Basnicky.sk

"Veci nie sú vždy také, ako sa zdajú a nie vždy vyzerajú také, aké sú."



- Albert Einstein



ČASŤ

PRVÁ









Javier Fernandeq sa pomaly zakrádal stíchnutým, nočným bytom. Ruky sa mu príšerne triasli a nebolo divu. Toto bola jeho prvá úloha. V organizácii VYPERSILOVANÁ VLOČKA pôsobil len krátku dobu, ale už sa stačil naučiť, že členovia podobných New Age skupín, prehrešky neodpúšťajú. Je teda samozrejmé, že sa chcel ukázať v čo najlepšom svetle. Šéf mu mnohokrát kládol na srdce, že je to naozaj veľmi, ale veľmi dôležité. Možno najdôležitejšie, než všetko dôležité, čo sa doteraz na Zemi udialo. A to, zdôrazňoval, aj vrátane ukrižovania Krista!

Javier preglgol a opatrne nakukol do pomerne rozľahlej miestnosti, ktorá sa celá topila v nepreniknuteľnej tme. Napriek tomu však vycítil, že je to správna miestnosť. Vôňa terpentínu mu to potvrdzovala. Obrazáreň. Mladík si zotrel svoj pot rukávom a prebehol si jazykom po poraskaných perách.

Tak do toho! Teraz to nesmie pokaziť!

S najväčšou obozretnosťou položil nohu na ohmataný koberec a neodvažoval sa ani dýchať. Po niekoľkých krokoch za ktoré by sa nemusela hanbiť ani osika v rauši, sa nesmelo rozhliadol. V tme sa rysovalo množstvo obrazov, rozvešaných po okolitých stenách. Obrazáreň bola rozľahlá a výtvarných diel tu boli takmer stovky. Javier sa poškrabal na hlave, čím simuloval premýšľanie.

Ktorý obraz by mohol byť ten pravý?

Javier zablúdil rukou do vrecka a vytiahol pokrčený papierik s inštrukciami.

KAZIMIR MALEVIČ - ČIERNY ŠTVOREC

Stálo tam.

Javier sa rozhliadol. Majiteľ si dal záležať a všetky obrazy opatril menovkami. Javierovi to celkom pomohlo v orientácii. Pozorne prepátraval stenu.

Dalí. Cézanne. Monet. Miró. Arp. Warhol a...

Odrazu mu zrak padol na osudné Malevičove veľdielo.

Pousmial sa a pristúpil k obrazu. Chvíľu pred ním stál a opájal sa tou geniálnou prácou s farbami a abstrakciou, vyjadrujúcu samú podstatu života. Potom obraz pevne oboma rukami chytil za rám a strhol zo steny.

„Proroctvo sa naplní!" šepol.

V tej chvíli sa však z okolitých stien rozozvučalo asi tisíc hlasových sirén o hodnote tritisíc decibelov. Javier sa ustrašene obzeral okolo seba, ako nezamestnaný králik pri daňovej kontrole. Chvíľu nevedel, čo robiť a tak len stál, ako priblblý. Precitol až vtedy, keď sa do obrazárne vrútil asi dvojmetrový, potetovaný mexikán s dvojhlavňovou brokovnicou v ruke. Javierovi poklesla sánka. Mexikán si odpľul a zamieril.

„Pusti ten obraz, ty skurvenec!" zakričal.

Javier váhal. Kútikom okna zahliadol po svojej pravej strane pootvorené okno. Zaťal zuby a z celej sily sa rozbehol v ústrety slobode. Mexikán sa s tým nesral a okamžite vypálil, čím celkom zaujímavo poupravil obraz klasika Da Vinciho, ale cieľ minul. Javier sťažka vyskočil na parapet. Práve vtedy si k nemu našiel cestu ďalší výstrel, ktorý ho umne štrajchol na boku, čím mu roztrhol kus mimoriadne vzácnej látky, ušitej špeciálne na túto príležitosť. Poskok zavyl bolesťou, ale napriek tomu skočil. Akoby zázrakom sa ten obraz nepoškodil. Čo bolo šťastie. Javier vyskočil na nohy, vyhodil si obraz na chrbát a upaľoval do noci. Mexikán priskočil k oknu, ale Javiera už pohltila okolitá tma. Šťavnato zaklial a potom sa sklonil ku kusu látky, ktorú mu odstrelil zo sutany, či čo to dofrasa bolo.

