Každý deň stretla som človeka,
hlavu mal otočenú do vetra,
oči upreté do ďiaľky.
Po líci slza mu stekala
a na perách trpký úsmev sa smial.
Každý deň stretla som človeka
čo ustarostený výraz mal,
v očiach však plamienok mu hral.
dychtivo kráčal za obzorom novým
a bez prekážok cestu mal.
V jeden deň nestretla som človeka,
vyhasol oheň ktorý plápolal v poli širokom,
k myšlienke neprimälo ma nič
a deň zutekal mi, pod kabát starej figuríny.
V ďaľší deň stretla som človeka,
bojazlivo upieral všade zraky,
na margo druhých zožínal úspechy.
Na čele sinavom čierne vrásky sa mu kvárili
a pery skrútené v plači ostali.
A po tých dňoch stretla som človeka
čo staré vzlieval v nové tvary.
Stretla som človeka
čo rozohnal mi z čela cháry.
Každý deň stretávam človeka,
no nezamyslela som sa nikdy,
čo vlastne znamená
v jeden deň nestretnúť človeka.
No ten deň prišiel
a horúčosť môjho tela,
tavila staré mince.
netuhli však v odolnejšie tvary.
Ale keď stretla som človeka
z tej kopy hnusu,
vznikol výtvor krásny.
Dátum vloženia 19. 11. 2005 13:33wyona
Pocta Jánovi Kostrovi
Básnička je vložená v kategórii Ostatné
Počet zobrazení básne 2166
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti