Basnicky.sk

Bolo už takmer jedenásť v noci a ja som sa - po náročnom dni, ktorý vypĺňali predovšetkým prednášky na univerzite - pomaly ukladal k spánku. Vtedy ma však vyrušil naliehavý telefonát od môjho dobrého kamaráta Feliata, v ktorom ma žiadal, aby som ho okamžite navštívil. Na všetky moje námietky odpovedal prostým:

„To je fuk! Okamžite príď!"

Nevedel som, čo ho mohlo tak vyhecovať, aby sa rozhodol otravovať ma uprostred noci, napriek tomu som však vďaka svojej vnímavosti dokázal z jeho hlasu vycítiť, že tu ide skutočne o niečo veľmi dôležité. A kamaráta som odmietnuť nemohol. Neochotne som sa teda obliekol, zavolal si taxík a vyrazil k Feliatovmu malému domčeku na kraji mesta. Na dvore bol nevýslovný neporiadok ja som si musel dávať prekliaty pozor, aby som sa neporanil na rôznych drôtoch, črepinách či rozbitom skle. Bohvie, odkiaľ to ten blázon všetko pobral. To bola ostatne jedna z najhorších čŕt jeho povahy, ak nie úplne najhoršia - na čo mu padlo oko, to vzal. Teda, za predpokladu, že to nebolo priviazané. Mnohokrát som sa ho pýtal, načo mu všetky tie rárohy budú, na čo on urazene odvetil, že pracuje na veľkom projekte. Tá odpoveď bola dosť vyhýbavá a dalo by sa povedať, že bola úplne mimo, ale nech je ako chce: viac som sa k tejto téme nevracal.

Opatrne som prekročil starú hrdzavejúcu pračku, pristúpil k dverám a zaklopal. Nemusel som čakať dlho. Dvere sa otvorili takmer v tom istom okamihu, ako som spustil ruku pozdĺž tela. Feliat sa na mňa zadíval a chvíľu si ma premeriaval.

„Tak som tu," povedal som, keďže sa stále nemal k slovu. Ešte pár sekúnd na mňa strnulo hľadel, ale potom ma pozval ďalej.

„Tak o čo ide?" spýtal som sa, trochu viac namrzene než som chcel. Zahľadel sa na mňa a úchylne sa zaceril.

„Zvládol som to!" povedal.

„Čo?"

„Predsa to, na čom makám!"

„Aha. A to je čo?"

Povzdychol si.

„Ty to nevieš?"

„Nie. A mal by som?"

„Nespomínal som ti to?"

„Nemyslím. A ak áno, tak som na to zabudol. Nič v zlom."

Prikývol, úsmev sa na moment stratil, aby o pár sekúnd prepukol s ešte väčšou razanciou.

„Počkaj keď to uvidíš!" povedal. „Padneš do mdlôb!"

„Tak hrozné to snáď nebude..."

„Nie. Práveže to bude geniálne."

„Držme sa radšej pri zemi. O čo vlastne ide?"

Popošiel do obývačky a uvelebil sa na gauč. Vedľa neho pokojne spal veľký čierny kocúr. Feliat ho jemne pohladil. Ja som stál na mieste a zvažoval, či sa tiež posadiť. Napokon som sa rozhodol, že počkám, kým ma nevyzve. Viem predsa čo sa patrí.

„Načo čakáš?" zvolal. „Posaď sa predsa!"

Poslúchol som a klesol na jedno z kresiel. Feliat sa usmieval a práve si zapaľoval cigaretu. Všimol som si, že oči ma vpadnuté a červené. Očividne už dlho nespal.

„Tak?" spýtal som sa nervózne a začal pociťovať, ako aj na mňa dolieza zvedavosť.

„Ako iste vieš," začal Feliat, „už niekoľko rokov zbieram rôzne veci, ktoré by obyčajný pozorovateľ mohol označiť za zbytočnosti."

„To je pravda."

„No... A - možno tomu neuveríš - ale zbieral som ich s určitým zámerom."

„A ten bol?"

„Postaviť istý prístroj."

Znudene som poposadol a proti vlastnej vôli zívol. Unavovalo ma to. Pozrel som na hodinky.

„Ten prístroj mi mal zaručiť nehynúcu slávu, bohatstvo a prestíž," pokračoval Feliat a videl som na ňom, ako v sebe krotí vzrušenie.

„Ako inak. Čo ten mechanizmus dokáže?"

„Pomocou neho sa dokážem rozprávať so zvieratami."

