Basnicky.sk

Slnko zapadá za smutné hory,
potichu ležím na prahu viery.
Chceli sme len novú nádej,
či oplatí sa mi žiť s ňou ďalej.

Slnko zapadá, útok od ucha,
smrť nebolí keď v hrsti dýcha,
v hlave mi sklenené srdce bije.
keď hrsť nedýcha dýchajú prístroje.

Zapálme už fakľu z nášho pekla,
veď blesk neosvieti nás až do tla.
Prečo klamať máme, že je to pečať,
pred popravou na kameni kľačať.

Odíde obraz plátnom natretý,
odísť zo sveta pachom prezretým,
farby sa vyliali, nápadov niet,
prísť až tam, kde zem je nebo z hviezd.