Basnicky.sk

Otvoril oči a snažil sa predýchať ďalší sen. Chvejúcimi rukami pootvoril okno, aby sa nadýchol. No stále mu zvieralo hrdlo. Vedel, že to už o chvíľku príde. Raz , dva...
V duchu sa zastavil a spomenul si na jeden obrázok z detstva.
„Muchovládca...“
Zrazu sa mu zatočila hlava a mysľou mu preletelo tisíc obrazov. Nestačil si ich prebrať v pamäti. Deja vú. Znova si spomenul na tú chvíľu, keď zobral do ruky modrú pastelku. Mal asi päť rokov a upadol do nejakého tranzu. Keď sa po dvoch dňoch prebudil v nemocnici, rodičia sa na neho vystrašene pozerali. Vraj ho našli v izbe bez života a v ruke zvieral tú čudesnú maľbu: „Muchovládca“.
Bola to náhoda, že si na ten obraz spomenul práve teraz? Pamätal si na tie pohľady, keď rozprával rodičom, čo vtedy zažil. Neverili mu a po čase sám seba presvedčil, že to nebola pravda. Ale čo ak ... predsa ... čo ak ...
´Mám ho ešte?´, hútal v mysli. ´Možno áno. V kufri na pôde!´
Nemožné tam sa v takomto stave nemôže dostať. Kričal, ale nikto ho nemohol počuť. Bol sám. Nemal chuť znova hľadať tú pravú a radšej sa vzdal. Ako vždy. Ale teraz nie. Teraz to nevzdá! Cítil ako sa mu nalieva krv do jeho unavených končatín, šliach i svalov.
´Pôjde to´, presvedčoval sa. Dostal sa až ku schodisku a znova v duchu preklínal, prečo má taký obrovský dom, keď aj tak žije len sám. Zdvihol nohu a zvraštil obočie. Tá bolesť! Zaprel sa a vyšiel na prvý schod. Nasledovali za ním ďalšie a nakoniec začal naozaj veriť, že sa mu to podarí. Zatmelo sa mu pred očami...
Pohol prstom na ľavej ruke. Pomaly sa začal spamätávať zo všetkého vyčerpania. Niečo akoby sa v ňom opätovne naštartovalo. Otvoril oči.
´Ešte dva schody´.
Po pár desiatkach minút sa víťazoslávne usmial. Stál pri truhlici: „Áno, tu to musí byť!“
Nedočkavo prehrabával všetky najtajnejšie veci zo svojho detstva. Znova sa dostával do neuveriteľného, ale jemu tak známeho tranzu. Necítil bolesť, necítil únavu. Akoby sa dostával so svojím vedomím znova do obdobia detstva. Vtedy keď...
Našiel ho, konečne! „Muchovládca“. Po prvýkrát zaváhal a zrak mu oťažel. Ruky sa mu začali chvieť. Padol na zem a jeho oči pomaly sledovali obrázok. Klesal zo strany na stranu, až dopadol tesne k nemu. Zostal visieť opretý a stoličku, maľbou priamo k nemu.
Z posledných síl sa pozrel na ten obrázok. A znova sa to stalo.... Ako vtedy, keď bol maličký, ho zalialo svetlo.

Posledná aktualizácia: 12. 3. 2009 09:14