Basnicky.sk

„Som Ozymandias

kráľ kráľov

na moje stavby hľaď, ty mocný

a zúfaj si!



Nič viac už nezostalo

vôkol ruiny, tej obrovskej sochy

nekonečne a smelo

do diaľky

tiahnu sa pustiny.“



- Percy Bysshe Shelley

(Ozymandias)













1.



Toho roku tie neznesiteľné, letné vedrá poľavili neobvykle neskoro a doslova zo dňa na deň. Pritom ešte na prelome Augusta a Septembra ortuť teplomerov vyskakovala na dobrých štyridsať stupňov v tieni a človek mal takmer pocit, že sa mu šaty vsiakli do kože. Podľa meteorológov to bolo najväčšie sucho za posledné roky. Ale teraz sa konečne zdalo, že leto sa pomaly, ale isto balí na odchod. A ľudia tento fakt len potvrdzovali, pretože horské, výletné chatky sa začínali vyľudňovať priam závratnou rýchlosťou. Na oblohe viseli potrhané kobaltové oblaky a presvitali skrz ne slabučké, ledva viditeľné lúče slnka. Vzduch bol stále vlhký, svieži a nabitý elektrinou, ako jasná spomienka na búrku, ktorá sa tadiaľto včera v noci prehnala a urobila tak symbolickú bodku za lávovo žeravými dňami, ako takými. Bolo bezvetrie, ale vďaka drobnému mrholeniu, pomerne chladno. V porovnaní s predchádzajúcimi dňami, to bola zmena viac než citeľná.

Darina stála na verande, v ľahkej jesennej bunde, v ruke držala otvorenú fľašu minerálky a zamyslene hľadela na odchádzajúce autá a karavany. Zdalo sa, že dnes odtiaľto vypadnú úplne všetci. Až na ňu, prirodzene. Mala ešte deň dovolenky navyše a do mesta ju to nelákalo, kým to nebude bezpodmienečne nutné. Už len preto, že na chatu ani náhodou nejazdila nejako extrémne často. A čo môže byť pred nástupom do stresujúcich pracovných vôd príjemnejšie, než stráviť posledný deň v spoločnosti zdravého horského vzduchu? Mohla by celý deň iba leňošiť a nasať tú úžasnú atmosféru pokoja a regenerácie.

Zamyslene odpila z minerálky. Dvere vedľajšej chatky sa otvorili a von vyšiel Gregor, jej momentálny sused.

No áno. Na toho by takmer zabudla. Gregor stál pred dverami, ošúchaná tepláková súprava na ňom visela, ako mŕtve lístie na zoschnutých konároch. Poškrabal sa na pleci a so stoickým pokojom pozoroval okolie. Z jeho zovňajšku sa dalo bez problémov usúdiť, že na odchod ešte ani len nepomyslel.

„Nádherné ráno,“ zatiahol s naučenou presvedčivosťou. Pomaly obrátil hlavu smerom k Darine a tvár sa mu zježila náhlym úsmevom.

„Vy neodchádzate?“ spýtal sa tým svojim odporne vtieravým štýlom. Darina sa uškrnula.

„Nie,“ odvetila a potom dodala: „A vidím, že vy ste na tom podobne.“

„Bussinesman, ako ja sa dostane do prírody len zriedka,“ potvrdil Gregor, s dôrazom na svoju pracovnú pozíciu a zazíval. Potom sa zahľadel na ťažké oblaky.

„Vyzerá to na dážď,“ prehodil.

„Hej,“ zareagovala Darina automaticky.

„Dúfam, že z toho nebude ďalšia búrka...“

„No, tú včerajšiu asi len sotva niečo prekoná.“

Gregor neodpovedal. Pozoroval malého, dobre živeného chlapa, ktorý sa práve súkal do svojho Volva. Uplynulý týždeň obýval chatku číslo 3, ale teraz na ňom bolo vidieť, že sa už nevie dočkať, kedy odtiaľto konečne vypadne. Kývnutím ruky im dal obom zbohom a potom odfrčal po hrboľatej cestičke, plnej kaluží smerom k najbližšiemu mestu. Zanechal po sebe len hustý, tmavý kúdol smogu.

„Tak to by sme mali,“ odkašľal si Gregor a potom sa usmial. Skúmavo sa zadíval na Darinin zaparkovaný sedan. „Ako dlho sa tu ešte zdržíte?“ spýtal sa podliezavo.

„Odchádzam zajtra ráno,“ odvetila Darina.

„To je náhodička! Ja som na tom rovnako.“

„Hej,“ prisvedčila chmúrne. „Fakt náhoda.“

„Možno by sme mohli odísť spolu...“

„Áno. Možno,“ prisvedčila neochotne.

Spolu?! O čo mu vlastne ide? Má tu predsa svoje auto... Napila sa. Odrazu ju premkla akási neurčitá nervozita. Pôvodne si myslela, že jeden deň navyše strávený uprostred lesov bude nápad hraničiaci s genialitou. Ale teraz, keď už boli všetci preč, sa príjemný pocit zmenil na nervózne bzučanie v okolí žalúdka a rozrušené trasenie v rukách.

Zostane tu sama. Kilometre žiadny signál. Ak by sa jej niečo stalo nikto jej nepríde na pomoc. Zadívala sa na Gregora, ktorý práve absolvoval klasickú raňajšiu rozcvičku a tíško si pri tom pohvizdoval.

Vlastne nie, pomyslela si kyslo. Zostane tu s ním!

Tá predstava sa jej príliš nepáčila. Gregor po nej očividne išiel a ani sa to nesnažil skrývať. Vlastne sa okolo nej obšmietal už týždeň. Neustále po nej hádzal tými svojimi pohľadmi a bolo nad slnko jasnejšie, o čo mu ide. Určite bol jeden z tých, čo lovia ženské na počkanie a svojimi „úlovkami“ sa potom chvastajú pred kamošmi. Mala už s podobnými chlapmi skúsenosť a vedela preto, že Gregor je presne ten typ. Zatiaľ sa síce o nič vážne nepokúsil, ale Darina sa nemohla zbaviť pocitu, že sa to zmení pri prvej vhodnej príležitosti. A táto situácia k tomu priam zvádzala. Muž a žena, celkom sami uprostred lesov... Razom by mu mohla dôjsť trpezlivosť. A ktovie, či by nezačal byť dokonca násilnícky. Ešte pred pár dňami by sa jej táto myšlienka zdala paranoidná, ale nie teraz. Teraz si musí dávať pozor. Odrazu sa necítila príliš pohodlne a chvíľu bojovala s nutkaním naskočiť do auta a odfrčať kade ľahšie. Potom sa však spamätala, vynadala sama sebe do domýšľavých pubertiačok a zamyslene hľadela na vrcholky hôr.

Nič zlé sa nestane, povedala si v duchu.

Z myšlienok ju vytrhlo prudké tresnutie dverami. Vyľakane poskočila a potom sa zmätene ohliadla cez rameno. Nič sa nestalo. To len dvere do jej chatky sa zavreli. Gregor ten zvuk zaregistroval tiež. Obrátil k nej hlavu, niekde medzi tridsiatym a tridsiatym prvým drepom.

„To ten vietor,“ skonštatoval nonšalantne a opäť si začal pohvizdovať. Darinu pichlo v boku a srdce jej začalo tĺcť s o poznanie väčšou intenzitou. Zahľadela sa na okolité stromy. V týchto lesoch rástli hlavne buky a duby, ale dalo sa tu natrafiť aj na jelše, alebo javory. Lístie sa na nich ešte držalo, ale už pozvoľna začínalo získavať onú zlatistú farbu, príznačnú pre nadchádzajúcu jeseň.

Darina sa dívala na konáre. Vznášali sa k bledosivému nebu, akoby ho chceli objať. A nehýbali sa.

Kdesi zakrákala vrana.





2.



Darina zívla a spokojne sa vystrela na pohodlnom kresle, v ktorom už uplynulé dve hodiny sedela. Pretrela si oči a odložila rozčítanú knihu na stolík. Vonku sa začínalo stmievať. Asi by sa mala začať baliť. Chystala sa na to v podstate celý deň, ale stále sa k tomu tak nejako nevedela rozkývať. Podišla k oknu. Dnešok sa skutočne podaril.

Popoludní sa síce spustil mierny dážď, ale aj tak by sa dalo povedať, že to bol vcelku príjemný deň. Dokonca aj Gregor si odpustil to svoje večné podliezanie. Je síce pravda, že dopoludnia sa trochu obšmietal popod jej oknami s výrazom raneného srnca, ale to mu Darina bola schopná ľahko odpustiť. Koniec-koncov, už zajtra od neho bude mať pokoj. A ak Boh dá, tak to bude navždy.

Odvrátila sa od okna, pristúpila k posteli, vyhrabala spod niekoľkých vrstiev oblečenia kabelku, vytiahla škatuľku cigariet a jednu si zapálila. Túto jednu dofajčí a potom sa vrhne na balenie. Zadívala sa na hodinky. Deväť preč. Pozdvihla obočie. Má najvyšší čas.