Bol na nej vyobrazený zvláštny znak, vyzerajúci ako kostol. Oblkopovali ho tri hviezdice a pod tým všetkým sa skvel nejaký nápis v zabudnutom jazyku.



***



Guana Ramireza tá správa príliš nepotešila. Vlastne, dalo by sa povedať, že ho dokonca „mierne rozladila," čo okrem iného znamená, že onedlho bude musieť zariaďovať neplánované pohreby niekoľkým svojim spoločníkom, ktorý sa stali obeťami jeho afektu.

Oznámil mu to Gonzáles Reyes a kedže sa tiež bál o svoj život, múdro sa rozhodol, že to vybaví telefonicky. Niekto mu šlohol obraz. To však nie je to hlavné. Bol to ten obraz. Obraz, v ktorom bola zakódovaná mapa k legendárnemu pokladu strýka Arigula Reyesa. Ramirez príliš neotáľal. Narýchlo dal dokopy bandu svojich najhorších zabijakov a potom všetci vyrazili k Reyesovej rezidencii.

„Ako to myslíš, že ti ho proste ukradol?" nechápal stále Guano. Rozvaľoval sa práve na gauči, chlípal whisky a počúval Gonzálesovu úprimnú spoveď.

„Proste ho...," Reyes rozhodil ruky, „ukradol."

„To vidím!" zvrieskol Ramirez popudene. Reyes sa tváril, ako kôpka nešťastia.

„Neviem, ako sa to mohlo stať...," lamentoval.

„Možno to bol nejaký historik umenia," dumal Claude Cécile, ktorý si práve zarovnával fúzy svojim vojenským nožom.

„A to ti ako napadlo?" spýtal sa jeho kolega Anton Hubert.

„Počul som, že sú to dosť ostrí týpci," pokrčil Claude plecami.

„Prestaňte!" okríkol ich Ramirez a upieral prázdny pohľad do pohárika s whisky.

„Existuje len jediná možnosť," povedal. Všetci sa naňho spýtavo zahľadeli. Usrkol z whisky a pokračoval:

„Niekto musel vedieť, že v tom obraze je zašifrovaná tá mapa!"

„Ale Ramirez, to je predsa absurdné," pokrútil hlavou Claude.

„Nechaj ma dohovoriť!" zaprskal šéf. „Mám informácie, že konkurenčný gang mal o tento obraz záujem už dávno."

„Ale oni predsa o tej mape nič nevedeli," podotkol Reyes.

Ramirez sa naňho mrazivo díval.

„Alebo vedeli?" nadhodil Reyes nesmelo.

„Nevedeli," potvrdil Ramirez. „Ale to je v tejto chvíli jedno... proste ho ukradli."

„Nemyslím si, že to boli oni," vyjadril sa Reyes.

„Je to jediná možnosť. Teda, ak vylúčime toho historika umenia..."

Reyes siahol do vrecka a vytiahol kus látky s vyobrazeným kostolom.

„Čo to je?" ohrnul Anton nos.

„Časť z jeho sutany," informoval Reyes. „Podarilo sa mi ho trochu líznuť brokom..."

„Čo má znamenať ten obchod zo zeleninou?" nechápal Anton.

„To je kostol, ty idiot," pokrútil hlavou Claude.

„Ale hovno," odpľul si Anton. „Keď som bol malý, mama ma vodila do kostola, a takto teda rozhodne nevyzeral."

„To preto, lebo nie je obyčajný," poznamenal Reyes.

„Hej," kývol Ramirez. „Vyzerá, že patrí nejakej sekte..."

