.
“Čo sa deje?”
Zhlboka som dýchal. Steny izby sa zmenili na pestrofarebnú paletu odleskov a demonických tieňov. Vonku to vrelo. Dokonca snežilo. Mierne. Žiadna katastrofa. Natočil som tvár k dievčaťu na posteli. Vnutornosťami sa mi prehnal neľudský kŕč.
“Práve si prespala koniec sveta.” prehovorilo zviera bez obojku a schopnosti sa ovládať. Šelme sa leskli očiská podliate krvou a nazelenalým hlienom. Vyšla zo svojho temného kúta a chystalo sa urobiť prvý krok. Decko ani nepíplo. Slučka sa sťahovala. Nad nami všetkými.