V tej chvíli sa jej pri uchu ozvala strašná rana dreva dopadajúceho na podlahu. Strhla sa, nekontrolovateľne vykríkla a obrátila sa. Skriňa, odkiaľ len pred chvíľou vyhádzala všetko svoje oblečenie, ležala zvalená na podlahe. Zo zeme sa dvíhal jasne viditeľný oblak prachu. Darina tam stála, hľadela na skriňu s vytreštenými očami a snažila sa dýchať, čo najpokojnejšie. Mala pocit, akoby ju do mozgu tresla betónová tehla.

„Dofrasa!“ vydýchla napokon a mocne si potiahla z cigarety. Zdalo sa, že spadla sama od seba. To je jasné. Ako inak, by mohla spadnúť? Ale aj tak to bolo čudné. Ako sa môže veľká, stabilne položená skriňa, len tak bez príčiny zvaliť? Darina pocítila na šiji štipľavé chvenie, aké človek pociťuje, keď vie, že ho niekto pozoruje. Obrátila sa. Jediný, kto si ju so záujmom premeriaval bol stíchnutý interiér jej výletnej chatky. Ešte raz si potiahla z cigarety, vyfúkla dym a pristúpila ku skrini.

A práve vtedy ten kus nábytku prudko vyletel na nohy. Darine poklesla sánka. Skriňa sama od seba mierne nadskočila a všetky jej dvierka a zásuvky sa začali zbesilo otvárať, a zase zatvárať. Darina stála na mieste, s očami plnými strachu pozorovala, čo sa odohráva pred ňou a nebola schopná nijako logicky uvažovať. Jediné čo vedela bolo, že tu niečo fakt nie je v poriadku a že by asi mala okamžite vypadnúť.

Urobila dva opatrné kroky dozadu. Skriňa sa začala posúvať po podlahe smerom k nej. Potom jej však asi došlo, že takýto spôsob presunu je príliš pomalý a začala sa k Darine približovať pomocou nemotorných skokov.

Darina splašene pregĺgala a neprestávala cúvať. Letmými pohľadmi prepátravala priestor za sebou, akoby čakala, že odniekiaľ vyskočí zlovestný prízrak a podreže jej hrdlo.

Čo to má dočerta znamenať? Tá skriňa ide po nej? Strihla pohľadom nabok a zistila, že skriňa v tom rozhodne nie je sama. Teraz sa k nej totiž začal posúvať aj ebenový stolík. Rozčítaný Bradbury zletel na zem a ostal nehybne ležať. Vďakabohu, aspoň za to.

To už však bolo na Darinu viac než dokázala zniesť. Obrátila sa a trielila ku dverám. Bola od nich vzdialená už len na krok, keď jej cestu zatarasilo jej obľúbené a tak pohodlné kreslo. Ako sa sem dokázalo dostať tak rýchlo? A keď sme už pri tom... ako sa sem vôbec dokázalo dostať?

„Čo to dopekla?!“ vytisla zo seba a strelila pohľadom ponad plece. Drevený stolík sa k nej pomaly približoval. Skriňa ostala zakliesnená v predchádzajúcej miestnosti? nahnevane poskakovala na mieste a evidentne ju znervózňovalo, že sa nevie prepchať cez dvere. Darina to ani nepostrehla, ale stolík sa odrazu odlepil od zeme, jedným ladným skokom sa ocitol pri nej a zasiahol ju svojou ostrou hranou do hrude. Darina vytreštila oči a z pľúc jej vyletel všetok vzduch. Zatackala sa a narazila do steny. Stolík pred ňou chvíľu nadšene krepčil, akoby sa tešil zo svojho triumfu a potom sa pripravil k ďalšiemu útoku.

Darina mala ešte stále tak trochu problém uveriť, že to čo sa práve deje je skutočne reálna, životná situácia a nie nejaká pokrútená nočná mora, ktorá akýmsi nedopatrením vyskočila z jej ubolenej hlavy.

Jej vlastný nábytok sa ju snaží zabiť?

Smiešne.

Stolík sa proti nej vrhol. Len tak-tak stačila odskočiť bokom.

Tak dobre. Až tak smiešne to zase nie je.

Okamžite sa vrhla do kuchyne. Tu si však na ňu robili tiež nemalý zálusk. Akonáhle prekročila prah, len tesne ju minul letiaci tanier s nedojedeným bravčovým v cestíčku a hlasno sa roztrieštil o stenu. Darinine čelo sa perlilo potom. Schmatla kľučku a pribuchla dvere, aby sa aspoň na chvíľu zbavila stolíka, ktorý sa už pomaly začínal zviechať zo zeme. Hneď, ako ich však zavrela a zamkla, hlučne zapraskali, vyleteli z pántov a vzniesli sa do vzduchu. A potom nasledovala tá najbizarnejšia sekunda v Darininom živote, v ktorej sa udialo hneď niekoľko vecí naraz. Kuchynské zásuvky sa otvorili a do vzduchu sa vzniesol celý ich obsah. Nabrúsené nože a vidličky začali poletovať v nejakom kruhovom zoskupení, ako roj ôs a hľadali si svoj cieľ. Z poličiek začali guľometnou rýchlosťou svišťať porcelánové taniere, stoličky splašene poskakovali a hádzali sa o stenu. Zdalo sa, že si svoju pohyblivosť užívajú. Sálala z nich absurdná radosť, ktorá by sa dala prirovnať k ochrnutému, čo jedného dňa z ničoho nič začne chodiť.

Z Darininej hrude vyrazil prudký výkrik zúfalstva a odhodlania a ona sama sa rozbehla v ústrety zavretému oknu, vzdialenému niekoľko krokov, v ktorom videla jedinú záchranu. Levitujúce vybavenie chatky zaregistrovalo pohyb a začalo okamžite jednať. O polsekundy neskôr sa na Darinu zosypali takmer všetky veci, ktoré sa v kuchyni nachádzali a ktoré toho boli schopné. Ale ona hľadela len na okno. Nevnímala ostrie nožov, ktoré sa jej zarývalo do pliec, ani pichľavú, bodavú bolesť vidličiek, ktoré sa jej striedavo zabodávali do stehien a ani veľké dvere, ktoré jej zakaždým tesne míňali oblasť hlavy, či varechy, ktoré ju s veľkým potešením mlátili do tváre.

Vnímala len okno pred sebou.





3.



Sklo sa roztrieštilo a spolu s Darininým telom vyletelo von do noci. Darina sa zrútila do trávy, prevalila sa o niekoľko metrov ďalej a zostala nehybne ležať. V pleci mala zapichnutý malý kuchynský nôž, úlomky rozbitého skla jej nepekne poškriabali dlane. Tvár mala samú krv. Zaborila ju do trávy a hlasno zavzlykala. Sčasti od bolesti, sčasti zo strachu. Nechápala, ako sa jej podarilo uniknúť, nechápala, ako to mohla prežiť, nechápala nič.

Chvíľu ostala nehybne ležať. Snažila sa nedýchať príliš nahlas, ale nedarilo sa jej to. Až po niekoľkých minútach sa odvážila zdvihnúť hlavu a zadívať sa ku chatke. Do očí jej stekala krv, pohľad mala rozmazaný. Na pravé oko však videla pomerne jasne. Dívala cez rozbité okno do svojej kuchyne, kde stále poletoval celý jej obsah. Všetky ostré predmety, ako vidličky, nože a teraz už aj sekáčiky na mäso sa zoradili pri rozbitom okne, ako šík vojakov a zdalo sa, akoby si ju zamyslene premeriavali. Ale nehýbali sa. Zdalo sa, že vyčkávajú. V pozadí poskakovali stoličky a zvyšok nábytku. Vo všetkých miestnostiach striedavo zhasínalo svetlo. Niečo jej hovorilo, že keby v chatke ostala ešte o minútu dlhšie, stalo by sa jej to osudným. Darina zašmátrala rukou za chrbtom a vytrhla si z pleca nôž. Rana našťastie nebola príliš hlboká, ale aj tak poriadne bolela. V tráve pod oknom ležalo niekoľko popadaných nožov a vidličiek.

Von nemôžu, napadlo ju okamžite.

Darina zaťala zuby a pokúsila sa postaviť. Podarilo sa jej to, hoci sa jej hlava trochu točila. Čo sa to dopekla stalo? Nebola schopná poskladať si to. Jej mozog to proste odmietal prijať. Do uší jej doľahlo rinčanie skla. Trhla hlavou vpravo, smerom ku Gregorovej chatke. Cez okno vyletel na trávu Gregor, len v krátkom tričku, teplákoch a kožených sandáloch. Po dopade urobil jeden kotúľ a potom okamžite vyskočil na nohy, tvár vybielená nevýslovnou hrôzou. Na pravom líci sa mu ťahala nepekná sečná rana, z ktorej odkvapkávala krv.