Prekvapene som pozdvihol obočie.

„Alebo, aby som bol presnejší," pokračoval, „dokážem preložiť ich reč do našej."

Nedôveryhodne som sa naňho díval.

„To je úplne absurdné," vyjadril som sa.

„Prepáč, ale nesúhlasím."

„To je mi fuk!" zvolal som. Začínalo ma hnevať, že ma vytiahol von kvôli takejto hlúposti.

„Myslel som, že ťa to bude zaujímať," bránil sa. „Je to predsa tvoj obor. Aspoň čiastočne."

„Áno! Áno je! A vravím ti, že vytvoriť taký prístroj je nemožné!"

„Hlúposť."

„Na akej báze by teda podľa teba fungoval?"

„On funguje," zdôraznil Feliat. „A zrejme ešte dlho fungovať bude."

„A na akom princípe?"

„Na mozgovom."

„Prosím?"

„Na mozgovom princípe. Čo si taký prekvapený?"

„To je nejaký vtip?"

„Chvalabohu, nie."

„Mohol by si mi teda ten... mozgový princíp trochu osvetliť?"

„Isteže," povedal a zopäl ruky. Očividne váhal, odkiaľ začať.

„Myslím," spustil napokon, „že najlepšie bude vziať to od počiatku."

„Tiež si myslím."

„Fajn. Takže... Ten prístroj je v podstate úplne jednoduchý. Na prvý pohľad vyzerá dokonale mechanicky, trochu ako menší počítač a to aj s monitorom Jeho jadro pritom tvorí živý mozog."

Zrejme som v tvári trochu pobledol, pretože Feliat ma začal ihneď chlácholiť:

„Nemusíš sa báť. Nie je to cudzí mozog."

„Nie? Tak koho potom?"

„Je môj."

„Chceš mi povedať, že si si vybral mozog z hlavy a vložil ho - ako súčiastku - do toho počítača?"

„Nie je to počítač."

„To je jedno!"

„Viac-menej, je to tak," odvetil a prikývol. „Nevybral som si ho prirodzene celý, polovica stačila."

„Ty si si vybral polovicu mozgu?"

„Prirodzene. Veď ti to vravím."

Mierne som pootvoril ústa. Cítil som, ako mi v žalúdku buble nestrávená večera.

„A prečo si to urobil?" spýtal som sa.

„Pretože ovládam latinčinu."

„Aha. Ale dôvod mi tuším stále uniká."

Zasmial sa.

„Ten som ti už predsa naznačil. Chcel som sa pokúsiť preložiť zvieraciu reč."

„Do latinčiny?"

„Ale kdeže. Z latinčiny, do slovenčiny."

Zaklipkal som očami.

„Čo to trepeš? Chceš povedať, že zvieratá vedia po latinsky?"

„Isteže nie," ohradil sa. „Teda, aspoň nie všetky. Ale Cézar vie."

Cézar bol ten jeho prekliaty kocúr.

„A to vieš odkiaľ?" zaprskal som.

„Povedal mi to."

„Predpokladám, že prostredníctvom toho tvojho prístroja."

„Samozrejme."

„Hm..."

„Ono, vieš, pravdou je, že zvieratá v skutočnosti nemajú žiadnu vlastnú reč. Dorozumievajú sa medzi sebou tou istou rečou, ako ľudia. Záleží však prirodzene na tom, z akej krajiny pochádzajú. Takže je to v celku jednoduché. Fínske zvieratá hovoria po fínsky, americké po anglicky a tak ďalej. To znamená, že ak máš... povedzme... švédsku mačku a hodíš ju do klietky so švédskym kocúrom, môžeš si byť istý, že si určite budú rozumieť."

„Ako to, že im potom nerozumiem ja?"

„Vieš snáď po švédsky?"

„Mal som na mysli slovenské zvieratá."

„Ach, bože," vzdychol si a potom nevierohodne pokrútil hlavou. „To je ti to naozaj tak nejasné? A to som si myslel, že si profík... Nerozumieš im jednoducho preto, pretože z ľudského hľadiska ti zvieracie slová pripadajú, ako obyčajné pazvuky. Nemáš na to jednoducho prispôsobený sluchový orgán. Ale nič si z toho nerob. Drvivá väčšina homo sapiens je na tom rovnako."

„Ďakujem. To ma skutočne upokojilo."

„Prosím."

„Takže ty vravíť, že ten prístroj skutočne funguje?"

„Hej. Problém je len v tom, že môj mozog ovláda len pomerne málo jazykov."

