Basnicky.sk

Keď cítiš, že klesáš k zemi,
že s tvojím smútkom strácajú sa vnemy,
keď odrazu pocítiš, že máš nádej,
že môžeš sa dotknúť aj ženy krehkej,
no všetok tvoj žiaľ odrazu vzplanie.
A šťastie? To si v srdci vädne, zmenilo sa na nepoznanie.

Keď si myslíš, že je koniec,
že si chystáš hrob a na ňom jeden veľký veniec,
keď potom zistíš, že všetko bolo márne,
že včerajší deň, tie lúče slnka boli krásne,
no dnes, sťa by čary, pomaly si hynú,
no ty nečakaj pomoc cudziu, pomoc inú.

Keď pomaly sa rozpadávaš,
a popri tom s cudzím osudom sa zahrávaš,
sám seba sa pýtaš veci:
„Prečo všetko závažie nosím na svojom pleci?“

Keď zlyhávaš, a sám seba v tajomne hľadáš,
keď nevidíš svetlo, len nekonečno,
a vieš, že v diaľke na teba čaká temné mračno,
no zrazu tvoje kolená na zem padnú
a v hlave máš len myšlienku kradmú.

Keď máš chuť sa zrazu vzdať,
prestať o láske snívať,
keď vlastné oči pomaly zatváraš,
a myslíš si, že zo všetkého zlého vyplávaš,
prídem ja a podám ti ruku,
vyvediem ťa ďaleko z vlastného hluku.

Už žiadne slová, žiadne skutky,
len predstava, že život je krátky,
že všetko mihlo sa pred očami,
no bolesť je už zakopaná pod čiernymi vrakmi.

A ten krásny pocit len,
že môžeš opäť snívať ten krásny sen.