Basnicky.sk

Neviem ako vyzerá cesta na ..................
Skôr či neskôr ma tam však môj inštinkt zavedie.
Cez Zlaté stránky, cez zastávky, ktoré indikujú, čo chcem vedieť.
Môžeš ma vziať za zátvorku.

Nepôjdem sama, veru nie, nemusí to byť bezpečné,
Nájdem si zámienku, výhovorku, nemusí to byť výrečné...
Bude to piatok, a či nedeľa, zastavím sa tam, kde som si myslela,
že ťa raz navštívim.
dnes však nezvaná.
Budem sa dívať asi naslepo, čo ma očakáva.

Zrazu sa otvoria dvere a možno výjdu tvoji susedia.
Budem ich sledovať z tmavého úkrytu.
S okuliarmi, možno s prilbou na hlave
A s ďalekohľadom moje oči vysliedia...

Zrazu sa niekto priblíži. Prejde sotva meter popri mne.
Zdá sa, že všetko má v paži, tak svetom si kráča poskromne.
Kľúč zaštrkoce v zámke a zámka sa otočí.
Je vysoký, má blonďavé vlasy, zrazu mu vidím do očí...

Zakrátko na štvrtom poschodí záclona z okna sa odhrnie
A moja kamoška ma ticho osloví:
„Nezačul náhodou hmýrenie.. v tom kroví?“

Ďalekohľad z ruky vezme mi, potajme do výšky ho zacieli.
Ich oči stretli sa ako na znamenie, a už sme obe v... háji.
Zjujkne a rýchlo ma posúri:
„Straťme sa, asi nás odhalil!“

Kým si zišiel dole a otvoril bránu, my sme už bežali o sto šesť.
Hlúpe alebo nemajúc sa kam skryť(?)
Trielil si za nami ako na povel...

Skoro si nás už dolapil a odhalil moju tvár,
ja však som nechcela také niečo dopustiť,
akýsi zvláštny víchor ma hnal.

Ako dobre, že prišiel náš autobus,
vbehli sme doň ako najaté,
no šofér sa príliš nenáhlil,
počkal na bežca v obete.

Zlomené ako slamky vo vetre,
Hojdali sme sa sem-a tam,
Zatajac dych, chcieť konať rozvážne?
Všetko to bol snáď len očný klam!

Na ďalšej zastávke sme boli slobodné,
Rozbehli sme sa v smery nezhodné,
Vrazili sme vchodom do Billy
A tam medzi ľuďmi sme sa stratili.

A on nás naháňal ako dostihový kôň,
Prerazil východ tiež, ale aj so sklom.
Hlavu si dlaňou podoprel.
Preteky už asi odoprel.

„Anjelik môj drahý, milený,
Čože sa stalo ti? Povedz mi...“
„Ach čo si mi to spravila? Čože len?
To som ja nečakal, veru nie.“

Padol si ako zmámený,
Ach dobré lieky dajte mi!
A ja sa krčím nad tebou.
Kajám sa v strašnom zdesení.

„Háá! Tak, a mám ťa!“ vyskočíš
a tvárou k sebe ma otočíš.
„Si to ty ale potvora,
Keď ma tak pekne vytočíš.“