„Tvoj mozog?"

„Iste. Je na tom niečo čudné?"

Pokrútil som hlavou. Pocítil som istú malátnosť a apatiu.

„Ani nie. No... a máš ten prístroj pri sebe?"

„Pravdaže."

„A mohol by si mi ho ukázať?"

„Iste," povedal, vstal a podišiel k veľkej drevenej skrini. Otvoril ju a vytiahol odtiaľ niečo, čo sa skutočne podobalo na menší počítač. Okrem toho zo skrine ešte vyhrabal nejaký zvláštny kábel. Feliat sa vrátil ku gauču, položil počítač na stolík a mlčky naňho zízal.

„Tak to zapni, nie?" zavrčal som.

„Prirodzene. Len som čakal, kým ma niekto vyzve," povedal a potom stlačil veľké tlačidlo s nápisom ON. Obrazovka zablikala a potom sa na nej objavila silnozelená plocha na ktorej blikal kurzor. Pripomínalo mi to klasický textový editor, až na tú zelenú farbu. Feliat do „počítača" zozadu zapojil kábel, na ktorého konci sa skvelo niečo, ako prilba s mnohými prísavkami. Opatrne tú vec položil Cézarovi na hlavu. To kocúra zobudilo. Znechutene zaprskal, párkrát sa natiahol a zostal pokojne sedieť. Zrejme vedel, čo sa od neho očakáva.

„Tak," povedal Feliat a zazubil sa, „a teraz si s ním pokecáme."

Naklonil sa nad klávesnicu a naťukal do nej nasledovnú otázku:

ZDRAVÍM! MÔŽETE SA NÁM PREDSTAVIŤ?

Stlačil enter a text zmizol. V počítači to zapraskalo. Strihol som pohľadom po kocúrovi. Znepokojene zažmurkal, trhol hlavou a párkrát naprázdno mľaskol. Potom asi trikrát zamraučal. A na počítači sa čoskoro objavila táto veta.

PRAVDAŽE. MOJE MENO JE UJHLSDF-KRRL TRETÍ, AJ KEĎ VY MA VOLÁTE CÉZAR. SOM VEDECKY VYŠĽACHTENÝ KOCÚR ZO ZNÁMEHO RODU DE GUANAPPO.

Feliat sa ku mne obrátil a v kútikoch mu to neustále cukalo v náznaku úsmevu. A v každom tom cuknutí bol náznak víťazstva a triumfu.

„To je blbosť," vyjadril som sa.

„Videl si predsa na vlastné oči, že..."

„Mohol si si to pripraviť dopredu."

„Prosím ťa, netrep hlúposti."

„Aj tak sa mi na tom niečo nezdá..."

„Ak to tak je, tak sa ho pokojne niečo spýtaj."

„Č-čože?"

„No hej. Spýtaj sa ho," zopakoval a urobil mi miesto za klávesnicou. „Nie je to nič ťažké. Stačí naklepať otázku a počkať. To zvládne dokonca aj taký starý technický antitalent, ako si ty!"

„O tom nepochybujem," utrúsil som a so zmiešanými pocitmi sa posadil za klávesnicu. Vedel som, že to nemôže fungovať, ale myseľ mi predsa len mátala myšlienka, čo keby?

Hlúposť! Okríkol som sa v duchu. Niečo také je nemožné! Nemožné! Alebo nie je?

Prebehol som si jazykom po pere a zamľaskal. Naklonil som sa nad monitor a rozklepanými prstami začal písať svoju otázku. Chcel som vybrať nejakú inteligentnú a sofistikovanú.

KOĽKO JE DVA KRÁT DVA?

„No, dvakrát ťažkú si si teda nevybral," zhodnotil to Feliat lakonicky, kým sa otázka odosielala Cézarovi do mozgu. O chvíľu som si mohol prečítať odpoveď.

ŠTYRI. SOM SÍCE KOCÚR, ALE NIE SOM IDIOT.

„Tak už mi veríš?" spýtal sa Feliat.

„Len pomaly," schladil som ho a naťukal ďalšiu otázku.

KTO OBJAVIL AMERIKU.

Columbus. Kocúr neváhal s odpoveďou.

KOĽKO MÁTE ROKOV.

Desať.

ČO JE ZMYSEL ŽIVOTA?

Cézar sa zatváril kyslo, ak je niečo také vôbec možné.

PREDSA 42, odpovedal prostredníctvom monitoru.