„Prečo by už len nejakí sektári udrbávali náš obraz?" nechápal Claude.

„To neviem," vzdychol si Ramirez.

„Myslím, že by sme k nemu mali čo najrýchlejšie vyraziť," poznamenal Reyes. Ramirez zopäl ruky a splietol prsty do seba.

„Čo myslíš ty, Anton?" spýtal sa.

Anton sebou prekvapene trhol. Potom sa na nich zahľadel s tupý výrazom v očiach.

„Myslím, že viem, kde je ten kostol," povedal duto. Ostatní gangstri prekvapene vypúlili oči.

„Ty... ty to vieš?" zakotkodákal Ramirez. „Odkiaľ?!"

„Nedávno som tam mal nejaké kšefty s miestnymi... Obstarával som im niekoľko debien kokaínu."

„To sa mi snáď zdá," odfúkol si Ramirez a dolial si whisky.

„Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul," pokrčil plecami Anton. „Tie hviezdy ma zmiatli, ale..."

„Kde to je?" spýtal sa rozhodne Reyes.

„V El Pase."

„Kurva, to nie je zase tak ďaleko."

„Ale ako si môžeme byť istý, že ten sviniar zdrhol práve tam?" spýtal sa Claude pochybovačne.

Reyes vstal, zložil zo steny jeden obraz a otvoril svoj tajný trezor, z ktorého sa vysypalo plno zbraní. Hlasno nabil veľký trúbkový kanón.

„Je to jediné, čoho sa môžeme chytiť!" povedal rozhodne.



***



Vrchný veliteľ CIA Rosenkopf si zložil z uší komplikovane vyzerajúce slúchadlá so zvláštne pokrútenými anténkami, poupravil si kravatu a nechal si sekretárkou zavolať admirála Greka. Po pár minútach sa ozvalo zaklopanie.

„Ďalej!" zavolal Rosenkopf a admirál Grek vstúpil do kancelárie. Mierne sa uklonil a zasalutoval.

„Pane?" spýtal sa, celý dychtivý po plnení rozkazov.

„Posaďte sa, prosím," usmial sa Rosenkopf.

„Pane, áno, pane!" zareval admirál a hlučne sa zvalil na svoj obtlstnutý zadok. Rosenkopf sa usmial a zopäl ruky.

„Vďaka, že ste prišli, admirál," začal.

„Pane, niet za čo, pane!"

„Bolo mi povedané, že máte dostatok skúseností..."

„Pane, áno, pane!"

„To je dobré. Veľmi dobré," povedal Rosenkopf a prebehol zrakom po svojich zlatých prsteňoch. Potom vzhliadol.

„Mám pre vás misiu, admirál," povedal.

„Pane, to je pocta, pane!"

„A zároveň vás menujem jej veliteľom."

„Pane, vďaka, pane!"

„Ide o toho nášho človeka... Veď viete, nie?"

„Pane, nie tak celkom, pane."

Rosenkopf chápavo kývol hlavou.

„Ide o Johana Ciouxa, nášho agenta."

„Pane, ach tak, pane!" reval admirál.

„Infiltroval sa do skupiny istých mexických zabijakov. Vystupuje tam pod menom Claude Cécil. Sme s ním v kontakte už pekne dlho," Rosenkopf láskyplne pohladil svoje slúchadlá.

„A zdá sa," pokračoval s úsmevom, „že konečne máme šancu dostať celú tú prašivú skupinu. Máme informácie, že tí bastardi majú namierené do kostola v El Pase. Viete, kde to je?"

„Pane, áno, pane!"

„Prestaňte už s tým pane, dofrasa!"

„Prepáčte... pane."

„Viete kde je El Paso?"

„Isteže, p... Teda, áno, viem."

„A ten kostol?"

Admirál sa zamyslel.

„Tam je len jeden kostol, nie?"

„Správne. Pred rokmi sa tam odohral nejaký masaker počas svadby. Potom to tam zabrala nejaká pošahaná sekta, ktorej aktivity - prirodzene - monitorujeme."

