Basnicky.sk

Beštia,
ty červeno-modrá beštia, prečo si klamaná?
okolím odsudzovaná?

Prečo sa ponáraš do vôd falošných,
chladíš ľady, páliš ohne.
Kypríš zem, ktorá už nerodí,
čakáš, kým sa plameň ohne.

Keď príde mráz a sfúkne oheň zrnkom vody
šplechne do sĺz kyselinu...

Cítiš sa ako v popoli kvietok, aj keď si len beštia.

Tak vtedy zazrieš svetelný lístok
ako sa na teba usmieva...


Si beštiálna bytosť, čo sa človekom pomenovať nedá,
aj tak ťa majú ľudia v štastí,
no im je beda...

Bo ty ich trháš v pazúroch,
lámeš kosti na údoch!

Chutne sa na nich usmievaš
a červeno ich hladíš.
Vrelo im žili ohrievaš,
sladko s nimi ležíš.

A keď to najmenej čakajú,
na tvár im vankúš položíš.
Len sa smutne usmejú,
ty ich modrou udusíš.

Si červeno-modrá beštia!


Si smrť a život zároveň,
nádej a sklamanie.
Si lesklý drahý kameň,
vzácne grófovo imanie.

Si holúbok a vlčica,
vanilka a škorica.
Si láva ktorá zožiera,
hrdza čo aj oceľ obžiera.

No v skutočnosti si beštia!

Čo lásku nevníma
láka,
pazúrmi škriabe
laká
roztápa sa krv a vzniká hustá
mláka