„Gregor!“ zvolala sípavo Darina a sťažka k nemu vykročila, vrhajúc kradmé pohľady na nehybne sa vznášajúci príbor v jej kuchyni. Gregor obrátil hlavu a keď ju uvidel prichádzať, rozbehol sa jej naproti.

„Čo to má kurva znamenať?!“ rozkričal sa hystericky a Darine sa zdalo, že ju takmer obviňuje.

„Potrebujem pomoc,“ povedala a ukázala na plece. „Som zranená. Musím...“

„Čo sa to dofrasa porobilo s tým nábytkom?!“

„Potrebovala by som to vydezinfikovať...“

„Vyletela na mňa celá moja sada vojnových sekier!“

„Dopekla, môžete ma chvíľu počúvať?!“ zakričala. Gregor sa na ňu zahľadel, zmätene klipkal očami a prudko vydychoval.

„Ďakujem,“ hlesla Darina a potom dodala: „Zranila som sa...“

„Vy?“ skočil jej do reči. Zháčila sa.

„Ja... ja...,“ začala zmätene. „Ja... neviem čo sa stalo... stála som pri okne, keď odrazu... tá skriňa... a potom tie nože... vrhli sa na mňa... a potom... potom...,“ zasmrkala. Gregor sťažka preglgol, akoby mu v hrdle navrel kameň. V tvári mal neprítomný výraz. S obavami sa díval do svojej chatky, kde sa vznášali jeho nože, sekery, stoličky a dokonca aj dve žiarovky...

Všetkých pokojne sledovali.

„Tak sa mi zdá,“ povedal chrapľavo, „že tu asi nie sme vítaní...“



4.



„Tak moment!“ zvolal Gregor, keď spolu s Darinou kráčal k svojmu autu. „Chcete mi povedať, že... no, tie veci... zaútočili aj na vás?“

Darina si povzdychla. Už mu to opakovala prinajmenšom tretí krát.

„A prečo podľa vás vyzerám takto?“ odsekla nasupene. „Mysleli ste si snáď, že som precvičovala jógu, alebo čo?“

Gregor sa zamračil, vytiahol z auta malú lekárničku a následne ako-tak ošetril Darinine a svoje rany. Vydezinfikoval ich jódom a tie najhoršie prekryl obväzom. Obaja našťastie vyviazli takmer bez újmy. Aspoň bez tej fyzickej. Gregor sa unavene oprel o kapotu auta, klesol k zemi a neustále si behal jazykom po perách. Pohľad mal prázdny.

„Mali by sme vypadnúť,“ navrhla Darina nervózne. Gregor pomaly prikývol a potom k nej zdvihol pohľad.

„Čo to podľa vás malo znamenať?“ spýtal sa mdlo. Jeho hlas bol prostý akýchkoľvek emócii.

„Neviem,“ odpovedala mu Darina a uprene sa dívala na chatky.

„Možno poltergeist,“ prehodila napokon nepresvedčivo. Gregor si ju premeral.

„Vy na také veci veríte?“

„Myslím, že momentálne na tom veľmi nezáleží... Ak by som na ne aj neverila, po dnešku to zrejme prehodnotím.“

„To je fakt,“ uznal Gregor. „Ale aj tak sa mi to zdá čudné...,“ dodal zadumane. „Žeby sa tu usadili hneď dvaja poltergeisti? To je teda dosť nepravdepodobné...“

„Keby som vám dnes ráno povedala, že po vás pôjde krvilačná vidlička a skriňa, ktoré sa vás budú snažiť zabiť, aké by vám to pripadalo?“

„Tak dobre, dobre...,“ mávol otrávene rukou a mlčal. Darina sa pomrvila. Mali by odtiaľto vypadnúť. A to hneď!

Na šiji ju zamrazilo. A je to vôbec na niečo dobré? ozval sa jej v hlave akýsi cudzí hlas. Ignorovala ho.

„A všimli ste si, že akonáhle sme sa dostali von, nechali nás na pokoji? Záhada! Skoro to vyzeralo, ako keby...,“ nadhodil Gregor, ale zarazil sa a nedokázal potlačiť ironický úškľabok nad vlastnými myšlienkami. Darina k nemu so zvedavosťou obrátila tvár.

„Ako čo?“ spýtala sa.

„Ale nič,“ povedal Gregor a ohmatal si ranu na líci. „Len mi tak napadlo, že... no proste, ako na nás zaútočilo v podstate celé vybavenie tej chaty... Mám na mysli tú stavbu...“

„Áno?“

„Proste mi to pripadalo, akoby... akoby sa... bude to znieť trochu strelene.“

„Len sa nebojte!“

„Akoby sa tie chaty vzbúrili.“

„Čo prosím?“

„Vzbúrili. Chápete, akože im už došla trpezlivosť, alebo také dačo, a rozhodli sa nás odpraviť,“ trochu sa začervenal, vedomý si absurdity tej vety.

„To snáď nemyslíte vážne,“ pokrútila hlavou.

„Isteže nie. Je to len teória.“

„Tí poltergeisti sú, myslím pravdepodobnejší.“

Chvíľu mlčali a počúvali vietor, ktorý si to nerušene svišťal v korunách stromov.

„Asi by sme predsa len mali vypadnúť...,“ uznal napokon Gregor.

„To je to najmúdrejšie, čo ste dnes povedali,“ potvrdila Darina. Nastúpili. Gregor si utrel čelo do rukávu a zapol svetlá. Naštartoval. Motor naskočil bez problémov.

„Gregor...,“ šepla odrazu Darina.

„Mhm?“ zamručal a obrátil sa k nej. Bola bledá a oči mala rozšírené. Pozdvihnutá ruka sa jej triasla.

„Pozrite,“ povedala. Gregor sa zahľadel smerom ktorým ukazovala a v ústach mu vyschlo. Malé, drevené chaty sa otriasali v základoch. Akoby sa tadiaľto preháňalo zemetrasenie, ktoré vplývalo len na tieto budovy. Triasli sa, ale nevyzeralo to, že by sa chystali rozpadnúť. Pôda okolo nich sa začala rozrývať. Vyrastali z nej zvláštne vyzerajúce korene. Zdalo sa, že tie domy sa chcú... vytrhnúť?

Pane bože...

Oni sa chceli oslobodiť!

Gregor zošliapol pedál, prudko zakrútil volantom a nasmeroval auto na cestičku, smerujúcu von z lesov.

Darina sa obrátila.

Chatky boli stále na svojom mieste. Ale cítila, že čoskoro nebudú.



5.



Akonáhle vyšli z lesa a dostali sa na diaľnicu, ktorá ich oddeľovala od druhej strany tatranských lesov, Gregor zašiel ku krajnici a vypol motor.

„Čo to robíte?“ skríkla hystericky Darina. Musela sa ovládnuť, aby sa naňho nevrhla a nevyškriabala mu oči. Skutočne bola k smrti vydesená.

„Upokojte sa!“ zvolal Gregor. Snažil sa, aby jeho hlasu nechýbal dôležitý dominantný tón. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval pokojnejšie:

„Proste chvíľu počkajte, dobre? Potrebujem sekundu, aby som si to všetko premyslel...“

„Premyslel?! Premyslel?! A o čom dofrasa chcete ešte premýšľať?“

„Napríklad o tom, kam teraz asi tak pôjdeme.“

„Akože kam? Predsa do najbližšieho mesta!“

Gregor sa uškrnul.

„To nemyslíte vážne, že nie?“

„To si píšte, že myslím!“

„Viete si predstaviť, čo nás asi čaká v meste?“

„Vy myslíte, že...,“ odmlčala sa uvažovala. „Nie,“ vyhlásila napokon. „V meste to určite bude iné.“

„Áno?“ nadhodil. „A prečo by to malo byť iné, ak smiem vedieť?“

„Pretože... pretože... proste to bude iné! Preboha, veď to je šialené! Celá tá vaša teória o vzbúrených domoch je šialená!“

„Aha. A to čo sme videli tamto,“ mávol rukou k lesnej ceste. „To bolo čo?“

Mlčala, nervózne hľadela na svoje ruky zložené v lone a hrýzla si pery.

„Takže čo ďalej?“ spýtala sa.

„To neviem,“ priznal Gregor a poškrabal sa vo vlasoch. Na tričku, pod pazuchami sa mu rozliezali veľké škvrny od potu. „Prvou možnosťou,“ nadhodil, „je že to predsa len riskneme a pôjdeme do mesta. Pripustime na chvíľu, že to... to s tými chatkami bola skutočne len náhoda. Možno sa z pôdy uvoľnila nejaká chemická látka, alebo... alebo nad touto oblasťou niečo rozprášili...“

„Kto oni?“

Pokrčil plecami.

„To vám nepoviem. Možno vláda. Alebo mafia. Ale mohli by to byť aj Marťania.“

Povedal to bez najmenšieho náznaku úsmevu. Darina mlčala.