Mierne sa k nemu naklonil.

„Každopádne," povedal a mľaskol plnými perami, „od vás chcem, aby ste dostali tých mexikáncov. Živých, ak by sa to dalo. Napriek tomu, zásah nechávam plne na vás, admirál. Je však nevyhnutné, aby pri ňom nezahynuli predstavitelia tej sekty. Vyjadril som sa jasne?"

„Áno, pane."

„Toto je jedinečná šanca, admirál!"

„Ja viem, ja viem..."

„Je to najväčšia príležitosť za posledné roky!"

„Som si toho vedomý!"

„Je to naozaj veľká vec!"

„Nesklamem vás."

„To by som vám radil," zahundral a potom tichšie dodal:

„Nemusím vám snáď spomínať, že je to maximálne tajné!"

„Pravdaže."

„Ak si pustíte hubu na špacír, nedožijete sa dôchodku."

Grek sa nesmelo pousmial.

„To máte takú moc?" pípol.

„Sme Sí áj ej," zaceril sa Rosenkopf. „A o veľkosti našej moci nepochybujte."

Grek preglgol.

„Dobre, pane," povedal vstal a napriahol Rosenkopfovi ruku. Ten ju iba znechutene prebodol pohľadom, pokrútil hlavou a kyslo prehodil:

„Nevtierajte sa, admirál. A radšej už choďte!"

Grek zaklipkal očami a pomaly vypochodoval z pracovne.









ČASŤ

DRUHÁ





Fernandeq bežal tak rýchlo, až mal pocit, že mu pľúca každú chvíľu vyletia skrz hruď. Kým dobehol ku kostolu v El Pase, pomaly sa začínalo rozvidnievať. Sťažka zabúchal na drevené dvere a jazyk sa mu pritom pohupoval až niekde pri kolenách. Netrvalo dlho a dvere sa pomaly otvorili. Vykukol z nich starý jednooký mních s otrhanou kapucňou.

„Máš?" zasipel.

„Mám," vytisol Fernandeq a pretlačil sa do chladivej temnoty kostola. Mních si ho pozorne premeral. Javier sa unavene usmial a ukázal mu obraz. Mních prikývol a vytiahol krátkovlnnú vysielačku.

„Áno, šéfe," hlásil do nej. „Máme to, šéfe. Áno. V poriadku."

Mních vysielačku vypol a strčil si ju do vrecka. Onedlho z jednej komnaty vyšiel vysoký, svetlovlasý muž so zlatou čelenkou na hlave. Javierovi pri pohľade naňho poklesla sánka, akoby ho videl prvýkrát. Muž sa jemne usmial a vôkol jeho rúk planuli sýto-zelené plamene očistného ohňa.

„Svätý Aštar," Javier naprázdno glgol. Mimozemšťan ho obdaril zhovievavým pohľadom a položil mu ruku na plece.

„Urobil si dobrú prácu, Javier," povedal medovo.

„Ale... to nič nebolo."

„Nie, nie... Skutočne si splnil moje očakávania. Zaslúžiš si odmenu."

„Odmenu?" zdvihol Javier zrak. Aštar vážne prikývol.

„Za odmenu budeš povýšený," prehovoril zvučne. Javierovi sa roztriasli kolená od toľkého dojatia. Povýšenie! Odteraz bude niečo, ako „prvý galaktický senátor," alebo niečo podobné. A ako to bude vyzerať na vizitkách! Kamoši z vysokej padnú na zadky.

„Budeš povýšený na novú úroveň bytia," prehovoril Aštar láskavo a namieril na Javiera ruku. Mladík zažmurkal a zmätene strieľal pohľadom zo strany na stranu. Z mimozemšťanovej ruky vytryskol prúd jasného svetla a narobil z Javiera Fernandeqa hustú hmotu, želatínovej konzistencie. Mních, ktorý stál obďaleč, ukrytý v tieňoch kostola sa ticho zachichotal.

