Basnicky.sk

Kde tu mihotom tóny veršov znejú tlmene,
kde tu sa ozve cvengot žatvy z polí,
pred dopísaním týchto veršov sú akosi slová zvlnené,
rozmýšľam prečo ma tak pero korím píšem tak bolí ?
Nežnosť slov nás tu pohľadom ohmatáva,
vyrástli kdesi v duši ako klasy čo rašia zo zeme,
stále rozmýšľam a vraciam sa k jednej a tej istej téme,
a to je, že ten klas aj napriek žatve hrdo stáť zostáva,
preto viem, že to čo som kedysi spísal je na bodnutie tupej dýky,
veď v tej ironickej bolesti tkvie tá tragika,
že nikto nezaľká nad tým ako slzy pijú kamenné pomníky,
tak bolestivo a mĺkvo mlčia ústa poeta kedysi básnika.
Ja preto jednak pijem ten nápoj čo moja bolesť porodila,
a čo nikdy nepochopilo oko azda žiadneho publika,
badám ako tíško chuť žiť a milovať zo mňa uniká,
a hlásku z hrdla nevysloví iba ju tupo do kúta sotila,
ja viem, že ako minulé generácie poetov snili iba o tom,
o kráse, živote, šťastí,
ja však sním ako pohnúť zo zadretým životom,
a ako prekabátiť iróniu čo sa mi iba mstí ?
Možno publikum si myslelo, že toto bol pokus o báseň,
lež mýlilo sa to bol iba prameň čiernej krvi,
ktorý zahatal slová v dlani ako oblak s dažďom slnko na jeseň,
to vo mne duša vyvrátila ten jed čo mu bodla dýka bez mihnutia brvy,
je to iba pokus o verš ktorý mi vyrástol z dlane,
a aj tuším čo sa zo všetkým týmto stane.
Nebude ten verš ako motýľ sa vznášať vo vetre,
čo dotykom lúča preletí svetelné kilometre,
však iba popol slov a ich spálený dym,
to všetko prach a vietor rozduje to sa stane s tým !!!
Preto samotná chuť písať ostala taká pustá,
že aj keď neotvorím pery aj tak cez ne vyjdú litery siné,
a nikdy viac už radosť nezaznie cez moje poleptané ústa,
bo môj údel je iba smútok a nič iné.
Kdesi z kúta na mňa zazerá závisť,
a ja sa pýtam kadiaľ uniknúť, kam ísť,
nikto nevezme bič a nevyčistí ten chrám,
bo každý je zbabelec a drží sa hesla: „radšej sám sebe ako iným a vám.“
Ale aj keď bič spletieš z tej bolesti čo sa tu vybúši,
ten praskot nezabije kosu čo cvengotom cvendží,
a tam nad ústami čo majú podobu rozbitú,
neunikne tvoja lebka guľkám aj keď sa zašiješ do úkrytu.
A hoc tá lebka sa nezapočúva do tých tónov,
predsa zvyšky lásky v nej počuli náznak barytónov,
pre to budem asi s tou lebkou sám,
lebo oči už nebudú spievať tak ako duša im bubnovala nielen mne ale i vám.