Basnicky.sk

Podo mnou sa pohreb koná,
veľa známych ľudí tam stoná.
Z očí sa im tlačia slzičky,
do hrobu hádžu pekné ružičky.

Truhlu pomaly vkladajú do zeme.
Čo teraz robiť budeme?
Mojich priateľov a známych vidím,
iba seba nevidím.

Všade medzi ľuďmi sa hľadám ,
do konca aj Fera zbadám.
Trošičku uplakaný je.
Kto teda už nežije?

Ešte neviem stále,
tušenie nemám ani malé.
Ku hrobu sa vrátim rýchlo,
keď meno vidím, srdce mi stíchlo.

Prečítam ho ešte raz.
Na hrobe leží môj vlas.
Pochopila som konečne všetko,
aj prečo plakal ten môj Ferko.

Keď sa na seba pozriem lepšie,
tak aj na tvár úsmev prišiel.
Zo mňa biely anjel je,
teraz už všetko vie.

Lietam si kde chcem,
veľa vecí viem.
Zaletím aj za Ferkom,
dám mu na stôl z krídel pierko.

Pošepnem mu nejaké slovíčka,
to som ja tvoja Monička,
nikdy na teba nezabudnem,
odteraz sa ťa strážiť budem.

Ako som to povedala,
tak medzi nami stena padla.
A už ma pri sebe cítil,
a tiež za ruku chytil.

Povedal mi tichým hlasom,
pohladkal ma po vlasoch.
Ľúbim ťa stále,
a už neprestanem .

Usmiala som sa a odletela,
a naďalej ho strážila.
Nikdy nezabudnem na tie slová,
ktoré odzneli na konci, no smola.

Už ma vidieť a počuť nebude,
slová ľúbim ťa začuje,
keď si ľahne do postele,
a môj božtek mu na líčko spadne.

Pozerám a strážim ho,
a to je koniec mojich slov.