„Ale ako vravím,“ pokračoval Gregor. „Nech už to spôsobilo čokoľvek, je možné, že sa to stalo len nám, alebo lepšie povedané: len v tejto oblasti. V meste by situácia mohla byť relatívne normálna. Ak by to tak bolo, máme takmer vyhraté. Prinajmenšom budeme vo väčšom bezpečí.“

Odmlčal sa a Darina vedela, že teraz príde tá nepríjemnejšia časť jeho monológu.

„Ak je však situácia rovnaká všade, ak sa skutočne... éh... rozhýbali všetky budovy, tak potom sme - ako by povedal klasik - v poriadnej piči.“

Chvíľu bolo ticho.

„Takže? Nejaké nápady?“ spýtal sa Gregor. Odmerane mykla plecom.

„Keď tu budeme vysedávať na zadkoch, nič tým nevyriešime. Myslím, že by sme sa mali vydať k najbližšiemu mestu. Ak niečo nehrá, uvidíme to už z diaľky. Potom sa uvidí čo ďalej.“

Gregor otvoril ústa, zrejme jej chcel v niečom oponovať, ale jej studený pohľad ho okamžite umlčal. Slabo kývol hlavou v štýle „veď mne je to jedno...,“ zaškrtal kľúčom v zapaľovaní a naviedol auto na cestu.



6.



Darina to síce nahlas nevyslovila, ale bola by s radosťou obetovala aj obe svoje oči, len aby mohla po príchode do mesta povedať, že je všetko v najlepšom poriadku. Rada by zistila, že všetko beží ako má a že tá udalosť v horách bola len nejaký omyl, prostý výstrelok ich podvedomia, ktoré sa vďaka nejakej malej chybičke vo vesmíre prevalilo do reality. Veľmi by si želala, aby to mohla povedať. Skutočnosť však vyzerala inak. A o dosť menej ružovo.

Gregor mierne pribrzdil, stočil volant a zaparkoval na kraji cesty, mierne krytý stromami. Vystúpili a opatrne sa zahľadeli smerom k mestu, ktoré sa pred nimi črtalo. Domy v diaľke sa hýbali. Malé rodinné domčeky, drevené chatky, obchodíky, kostol sv. Augustína a dokonca aj predajne rýchleho občerstvenia. Každá budova v dohľade sa vznášala vo vzduchu – tak sa to aspoň zdalo na prvý pohľad. Na ten druhý už bolo vidieť, že z domov trčia hrubé, bio-mechanicky vyzerajúce korene s obrovskými prísavkami. Vyrastali zo spodných častí a ich hrúbka prezrádzala, že ich domy museli zapúšťať poriadne dlho a dôkladne. Budovy ich používali, hlavne ako chodidlá, ale keď už na to prišlo, poslúžili aj ako ruky. Vo vzduchu bolo počuť ich švihajúci praskot. Domy ich omotávali okolo pouličných lámp, áut a ľudských mŕtvol a pomocou prísaviek ich vcucávali do seba. Do nočného neba stúpali prenikavé, dunivé zvuky, pripomínajúce nárek akýchsi prehistorických zvierat, nenávratne stratených v prepadlisku času.

Darina a Gregor na tú spúšť mlčky hľadeli. Potom sa bez jediného slova vrátili do auta. Gregor stočil volant, obrátil vozidlo a vyrazil po ceste, ktorou prišli. Šiel pomaly, zrakom ale neustále kontroloval či ich niektorý z domov neprenasleduje. Budovy mali ale našťastie plno práce so šrotovaním neskorej večere. Gregor sa snažil plne sústrediť na cestu a zároveň premýšľal. Kam majú ísť? Kde sa môžu ukryť pred živými budovami?

„Gregor...,“ šepla Darina. Pozrel na ňu.

„Hm?“

„Bolo to... tamto... bolo to skutočné?“

„Obávam sa, že áno.“

„Prečo sa to stalo? Myslím... prečo... prečo...“

„Neviem,“ povedal najpokojnejšie, ako dokázal.

„Všetci tí ľudia... v tom meste... oni sú...“

„Bojím sa, že áno.“

„Zabili ich tie domy?“

„Áno. Presne tie ich zabili.“

Keď sa o tom rozprávali nahlas, znelo to ešte šialenejšie, než v ich myšlienkach.

„Myslím, že by sme sa mali do rána niekde zašiť,“ povedal Gregor.

„A kam?“

„No, asi niekde do okolitých lesov... Mohli by sme si nájsť nejakú jaskyňu.“

„Čože?“ spýtala sa a zaklipkala očami.

„No, predpokladám, že chodiť do hotela by momentálne nebolo rozumné...“

Pokúsila sa o slabý úsmev.



7.



Auto odparkovali, tesne pri hustých kríkoch na okraji cesty. Nebola to bohvieaká clona, ale v momentálnej situácii rozhodne nemali čas na hľadanie vhodnejšieho maskovania. Darina stála tesne pri mohutných stromoch, ktoré tvorili jednu zo stien lesa a podupkávala na mieste, zatiaľ čo Gregor z auta bral veci, ktoré by sa im potenciálne mohli hodiť. Medzi inými mapu, baterku a škatuľku cigariet. Bolo nezvyčajne chladno. Pred chvíľou sa ešte, ako na potvoru, spustilo nepríjemné mrholenie. Gregor zabuchol dvere na aute, vytiahol kľúče a zamkol ho. Darina premýšľala prečo to asi tak robí. Ona sama už totiž začínala v duchu chápať – hoci sa tej myšlienke vzpierala, ako sa len dalo – že k autu, na cestu, či do mesta sa už nikdy nevrátia. Akýsi tajomný hlas v jej hlave jej však už dlho našepkával, že to s nimi nedopadne dobre. A Darina mu musela dať za pravdu. Nemajú nádej.

Iba ak by sa stal zázrak...

„Ideme?“ spýtal sa Gregor. Snažil sa zakryť vystrašenie a nervozitu vo svojom hlase, ale nedarilo sa mu to, takže jeho pokus o nonšalantnú otázku vyznel trochu komicky. Darina prikývla. Obaja sa teda ponorili do temnoty porastu.

„Poznáte to tu?“ spýtala sa Darina, keď sa predierali šľahúnovitými kríkmi a radami bodliakov.

„Nie veľmi,“ priznal Gregor neochotne. „Ale nájsť nejaký úkryt by nemalo byť ťažké. V horách sa to jaskyňami len tak hemží.“

„Možno vo vyššej polohe...,“ zapochybovala Darina nahlas a ihneď si za to vynadala. Gregor ju však ignoroval. Kráčali. Darina sem-tam na moment zastavila a natrčila uši, či nezačuje nejaký podozrivý zvuk. Nebyť toho, že sa k nim občas z diaľky donieslo ono dunivé hučanie, bolo všade ticho. Na pohľad to vyzeralo, ako celkom obyčajná noc. Pridala do kroku.

„Podľa mňa v tom majú prsty Rusi,“ nadhodil Gregor v snahe začať nenútenú konverzáciu.

„A prečo prosím vás?“ spýtala sa Darina a nakrčila obočie. Mykol plecami.

„A prečo nie? Prostriedky na to majú.“

„Ak by v tom aj hrali nejakú úlohu, pochybujem, že by sa zamerali na taký malý, bezvýznamný štát...“

„Alebo to mohli byť teroristi,“ rozvíjal svoje úvahy Gregor a prehrabol si vlhké vlasy.

„Áno. Alebo CIA,“ zašomrala Darina ironicky.

Nadýchol sa, aby jej niečím oponoval, ale odrazu sa zarazil a zažmúril na niečo pred sebou. Zasvietil tým smerom baterkou.

„Čo je?“ spýtala sa znepokojene Darina.

„Skalnatý výbežok,“ prehodil Gregor. „Museli sme vystúpiť vyššie do hôr.“

„Ako dlho sme vlastne šli?“

„Nemám poňatia. Asi hodinu, hodinu a pol...“

„Je tam jaskyňa?“

„To sa hneď uvidí.“

Zamával vo vzduchu baterkou, akoby tým chcel niekomu zahroziť a vykročil s o poznanie väčšou rýchlosťou. Darina zmätene hopkala za ním a drkotala zubami. O pár minút už stáli pred stredne vysokou skalnatou stenou s množstvom výstupkov. Nebol by veľký problém, vyliezť po nej hore, ale Darina sa tá predstava aj tak silne priečila.

„Mali by sme vyliezť hore a zistiť, či je tam jaskyňa...“

„Ani nápad!“ ohradila sa Darina, podľa svojej mienky dostatočne rezolútne.

„To tu chcete ostať?“ nadhodil Gregor. „Ako potrava pre tie domy?“

„Domy ľudí nežerú!“

„Ach áno!“ plesol sa po čele. „Zabudol som! Oni sa iba promenádujú po svete na vlastných nohách a masakrujú ľudí. Boh im žehnaj!“

Naprázdno cmukol perami, založil si baterku do vrecka a začal sa štverať po stene. Keď sa dostal na prvú skalnatú plošinu, Darina zazrela svetlo jeho baterky a o nejakú chvíľu aj Gregora samotného. Chvíľu pretínal baterkou okolitú tmu a potom na ňu zavolal.

„Mal som pravdu,“ hučal a Darina si živo vedela predstaviť, ako sa v tej tme na ňu zubí. „Jaskyňa, ako maľovaná! Tak poďte!“

Darina chvíľu trucovito otáľala na mieste, ale potom sa so strýzneným povzdychom začala štverať za Gregorom. Šlo to pomaly, aj z toho dôvodu, že v ramene sa jej znovu ozvala bolesť. Stisla zuby a prinútila sa pokračovať.

„Je to paráda,“ privítal ju Gregor, skúmajúci pod svetlom baterky vnútrajšok jaskyne. „Žiadny Excelsior to síce nie je, ale lepšie než nič...“ Darina si všimla, že vnútro jaskyne je pomerne rozľahlé, keď sa mierne prikrčila mohla sa dokonca aj postaviť. Zaliezla do nej čo najhlbšie, sadla si na zadok, kolená si prisunula k brade a hľadela otvorom do tmy. Mrholenie prešlo do silného dažďa, počula, ako jeho kvapky bubnujú o listy stromov. Odhrnula si z očí neposlušný prameň vlasov a vtedy si uvedomila, že Gregor sedí vedľa nej. Nechápala prečo, ale veľmi ju to upokojilo. Gregor si tlmene odkašľal a vypol baterku. Pred očami im naskákali fialové škvrny. Očiam chvíľu trvalo, kým si privykli na úplnú tmu. Hodnú chvíľu mlčali. Darina premýšľala, ako sa toto celé všetko skončí. Nerobila si falošné nádeje. Nočným vzduchom zavibroval dunivý rev. Striasla sa.

„To sú oni?“ spýtala sa šeptom, akoby sa bála narušiť ich vzájomnú mlčanlivosť.

„Zrejme áno,“ povedal Gregor a potiahol nosom.

„Nikdy by som si nepomyslela, že dokážu vydávať také zvuky...“

„To sme dvaja.“

„Ale sem sa nedostanú, že nie?“

Neodpovedal.

„Že nie?“

„Ak by chceli, tak...,“ pokrčil plecami.

„Chceli? Hovoríte o nich, ako o živých bytostiach...“

„A podľa vás nimi nie sú?“

„Pravdaže nie.“

Gregor sa na ňu prekvapene zahľadel.

„No, každopádne sa tak správajú,“ povedal.

„Premýšľam, kde by sme sa pred nimi asi tak mohli ukryť.“

„Tiež som o tom uvažoval,“ povedal Gregor a významne sa poškrabal na koreni nosa. „Je to ťažké,“ nadviazal napokon roztržito. „Dnes už ťažko nájdete nezastavanú plochu. Čo ja viem... možno by sme chvíľu boli v bezpečí pod alebo nad zemou.“

„To neznie veľmi dobre.“

„Alebo,“ chytil sa Gregor novej myšlienky, „by sme sa mohli premiestniť na nejaký opustený ostrov... To by sme sa ale museli dostať na letisko...,“ odmlčal sa. Darina sa nad tým nadľudským úkonom zamyslela, potom sa zamračila, povzdychla si a pustila ho z hlavy.



8.



Zobudili ju úderné, silné zvuky.

Pretrela si oči, posadila sa a rozhliadla sa. Gregor bol bohviekde. Započúvala sa do zvukov. Znelo to, akoby niekde veľmi ďaleko zem odolávala náporom zemetrasenia. Zívla. Vonku svietilo slnko, na listoch stromov sa však stále držali veľké dažďové slzy a vo svetle sa trblietali, ako malé obsidiány. Darinu premkla nervozita. Kde dočerta sa podel Gregor? Nemôže byť ďaleko...

A čo ak sa už nevráti? Čo ak ho dostali? Čo urobíš potom? ozvalo sa jej v hlave. Poškrabala sa vo vlasoch a práve keď sa chystala opatrne vykuknúť von a trochu sa porozhliadnuť po okolí, Gregor udychčane vyliezol na stenu a vplazil sa do jaskyne.

„Bol som obhliadnuť terén,“ hlásil a utrel si čelo. Jazva, ktorá mu ostala na líci po včerajšom nočnom útoku, sa mierne zavlnila. „Vonku je to, ako na vojnovom poli.“

„Videli ste domy?“ spýtala sa Darina.

„Áno,“ prehodil Gregor a telom mu, ako chladný elektrický hrot prešlo vystrašené roztrasenie. „Kiež by som nevidel,“ dodal napokon kyslo.

„Ako to vyzerá?“ zaujímala sa Darina.

„Zle,“ odvetil Gregor drsne. „Tí hajzli... eh... mám na mysli tie budovy... no, proste... vrátil som sa k autu a zamieril k mestu. Že či sa náhodou niečo nezmenilo, alebo tak, veď viete... Ďaleko som sa však nedostal. Tie budovy totiž prekročili pôvodnú hranicu mesta.“

Prebehol si ružovým jazykom po perách.

„Počkajte,“ zháčila sa Darina. „Tým chcete povedať, že...“

„Presne tak,“ prikývol. „Dali sa na pochod. Kráčajú sa smerom k nám. A dlho im to nepotrvá, keďže sa pohybujú dosť mrštne. Jeden z nich ma zbadal, teda aspoň myslím,“ povedal trochu tichšie. „Bola to tuším budova supermarketu. Okamžite po mne vyštartovala, našťastie som stihol zdrhnúť do lesa... Ale odnieslo to auto.“

„Preboha...,“ hlesla Darina.

„To nepochybne,“ povedal a premasíroval si plece. „Ale je jasné, že my by sme sa tu asi nemali dlho zdržiavať.“

„Prečo?“

„Je šanca, že nás nájdu.“

„A akú šancu máme, keď sa dáme na útek?“

Gregor zvraštil obočie a evidentne úpenlivo zvažoval všetky pre a proti.

„V lesoch by sme boli relatívne v bezpečí...,“ prehovoril napokon zamyslene.

„A čo potom?“

„Kedy potom?“

„Keď by... zničili les.“

Gregorovi sa v očiach mihla obava.

„Sám ste predsa vraveli, že idú týmto smerom,“ prehovorila Darina. Gregor sa zasmušil.

„Koľko máme podľa vás času?“ spýtala sa Darina.

Len pokrčil plecami.

„Ťažko povedať. Je jasné, že idú smerom k nám, ale to ešte neznamená, že nás musia objaviť. Teraz záleží len na tom, či to riskneme a ostaneme, alebo... to skúsime inde,“ dodal nepresvedčivo. Darina zavrela oči a vzdychla si.

„Možno by... možno by sme mohli ostať,“ povedala jemne. „Možno sa situácia čoskoro zmení. Niekto určite príde...“

„Niekto!“ vybuchol odrazu Gregor. „A kto, prosím vás?! Všetci sú mŕtvi! A ak nie sú, čoskoro už budú!“

„Prestaňte!“ okríkla ho Darina a mala čo robiť, aby zadržala slzy, pretože Gregor práve vyslovil jej najskrytejšie obavy. Ale mohol mať pravdu? Skutočne už neexistuje nikto, kto by im prišiel na pomoc? Žeby tie myšlienky, ktoré sa tak úpenlivo snažila potlačiť boli skutočne pravdivé?

„Prepáčte,“ zahučal a sklopil zrak. Potom sa oprel o kamennú stenu a zavrel oči. Darina mu z tváre nedokázala vyčítať absolútne nič. Ale aj tak naňho hľadela s nádejou. Odrazu jej napadlo, čo by sa s ňou stalo, keby ostala sama. Sama sa chytať posledných stružiek nádeje, v chaosom zmietanom svete. Vôbec sa jej na to nechcelo myslieť.

„Máte pravdu.,“ prehovoril Gregor hlasom, z ktorého rezignácia priam kvapkala. „Ďaleko by sme nedošli. Takto máme aspoň nádej... Síce nepatrnú a dočasnú, ale stále nádej.“

„Tak mi napadá,“ nadhodila Darina, „ako to teraz asi vyzerá v Bratislave? Taký Aupark, alebo Polus... Všetci tí ľudia, čo sa napchávali, mierili do kinosál... Všetci sú teraz...“

„Iste, iste,“ zašomral podráždene a pri tej predstave ho striaslo. Chvíľu len tak sedeli, každý utápajúci sa vo vlastnej bezmocnosti, ale potom sa Gregor pohol k východu a oznámil, že ide zohnať niečo, čím zamaskujú vchod. Darina pokrútila hlavou, akoby na ňu až teraz doľahla všetká ťaživosť života, ktorý sa tak nečakane zvrtol.