„Tak to by sme mali," povedal Aštar a sfúkol si z dlane stúpajúci obláčik dymu. Potom konečne upriamil svoj pohľad na osudný obraz. Vystrel k nemu ruky a jemne po plátne prechádzal prstami.

„Dokonalá práca," šepol omámene.

„A dokonalý plán na zničenie civilizácie," dodal potuteľne mních.

„Svätá pravda, bratku," usmial sa Aštar.

„Tak je to pravda?" spýtal sa akýsi mladší mních, ktorý práve dorazil do predsiene kostola. Aštar ho umlčal ráznym pohybom ruky.

„Tak je to pravda?" zopakoval mních tichšie.

„Áno," kývol mimozemšťan hlavou. „V tomto obraze sa nachádza plán na zničenie Zeme!"

„Ó!"

„Áno, Adiemus, stojíme na prahu najväčšieho poznania vesmíru."

„Ale ako ten plán dešifrujeme?" spýtal sa Adiemus a čeľuste mu pri každom slove nepokojne cvakali. Aštar siahol rukou do vrecka svojho dlhého plášťa a vytiahol odtiaľ malú holografickú lampičku.

„S pomocou tohto," povedal. „Stačí, aby na obraz dopadlo jej svetlo, a celé tajomstvo sa nám hneď vyjaví. Na obale píšu, že by sa tak malo stať do troch sekúnd."

„Ó!"

„Veru, Adiemus, je to naozaj krátka doba! Dúfam, že to nie je nejaký šunt...," dodal potichšie a naklonil sa nad obraz, celý dychtivý po užitočných vedomostiach, ktoré sa mu v krátej budúcnosti mali odhaliť. Odrazu mu však do krehkých medziplanetárnych uší doľahol drsný zvuk burácajúcich motorov a vyfúkov. Mnísi sa strhli a keď sa ich pohľady stretli s Aštarovým, vedeli to na sto percent: Mali neohlásenú návštevu.



***



Ramirez zoskočil zo svojho harleya a vypľul ohorok cigarety, ktorý doteraz zhúžvaval v papuli. Napchal si do úst za hrsť žuvacieho tabaku a na oči si založil slnečne okuliare. Bol ovešaný takým veľkým množstvom zbraní, že by sa nejednému pacifistovi pri tom pohľade zastavil myokard. A jeho kolegovia za ním rozhodne nezaostávali. Všetci stáli pred kostolom a vychádzajúce slnko ich hrialo do chrbtov. Púštny prach im vŕzgal medzi zubami.

„Páni, urobíme to, prečo sme sem prišli," povedal Ramirez a odpľul si. Všetci jeho kumpáni horlivo prikývli, teda až na Clauda Cécila, ktorý ako infiltrovaný agent CIA s touto akciou nesúhlasil. Iba v duchu, prirodzene. Vysloviť nahlas niečo také, ako nesúhlas Ramirezovi sa rovnalo trestu smrti. Výnimka by sa mohla uskutočniť, iba za predpokladu, že sa v tejto „mäsiarskej" skupine nachádza ešte nejaký iný agent. Prebehol pohľadom po Reyesovi a Antonovi a hneď mu bolo jasné, že podobná myšlienka je rovnako nereálna, ako to, že sa mimozemšťan Aštar Šeran spikne so šialenou okultnou odnožou hnutia New Age a bude sa snažiť priniesť planéte Zem totálnu záhubu. Už o pár sekúnd sa mal Claude presvedičť o tom, že slovo „nereálne" je skutočne príliš vrtkavé. Zrejme najvrtkavejšie. Teraz si však len unavene vzdychol, nabil svoju odpílenú brokovnicu a dúfal, že agenti CIA ho v tomto štychu nenechajú.

Náhle sa však tej myšlienke musel usmiať. Čo by to bol za smiešny svet, keby agenti riskovali životy na záchranu jeden druhého.

Vykročili.



***



Aštar Šeran považoval stres a paniku za rakovinu na tvári ľudstva, teraz sa však zdalo, že sa oboch menovaných veličín nadopoval viac, než je zdravé. Pobiehal po studenej kamennej dlažbe kostola a telepaticky zvolával všetkých mníchov k finálovému boju. A pomedzi to ešte nadával, prečo nemôže nič ísť aspoň raz podľa plánov. Mnísi sa vyzbrojili dosť chabo. Svietnikmi, trojzubcami a mikrofónmi, ktoré sa využívali pri omši. Ale nebáli sa. Cítili sa v pohode. Mali na svojej strane Aštara a to kurva už muselo niečo znamenať! Hneď, ako sa však štvorica über drsných mexikáncov zaprela do dverí, sa mníchom nepríjemne stiahli ritné otvory a ruky sa začali nekontrolovateľne klepať. Aštar stál až úplne vzadu, pri oltári a hľadel na otvárajúce sa dvere so zmesou odporu, pohŕdania a túžby po krvi. Ľudskej, ak by sa to dalo.

O sekundu Ramirez a jeho vražední parťáci vtrhli s mohutným zarevaním dnu. Keď si všimli stádo mníchov, nešikovne ozbrojených mikrofónmi, na okamih sa zastavili, zarazení bizarnosťou situácie.

„Ale, ale, ale!" zvolal zvonivo Aštar a jeho hlas sa niesol až ku kupole kostola, ako burácanie hromu na planéte Neptún. „Tak sa zdá, že máme spoločnosť!"

„Vaši ľudia nám ujebali dôležitý obraz!" zareval Ramirez.

„Vôbec neviem o čom hovoríte," uhýbal Aštar. Ramirez ukázal na obraz, ktorý sa stále váľal po zemi.

„A čo je toto?"

Aštar sa naňho chladnokrvne zadíval.

„Dobre. Vyhral si, ty ľudský červ! Áno, ukradli sme ti ten obraz, keď to už musíš vedieť!"

„To som vedel už dávno," precedil Ramirez a zamieril. „Okamžite mi ten obraz daj, ty priteplený elf, či ký fras to vlastne si!!!"

Aštar sa usmial.

„Nevidím jediný dôvod, prečo by som ti ho mal dať!"

„Pretože je v ňom...," Ramirez sa zarazil, akoby váhal či pokračovať. „Je v ňom mapa k pokladu Reyesovho strýka," kývol k nemu hlavou.

„Mapa k pokladu!" rozrehotal sa Aštar. „Vidno, že ste naozaj iba tupí pozemšťania."

„Čo?" nechápal Ramirez.

„Žiadna mapa tam nie je, hlupáci!" rozreval sa Aštar. „Je to iba vaša ilúzia! V skutočnosti sa tam nachádza plán na totálne a nezvratné zničenie Zeme, ktoré JA sám vykonám!!!"

Ramirez sa obrátil k ostatným.

„To je ale magor," povedal.

„Uvidíme, kto je magor, zmrd!" zakričal Aštar a namieril naňho otvorenú dlaň, v ktorej to už znova začalo blčať plameňmi.

„K zemi!" zareval duchaprítomne Ramirez a hodil sa spolu s ostatnými za masívny kamenný stĺp, čím len o chlp ušiel ohnivému žiaru. Anton také šťastie nemal. Aštarov plameň ho zasiahol priamo do tváre, ktorá sa mu v momente roprskla, ako varený zemiak.

„Kurva!" zaryčal Reyes. „Ten bastard ovláda nejakú mágiu, alebo čo..."

„Horšie," poznamenal Claude, ktorý sa pri nich zničohonič objavil. „Je to mimozemšťan."

„Čo?" zreval Reyes. „A to odkiaľ vieš?"

Claude preglgol a namieril na Ramireza zbraň. Už si bol istý, že sa odtiaľto živý nedostane, tak chcel aspoň dokončiť, čo začal.

„Čo blázniš?" reval Ramirez.

„Johan Cioux, CIA!" oznámil mu drsne.