A potom mu ponúkla pomoc.



9.



Napokon si museli vystačiť s niekoľkými širokými konármi. Gregor ich nanosil úctyhodné množstvo a ako tak nimi vystlal vchod do jaskyne. Potom si utrel spotené čelo a sťažka oddychoval. Slnko pomaly zapadalo a pokrývalo okolitú krajinu zlatým odtieňom roztavenej medi.

„Premýšľal som,“ nadhodil Gregor a tvár mal v nadchádzajúcom západe slnka, ako v ohni. Chúlili sa v jaskyni už niekoľko hodín a nespokojné zavýjanie živých domov znelo stále bližšie. Darina sa musela ovládnuť, aby nevyliezla a nezačala bežať. Vedela, že tak by nemala žiadnu nádej, ale sedieť len tak na mieste a nič nerobiť, jej pripadalo hlúpe. Aj napriek tomu, že to bolo to najrozumnejšie, čo za danej situácie mohli urobiť.

„Počkáme do rána,“ pokračoval Gregor, „pri rýchlosti, akou sa pohybujú, predpokladám, že by okolo nás prejsť niekedy uprostred noci. Zrejme majú namierené k väčším mestám... Asi aby sa s nimi spojili,“ odmlčal sa a potom akoby sa zasníval. Chvíľu hľadel na zapadajúce slnko a hrýzol sa do spodnej pery. Odrazu rýchlo zažmurkal a vrátil sa pohľadom k Darine.

„Ak prejdú bez toho, aby si nás všimli, mohli by sme sa vrátiť k mestu...,“ zarazil sa. „Teda tam, kde prednedávnom bývalo,“ opravil sa. „Možno tam nájdeme niekoho, kto prežil, alebo nejaké potraviny, alebo proste niečo...,“ rozhodil rukami. Darina mlčky prikývla. Mal pravdu. Teraz sa skutočne viac urobiť nedalo. Sklopila zrak k dlaniam, obviazané špinavým obväzom a so záujmom si ich prezerala. Zaľutovala, že nemajú zbrane. Ale... koniec koncov, čo by im to bolo platné?

„Nevšimnú si nás,“ povedal pevne Gregor a dokonca sa prinútil k úsmevu. Zdalo sa, že tomu sám uveril.

„A keď áno?“ nadhodila potichu Darina.

„Potom pristúpime k plánu B.“

„A ten je...?“

„Ten je... ééh... veľmi jednoduchý.“

„Mohli by ste to, prosím, upresniť?“

„Nemohol. Aspoň zatiaľ nie.“

„Aha, jasné, chápem,“ zašomrala. Odmlčali sa.

„Kdeže,“ prehodil zvesela Gregor a pomädlil si ruky. „Nevšimnú si nás.“

Slnko zapadalo. Darine napadlo, či aj Gregor nemá v hlave nejaký svoj podvedomý hlas, ktorý mu momentálne dodáva toľko falošného elánu.

„Určite nie. Nabetón.“

Stmievalo sa stále rýchlejšie.



***



Darina si ani neuvedomila, kedy zadriemala. Prebudilo ju až drsné zatrasenie za rameno.

„Vytrhávajú stromy,“ pošepkal Gregor s obavami a oči sa mu v tme leskli, ako kryštáliky. „Počujete?“ šepol ešte naliehavejšie. Darina si ospanlivo pretrela oči. Zvonka k nej doliehalo praskanie kmeňov a prudké nárazy, keď stromy dopadali na zem.

„Prechádzajú tadiaľto,“ pokračoval Gregor stiahnutým hlasom. „Už sú blízko.“

Darina o tom nepochybovala. Teraz už bolo jasne počuť, ako sa vonku pohybujú. Lenivo sa plazili priamo cez les. Cez naskladané konáre videli, ako sa v svite mesiaca mihotajú ich tiene.

Bože, prosím nech nás nenájdu, prosila v duchu Darina.

Vonku zasvišťali korene.

Prosím, prosím...

Jedna z budov zarevala.

Bože, Bože, Bože...

Pevne zavrela oči a stisla pery. Myšlienky sa jej rozutekali. Snažila sa nevnímať okolie. Miesto toho si predstavovala, že ich niekto zachráni. Určite. Keď už bude najhoršie, tak priletí helikoptéra s vojakmi a tých sa o nich postarajú. Určite. Boli to riadne romantické a naivné predstavy. Ale aspoň jej na chvíľu pomohli odpútať sa od hroznej reality. Schúlila sa do klbka a snažila sa zaspať. V hlave jej to hučalo, akoby sa jej myseľ práve zrútila z útesu. Spánok prirodzene neprichádzal. Každá minúta sa vliekla, ako nepríjemný zápach. Gregor sedel trochu ďalej od nej a Darine sa zdalo, že podriemkava. Potom zaregistrovala tichý, jemný šelest a uvedomila si, že sa modlí.

Zvuky zvonka postupne slabli a čas medzi pádmi jednotlivých stromov sa začal naťahovať, ako hromy pri búrke. S východom slnka napokon všetko utíchlo. Zdalo sa, že domy pokojne odmašírovali ďalej. Gregor si slabo vzdychol a s optimistickým úsmevom sa zadíval na Darinu. Zdvihla k nemu oči, ale úsmev opätovať nedokázala.

„Sú preč?“ spýtala sa roztraseným šepotom. Gregor ešte pre istotu natrčil uši. Potom potriasol hlavou.

„Určite,“ povedal a opatrne sa doplazil k východu. Vykukol von cez provizórne dvere a dobrú minútu sa ani nepohol. Potom sa vrátil k Darine a odkašľal si. V tvári bol bledý. Darina začala tušiť problémy.

„Tak čo?“ spýtala sa, hoci si nebola istá, či to chce dostať odpoveď.

„Tak sa zdá,“ odkašľal si Gregor, „že nám pred prahom vyrástlo nové mesto...“



10.



Keď sa o tom Darina presvedčila na vlastné oči, nedokázala sa ovládnuť a rozplakala sa. Boli tam. Panebože, naozaj tam boli. Stáli v rade, mĺkve, v žiare slnečných lúčov a vyzerali tak príjemne, tak normálne. Už len do nich vojsť a hodiť sa na pohodlnú posteľ, alebo si niečo uvariť. Budovy z celého mesta sa zoradili pred ich jaskyňou a vyčkávali.

Boli ich stovky a tiahli sa niekoľko radov dozadu, korene zapustené hlboko v zemi a v popadaných stromoch. Celý les sa im síce zničiť nepodarilo, vyhladili iba priestor v rozsahu jaskyne.

Ja som ti to vravela, ozval sa znova nepríjemný hlas podvedomia, ktorý ešte viac prehĺbil jej zúfalstvo.

„Ako nás tu mohli nájsť?“ spýtala sa Darina. Jej otázka bola tak nejako smerovaná práve tomu hlasu. Ten však neodpovedal. Miesto toho, ho zastúpil Gregor.

„Čo ja viem?!“ ohradil sa namosúrene. „Asi sú inteligentnejšie, než sa na prvý pohľad zdá...“

„Panebože,“ vzdychla Darina a pokrútila hlavou. „Inteligentné domy... To sa skutočne môže stať len na Slovensku.“

Gregor jej neodporoval.

„Mali by sme sa rozhodnúť, čo ďalej,“ povedal. Darina zavrela oči a zamyslela sa. Nič múdre jej však nenapadalo. Zdalo sa, že teraz je s nimi nadobro koniec. Pokrčila preto plecami a povedala to Gregorovi.

„Hm, možno máte pravdu,“ pripustil strýznene.

„Čo teda urobíme?“

Gregor sa pošúchal po čele.

„Bez jedla tu dlho nevydržíme, to je jediné isté.“

Darine sa pri slove „jedlo“ bolestivo stiahol žalúdok a až teraz si uvedomila, aká je v skutočnosti hladná. Stisla zuby a zamračila sa.

„Zohnať nejaké jedlo však vo svetle nasledovných udalostí vyzerá, ako nemožná úloha,“ poznamenal Gregor vecne. „Aj keby sa nám podarilo prekĺznuť pomedzi tie domy, tak aby si nás nevšimli, vo výsledku by to nič nevyriešilo.“

Potiahol nosom a tvár mal strhanú.

„Hej,“ povedal potom trudnomyseľne. „Absolútne nič! Mal som si to priznať už predtým!“

„To nemôžete vedieť!“ zvolala Darina, celá nahnevaná, že jej Gregor rúca aj posledné domčeky nádeje.

„Náhodou, toto je jedna z vecí ktorú viem takmer naisto,“ povedal. „V podstate je jasné, že nemáme žiadnu nádej. A nikdy sme ju ani nemali. Už od začiatku, čo sa začala táto šialená vec. Taká je pravda.“

Odmlčal sa, aby mohol svoj preslov sám stráviť.