„Počuj, ty hovado," kričal Ramirez, „teraz nie je práve vhodná..."

V tej chvíli sa mu však mozog rozprskol po celom stĺpe.

„Ty bastard!" zreval Reyes a skočil celou váhou na Ciouxa, čím spôsobil veľmi nemilý fakt a síce, že sa dostal mimo ochrannú zónu kamenného stĺpu. To mu však bolo jedno a tĺkol agenta hlava nehlava.

„Ako malé deti," prehodil Aštar a otcovsky si povzdychol.

„Zabite ich," povedal potom a vzápätí sa už banda krvilačných mníchov vrhla na oboch úbohých homo sapiens. Netrvalo dlho a obaja boli dávno niekde v čiernej diere medzi Merkurom a Plutom, kam ostatne odchádazjú všetci ľudia po smrti.

„Tak!" vyhlásil Aštar a zopäl ruky. „A teraz nás už nič nezastaví!"

Bohužiaľ, hneď ako to dopovedal mu hlavu prešpikovala guľka vystrelená mimoriadne zručným snajperom, ktorý si s najväčšou pravdepodobnosťou nechával za svoje umenie poriadne zaplatiť. Aštar sa zakymácal, ale k zemi neklesol. V ruke mu to stále pulzovalo ohňom. Priletela ďalšia guľka, tentoraz to schytal do pravého pleca. Mimozemšťan pozdvihol ruku, pevne odhodlaný spáliť každý centimeter okolo seba a to aj vrátane vzácneho obrazu. Mozog mal zrejme už totálne zatemnený. Vypľúval kusy horiacej plazmy a jeho verní mnísi sa menili na uškvarené barbecue. Tí, čo mali to šťastie a neumreli hneď, pobiehali ako horiace pochodne a naplňovali Pánov Dom odporným pachom škvariaceho sa mäsa.

Zdalo sa však, že je to Aštarovi prd platné, pretože tretia a posledná guľka ho definitívne položila a on sa skácal priamo pod oltár. Po tejto tragickej udalosti sa kostolné okná rozleteli pod náporom ťažkých kožených čižiem a ešte ťažších tiel agentov a kukláčov v službách CIA.

Admirál Grek si však na podobné kaskadérske triky nepotrpel a tak vošiel prednými dverami, presne ako ho kedysi učila matka. Dal si ruky v bok a znechutene nakrčil nos. Pohľadom zjazdil najprv mŕtvoly Mexičanov a potom mníchov. Stále mu v pamäti zneli Rosenkopfove slová:

„Sektárom sa nesmie skriviť ani vlások na hlave!"

Dopekla! A on to takto posral. Pokrútil hlavou a potom pokrčil plecami.

No čo už. V najhoršom môže povedať, že bránili zásahu. Spokojne sa usmial a pristúpil k oltáru, vôkol ktorého postávalo mnoho agentov, kukláčov a čert vie ešte koho.

„Je mŕtvy?" spýtal sa Grek a mierne sa naklonil nad Aštarove telo.

„Schytal to ukážkovo," potvrdil nejaký agent. „Priam chirurgicky. Myslíte, že je to ich šéf?"

„Isteže. Veď to je Aštar Šeran."

„Kto?"

„Aštar Šeran. Ten ufón čo s ním naša vláda obchoduje ohľadom naftových motorov..."

Agenti vyzerali otrasene.

„Prekvapuje ma, že takto scvokol," pokýval hlavou admirál a potom rozhodil ruky. „Čo už. Väčšina geniálnych bytostí časom zmagorí."

Agenti sa zborovo rozchechtali. Admirál pri pravej nohe zacítil tlak. Skĺzol pohľadom dolu a takmer ho porazilo. Aštar Šeran mu pevne zvieral nohu. Z úst mu vytekali skrvavené sliny, ale mŕtvy nebol.

„Dofrasa!" povedal Grek a štítivo sa odtiahol.