„Nemôžeme sa predsa len tak vzdať!“ zvolala Darina a celá sa triasla rozhorčením a strachom. Opäť chcela začať básniť o svojich romantických záchrancoch, ale ihneď jej došlo, že by si podobné múdrosti mala radšej nechať na inokedy. Len či ešte bude na kedy...

„Nič iné urobiť nemôžeme...,“ fňukal Gregor.

„Môžeme sa aspoň pokúsiť... Možno by sa nám podarilo utiecť. A možno práve na ten ostrov, čo ste spomínali.“

„Hehe, rozprávky,“ uchechtol sa a prehrabol si vlasy.

„Gregor,“ oslovila ho Darina panovačne. „Musím povedať, že váš prístup sa mi ani trochu nepáči!“

„To je mi jasné,“ povedal stále s tým ironickým úškľabkom. „Mne sa zase nepáči ten váš. Ale to je koniec-koncov vec každého z nás...“

„Preboha, nemôžete to aspoň skúsiť? Aj tak nič nestratíte.“

Gregor si unavene vzdychol a rozhodil rukami, akoby chcel povedať: „Mám sa ja s tým vôbec otravovať?“ a potom sa na ňu spýtavo zahľadel.

„Navrhujem skúsiť to prejsť,“ povedala vodcovsky.

„Cez tie domy?“ spýtal sa, akoby prepočul.

„Popri ne.“

„To je samovražda,“ zamračil sa.

„Áno,“ povedala. „Áno, to je mi celkom jasné.“



***



Počkali niekoľko hodín, počas ktorých sledovali, či sa niektorý z domov nepohne. Ale nič také sa nedialo. Domy tam stáli, ticho a v pozore, ako tá najposlušnejšia armáda. Už len zakričať Ave Caesar! a bolo by dokonané.

„Možno to už prestalo,“ prečítala Darina nahlas svoje myšlienky.

„A čo konkrétne myslíte?“

„Veď viete...“

Gregor sa naklonil, odlomil jeden hrubší konár a poťažkal ho v ruke.

„Môžeme si to overiť,“ povedal a šmaril haluz priamo na strechu budovy miestnej pošty. Darina tlmene vykríkla a ani sama nevedela prečo. Konár sa od štvorcovej strechy odrazil a potom na nej ostal nehybne ležať. Žiadny z domov nereagoval.

„Vyzerá to celkom dobre,“ poznamenal Gregor.

„Možno je to pasca,“ prehodila Darina znepokojene.

„Hm, to je možné... Fajn. Urobíme to takto. Vy zostanete tu a ja pôjdem von... Nie, neprerušujte ma, dobre? Nemusia nás predsa dostať oboch... eh... aspoň nie naraz. Takže: pokúsim sa pomedzi nich prejsť. Čo možno najnenápadnejšie. Ak ma nedostanú, bude to signál pre vás. No, a ak ma dostanú, tak...,“ odmlčal sa a tvár sa mu temne stiahla. Namiesto pier mal len čiarku.

„Tak?“ spýtala sa Darina.

„Tak vám prajem veľa šťastia.“



***



Keď sa Gregor pripravoval na zostup, bolo už neskoré popoludnie a slnko už pomaly začínalo zapadať. Plán bol, že zlezie po skalnatej stene, akoby nič a potom sa popri nej pomaly začne blížiť tým smerom, kde ešte ostali nejaké stromy. Tie by ho ukryli a možno by sa mu podarilo ujsť, v prípade, že by nastali nejaké komplikácie.

„Tak ja pôjdem,“ vyhlásil a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol. Slnečné lúče sa mu zapichávali do šije a zdalo sa, že si to vychutnáva.

„Lúčiť sa zatiaľ nebudem,“ pousmial sa. Darina mu to oplatila a napriahla ruku, ktorú on okamžite prijal.

„Si dobrá, Darina,“ povedal a vystrčil palec. Neodpovedala mu, ale niekde vo vnútri pocítila akýsi zvláštny smútok. Nebol to ten smútok, ktorý vyplynul z ich tragickej situácie a bezvýchodiskovosti, ale nejaký úplne iný, ktorý nikdy nepoznala. Bol to ten typ smútku, ktorý človek pociťuje, že práve stráca dobrého priateľa a nemôže proti tomu nič urobiť.

Gregor potiahol nosom a Darine sa zazdalo, že cíti presne to isté, čo ona. Obrátil sa k nej chrbtom, ešte chvíľu si vychutnával šteklenie slnečných lúčov a potom začal pokojne, vyrovnane a nenáhlivo zostupovať po skalnatej stene. Darina si čupla tesne pri otvor jaskyne a pozorovala ho so zatajeným dychom. Zostupoval pomaly, s rozvahou, v tvári sa mu zračilo absolútne vyrovnanie s osudom. Vyzeral, ako amatérsky horolezec, ktorý si práve kráti dlhú chvíľu na obyčajnej túre. Po niekoľkých minútach bol konečne dole. Opatrne došliapol nohou na pevnú zem, narovnal sa a prebehol pohľadom po okolo stojacich domoch, ktoré od neho boli vzdialené niekoľko metrov. Mierne sa nahrbil, strčil ruky do vreciek a prechádzkovým krokom sa začal posúvať smerom k husto rastúcim stromom.

Darina na ňom visela očami a uvedomila si, že ani nedýcha.

Čas sa pre ňu zastavil.

Gregor pomaly postupoval.

Domy sa nehýbali.

Trochu zrýchlil.

Nič sa nedialo.

Už bol od stromov len tri metre.

Vzduch stál na mieste.

Už len dva metre...

Domy sa mierne zachveli. Darina pevne stisla pery a ruky sa jej roztriasli. Chcela naňho zakričať, nech pridá do kroku, ale hlas jej uviazol v hrdle.

Ty si skutočne myslíš, že to dokáže?!

Gregor bol od cieľa už len na niekoľko krokov.

Ešte dva kroky...

Kdeže! Nedokáže!

Jeden...

A už je to...

Dv...

...tu!

V polovici druhého kroku sa priamo pod ním, spod zeme, vynoril obrovský žilkovaný koreň (ktorý patril budove nejakého rodinného domu, ako si Darina všimla) a omotal sa mu okolo nôh. Gregor zaúpel a snažil sa zo zajatia vyprostiť. Prudko sebou trhal na všetky strany, ako mucha lapená do siete. Koreň sebou prudko švihol, rozryl zem naokolo a vyletel spolu s jačiacim Gregorom do výšky. Darine sa rozšírili zrenice. Budova kostola sa odrazu nadvihla a vyrazil spod nej ďalší koreň. Okamžite vyštartoval smerom ku Gregorovi a pevne sa mu omotal okolo krku.

Darina cítila, ako bledne.

Oba korene sa napli a Gregor vypúlil oči. V tvári bol ohnivo červený.

Zapraskali kosti a chrupavka. Zvuk trhajúceho sa väziva preťal podvečerný vzduch. Korene odrazu prudko trhli a Gregorove telo sa roztrhlo v páse. Šlo to ľahko, ako keď sa roztrhne papier. Vystrekol gejzír krvi, z brucha sa odvinul spletenec čriev.

„Nie!“ zrevala Darina a začala sa päsťami udierať do kolien. „Nie! Nie! Nie!“

Korene začali opäť klesať. Veľké hubovité prísavky okamžite vcucli Gregorove torzo, ako had hltajúci hlodavca. Korene sa nečujne zniesli k zemi a znova sa zaryli do pôdy.

A potom sa všade rozhostilo ticho.



***



Po tom, čo sa stalo Gregorovi už Darina vedela čo musí urobiť. Ale napriek tomu sa jej to ani trochu nepáčilo. Chúlila sa v rohu svojej jaskyne, svojho jediného domova a hľadela do prázdna. Žalúdok jej zvierali strašné kŕče a priam fyzicky cítila, ako sa jej v tele hmýria črevá. Predstavila si, ako asi teraz vyzerá. Určite by na ňu nebol pekný pohľad. To rozhodne nie. Ešteže ju takto nemôže vidieť otec. Porazenú a bezmocnú. Zrejme by ho to zabilo, ak by to bolo možné.

Hehehe.

Hodiny okolo nej sa vliekli s vražednou ľahostajnosťou. Ona hľadela do steny pred seba. V ústach mala vyprahnuté, asi rovnako, ako v hlave. Premýšľala či Gregor veľmi trpel. Či ho to bolelo. Asi áno. Asi to bolelo pekelne. Ju samotnú zabolelo, už keď si na to spomenula. Bola hladná.

Noc sa nerušene vliekla ďalej po svojich vyšliapaných cestičkách.



11.



Nevedela ako, ale podarilo sa jej prežiť do rána. Pred očami jej plávali krvavé škvrny a žalúdok ju ťažil, ako olovená futbalová lopta. Doplazila sa k východu a vykukla von. Domy tam stále boli. Pichlo ju pri srdci. Viečka jej splašene klesali a znova sa dvíhali. Jazyk mala, ako z piesku a prilepený k podnebiu.

Vedela, že ďalší deň už neprežije.



***



Po rukách jej liezli mravce. Boli to tie odporne červené, ktoré v detstve chytala do fliaš od jahodového džemu. Hej, hej... jej detstvo, to bolo fajn. Žiadne problémy. Žiadne problémy tohto typu. Vybavila si tie skvelé silvestrovské ohňostroje a prskavky, ktoré sa tak dobre spájali s tým obdobím. Na štekavý zvuk petárd a rakiet. A na výrazný, ostrý zápach pušného prachu, ktorý po nich vždy zostával. Zdalo sa, že tie petardy znova počuje. Ozývali sa ale z veľkej diaľky.

Ratatata-tatata...

V poslednom čase ich počula stále.

No áno. Tie časy boli fajn, fajn. Ako sa to spieva v tej pesničke. Fajn.

Teda až na tých jej sprostých kariéristických rodičov, pripomenula jej hlava. Áno. Rodičia. Boli síce prísni, ale boli v pohode. Darina sa plesla po líci. Cítila sa, ako v polospánku. Bola unavená. Slnko už dávno zapadlo.

Aspoň sa tak zdá...

Nepamätala si to.

Lebo si bola v bezvedomí.

Jeho šarlátová červeň ju už opustila a teraz tu ležala, obostretá tmou. A vonku na ňu čakali. Čakali kým vylezie. Kľakla si a začala rukou prepátravať steny jaskyne. Boli drsné a chladili ju na rukách. Jej zosušená koža sa pri pohybe rúk napínala a odierala. Obrátila sa.

Petardy praskali.

Ratatata-tatata...

Pred sebou uvidela malý svietiaci bod. Zavrela oči a znova ich otvorila. Stále tam bol. Postupne sa zväčšoval, až dostal jasnú podobu.

Bol to Gregor. Hej, starý dobrý, podliezavý Gregor. Ten, čo sa chvastá počtom ulovených žien. Ten, čo má tvár raneného srnca. Bol tu, priamo pred ňou. Teda, presnejšie, bola tu jeho mŕtvola. Plazila sa k nej, beznohá s úpenlivým výrazom v bledej tvári. V očiach sa mu hmýrili červi, s odpornou lahodnosťou rozožierajúce jeho útroby.

„Pr... Prosím...,“ sipel a naťahoval za ňou kostnaté ruky, sčernené hnilobou, sčernené hrôzou.

Ako to, že zhnil tak rýchlo?

„Neviem! Daj mi pokoj!“ vykríkla a začala si nechtami škrabať líca. Do rohoviek sa jej zarývala prudká rezavá bolesť. „Daj mi pokoj, počuješ?!“

Potom cítila, ako jej vlhnú oči. Potriasla hlavou. Mŕtvola zmizla. V hlave jej začalo silno búšiť, akoby tam mala zabudované pneumatické kladivo. Opatrne si ľahla a snažila sa nevnímať bolesť žalúdka.

Urob to, začula pri uchu šepot.

Nemáš na výber, našepkával hlas. Bol príjemný. Veľmi príjemný. Pripomínal milý, láskavý hlas jej starej mamy. Dokonca vo vzduchu cítila jej nezameniteľnú vôňu. Vôňu staroby a prácou zošúverených rúk. Hej, hej, bola to skutočne silná žena. Vždy mala pravdu. Darina to vedela.

Urob to, moja milá, tak ako som ti už dlho radila, nahovárala jej neviditeľná babička. Darina zavrela oči a vypálila si poriadnu facku. S potešením zistila, že aspoň časť jej mozgu dokáže reagovať normálne.

Straší ti vo veži, pomyslela si. To je z hladu. Zo stresu. Nevšímaj si to. Proste to nevnímaj.

Nevnímaj to.

Nevnímaj to.

Nevn...

Slovo „nevnímaj“ sa prerušilo a dostalo úplne nový zmysel:

Nemáš na výber.

Nemáš na výber.

Nemáš na výber.

„Dosť!“ zachrčala. „Prosím, dosť...“

Potom sa opatrne posadila a niekoľkokrát zavzlykala. A potom sa tomu poddala. Na všetko predsa jestvuje vhodná príležitosť. Aj na smrť. Mala by ísť, kým ešte vládze chodiť. Rozhodne tu nechce zhniť, ako nejaké odpadky pohodené pri ceste. Nedá sa im tak ľahko. Bude bežať. A nech si ju chytia, ak chcú.

„Ale aj tak je to márne,“ povedal mŕtvy Gregor, ktorý sa tu znova objavil.

„Čuš!“ okríkla ho. „Náhodou to je dobrý nápad. Dobrý, aby si vedel.“

„Iste, iste,“ hudroval Gregor a chirurgicky si vyberal z očí tučné larvy. „Keď sa dostaneš von, budeš spievať inú pesničku...“

„Nie!“

„Budeš spievať inú pesničku,“ zopakoval. „A vieš prečo? Pretože tam vonku,“ mávol nahnitou rukou. „Tam je nekonečno. Videl som ho. Je to prázdnota. A koniec. Ruiny. Už ti to zaplo? Žiadne odhodlanie ťa nespasí. Je to koniec ľudských bytostí. Bez srandy.“

A hrdelne sa rozrehotal. Darina zavrela oči, narátala do desať a otvorila ich. Opäť tu bola sama.

Tak dobre, povedala si. Už žiadne otáľanie.

Je čas. Je čas. Musí ísť.

Začala sa pomaly šuchtať k východu. Zrak sa jej zakalil. Nedokázala rozoznať, či je deň, alebo noc. Žeby už bol deň? To je jedno. Teraz chcela len bežať. Dúfala, že na to bude mať silu. Vyliezla von a s vypätím všetkých síl prinútila oči poslúchať. Rozoznala skalnatú vyvýšeninu a začala ju pomaly zliezať. Sústredila sa len na ňu. Na tie domy ani len nepomyslela. Ale videla ich. Za oknami im blikotalo svetlo.

Kráčaj v ústrety svojim halloweenskym duchom...

Tadá-dydadááá!!!

Opatrne postupovala nadol, ale na konci ju jej telo zradilo a ona spadla tvárou priamo na zem. Rameno sa jej chvelo a bolelo. Tvár mala, ako v ohni.

Žiadna bolesť, okríkla sa v duchu.

Vstávaj.

Vstávaj.

Musíš bežať.

Vstala. Zdalo sa jej, že to trvá niekoľko storočí. Nad hlavou jej niečo zasvišťalo. Korene, pomyslela si vystrašene. Nabrala do pľúc vzduch a rozbehla sa. Nevedela kam beží. V kĺboch jej to ostro prašťalo. Niekoľko minút sa nedialo absolútne nič. A potom, akoby okolo nej všetko vybuchlo. Počula ohlušujúce rany. Pred očami sa jej mihali červeno-oranžové záblesky. Bolo jej teplo. Okolie horelo. Mala pocit, že sa prepadla do pekla. Ale bežala ďalej. Nohy poháňala už len silou vôle. Vlastne ani nevedela, či stále beží, alebo či to sú už len slabé, klamné záchvevy odchádzajúceho mozgu. Vôkol nej to hučalo. Počula hlasy a motory.

„Pane! Máme tu jednu civilistku!“

„Naložte ju! A padáme!“

Okolo nej sa ozývala paľba, akoby sa ocitla v zákope. Potom videla svetlo. Rozmazané svetlo. Na pravom oku. Potom na ľavom.

„To nič,“ hovorilo jej svetlo. „Dýchaj. Dýchaj...“

Premýšľala, či to náhodou nie je Boh.

Bežala ďalej. Cítila, ako sa jej nohy pohybujú. Musela bežať.

Okolo nej pobiehalo mnoho bielych plášťov. Zdalo sa, že svieti slnko a jeho lúče sa jej rozkošnícky plazia po tvári, po celom tele.

To nič, to sa len uvoľnil endorfín.

Tesne pred smrťou sa to stáva často.

O chvíľu bude po všetkom. O chvíľu ju dostihnú. Omotajú sa okolo nej koreňmi a potom ju...

„Strácame ju...“

Bežala ďalej.

...dostanú.

Za sebou počula rev a zvuk drviaceho sa betónu. Rev silnel. Pulzoval jej v ušiach a zalieval jej celé telo. Zlieval sa jej v hlave a dostával podobu žiarivých farieb, točiacich sa vo veľkom víre, ktorý ju volal. Zamierila k nemu. Z jeho vnútrajška sa vynorila veľká, kostnatá ruka. Chytila sa jej. Ruka ju začala vťahovať dnu, až na samý koniec. Na jej koniec. Koniec, ktorý jej odteraz patril. Gregor to vedel. Už od začiatku. Ale až keď došiel na svoj koniec, tak pochopil.

A teraz to vedela aj ona. Že nádej je len prelud.

Ktovie, či pred smrťou tiež počul tie petardy.

Dunivý rev ju volal do nebies...