„Aloha, allus vinnumus!" zachrčal Aštar a jeho oči navždy pohasli.

„Aloha?" nechápal nejaký mladý agent a zahľadel sa na Greka. „Čo to ako znamená?"

„Myslím, že tak sa v španielčine povie „rajčina," poznamenal admirál. Táto prevratná myšlienka, za ktorú by ho zrejme všetci Španieli ukameňovali, však bola to posledné, čo kedy vyslovil, pretože v nasledujúcej sekunde sa jeho vnútorné orgány, ako aj orgány jeho kolegov rozleteli do všetkých kútov kostola. No, zahrávať sa s mimozemskými civilizáciami sa holt vždy nevyplatí...





EPILÓG

Marcus Viliensfield, prešedivený šéf FBI si zotrel vreckovkou pot z čela a znova sa neveriacky zahľadel na tú spúšť, ktorá tak hanebne znesväcovala Stánok Boží a namočil si do tanierika z horčicou ďalší párok. Hlasno sa doňho zahryzol a rytmicky prežúval.

„Vy si nedáte nič na jedenie?" spýtal sa prekvapene svojho kolegu, ulízaného mladíčka Trevora, ktorý stál pri ňom a na jeho tvári sa nejavila práve veľká chuť do jedla.

„Ako môžete jesť?!" nahlas prehltol slinu. „Bože, to je masaker..."

„To hej," mávol Marcus hlavou. „Ešte horší, než ten prípad, čo tu riešil starý McGraw."

„Keď sme pri tom, kde vlastne je?"

„Na cintoríne."

„Ach, to je mi ľúto."

„Mne ani nie," hlasno si odgrgol a zamľaskal. „Vidno, že to bola práca profíkov."

„Myslíte?"

„Samozrejme. A ak sa ma pýtaš na môj názor, synku, mám dojem, že v tom mali prsty aj iné bytosti, ak mi rozumieš."

„Nie tak úplne. Hovoríte snáď o...?"

„Áno. O mimozemšťanoch."

„Ó! Takže oni naozaj existujú?"

„Samozrejme, chlapče. Čo vás to na tých školách učia?"

„A čo ten svetlovlasý?" nadhodil Trevor a mávol rukou smerom k Aštarovej mŕtvole.

„Zrejme ich veliteľ."

„A myslíte, že bol...?"

„Áno. Určite. Podľa mojich odhadov odniekiaľ zo súhvezdia Pleiad."

„Panebože."

Marcus odhodil tanierik s horčicou a spokojne zakrochkal.

„Čo urobíme, šéfe?" spýtal sa Trevor. Marcus pokrčil plecami.

„Musíme to udržať pod pokličkou, čo iné... Zdá sa, že emzáci porušili našu dohodu. A to sa na svetlo sveta dostať nemôže."

Zahľadeli sa na rozbité okná.

„Pustíme do obehu fámy a zvedieme ľudí zo stopy," prehovoril napokon. „Nebude to po prvýkrát," dodal.

„Možno je aj lepšie, že sa pozabíjali navzájom," povedal mladík zadumane. „Teraz si aspoň môžeme privlastniť zásluhy na záchranu sveta. Aspoň budú prémie," uchechtol sa. „Však, koniec-koncov, my sme ten svet skutočne zachránili!"

„No hej," povzdychol si Marcus, „ale koľký krát to už bolo?! Na to nám už šéf neskočí."

„To ťažko povedať, pane. Počul som, že pán Bush je vcelku benevolentný, čo sa týka miezd. Na jeho planéte totiž peniaze nemajú, tak má pocit, že je nám svojim spôsobom zaviazaný."

„Ježiši Kriste, to je ale idiot..."

„Tiež si myslím, pane."

„Odkiaľ že to vlastne je?"

„Z planéty KARABUSTER."

„To je v súhvezdí Orion?"

„Lyra," opravil ho mladík s úsmevom. Marcus si povzdychol a obrátil sa k odchodu.

„Už aby som bol v dôchodku," odfúkol si ustarane.