„Štyridsať dva?" nechápal Feliat. „Čo je to za blbosť?"

„Nie," kývol som rukou. „Je to tak."

Feliat pokrčil plecami a potom sa na mňa spýtavo zahľadel.

„Tak čo na to povieš?" spýtal sa.

Preglgol som. Musel som s farbou von.

„Myslím, že je to geniálne!"

„Ha! Vedel som to!"

„Ale myslíš, že sa to bude predávať?"

„Si blázon? To je priam isté! Kto by si nechcel pokecať so svojim zvieracím miláčikom? Bože! Veď ja na tom zarobím milióny!" spokojne si pomädlil ruky. Po chvíli si upokojil a naklonil sa ku mne.

„Tak mi napadá... Nemohol by si mi dať číslo na tvojho kolegu z univerzity? Mám na mysli toho profesora, špecializujúceho sa na starobylé jazyky. Grezort, za tuším volá."

„A načo?" spýtal som sa obozretne.

„Žiadny strach," Feliat zrejme vycítil obavu v mojom hlase. „Chcel by som mu len tento prístroj predstaviť. Možno by mi mohol pomôcť vychytať nejaké muchy... Veď vieš, je to profík."

Napokon som mu to číslo neochotne dal. Koniec-koncov, bolo by šialené ak by Feliat podnikal nejaké nekalosti. A pokiaľ som vedel - nemal k tomu ani sklony. Dokonca aj trhanie krídel muchám mu pripadalo nevýslovne barbarské.

„Zaujímala by ma však ešte jedna vec," nadhodil som.

„Aká?"

„Vravel si, že ten počítač udržuje v chode ľudský mozog, však?"

„Presne tak."

„A... ak som to teda správne pochopil, počet jazykov, z ktorými sa budú môcť uskutočňovať preklady, závisí na tom, koľko jazykov ovládal hostiteľ toho mozgu."

„Chápeš to správne."

„To ti ale celkom skomplikuje plány."

„Prečo?"

„Nikde nenájdeš človeka, ktorý by ovládal všetky jazyky. To je jednoducho nemožné."

„Nikto predsa nevraví, že to musí byť jeden človek. Stačí, ak získam len taký počet mozgov, aby boli zastúpené všetky svetové jazyky. Alebo aspoň tie najhlavnejšie."

„Dobre, ale aj tak to nemôžeš urobiť."

Spýtavo sa na mňa zahľadel.

„Bola by to vražda," povedal som. „Snáď si nemyslíš, že ti niekto dá svoj mozog dobrovoľne."

„Vidno, že ti to takto večer už nepáli. Ja sa predsa nechystám nikoho zabíjať a vyrezávať mu mozog z gebule. Kdeže! To by bolo neľudské... Proste si pár ľudí vytipujem, počkám kým umrú a mozog im ešte zatepla zabavím. Aj tak im už bude nahovno."

„No... To by sa asi dalo," poznamenal som.

„Isteže dalo," usmial sa Feliat. „A keď už o tom hovoríme... Rád by som prešiel k tomu, prečo som ťa sem dnes zavolal."

Zarazil som sa.

„Nebolo to snáď, kvôli tomu stroju?" spýtal som sa.

„Aj. Ale hlavný dôvod bol iný."

„Počúvam."

„Mám záujem o tvoj mozog."

Zalapal som po dychu.

„Prosím?"

„Snáď ťa to neprekvapuje?"

„A čo ak áno?!"

„Tak potom je to dosť čudné. Si predsa najznámejší lingivsta v meste. O jazykoch vieš takmer všetko. Si najvhodnejší kandidát."

„Ani nápad," ohradil som sa a mierne ma striaslo. „Na niečo také sa nahovoriť nedám!"

„Nemáš sa čoho báť. Zákrok by som vykonal až po tvojej smrti."

„To rád počujem," utrúsil som chabo.

„Tak potom kde je problém?"

Zúžili sa mi oči.

„Ani neviem," precedil som. „Možno v tom, že by som sa - takpovediac - mohol začať báť o svoj život. Možno by sa ti jedného dňa zachcelo môj odchod trochu urýchliť. A peniaze by sa hrnuli!"

Feliat sa zasmial.

„Ak by som to chcel urobiť, spravil by som to hneď, ako si prekročil môj prah! A okrem toho, veď som preboha tvoj kamoš. Snáď si nemyslíš, že by som bol schopný niečoho... tak odporného."

Dosť neochotne som mu musel dať zapravdu.

„Premyslím si to," povedal som potom, hoci z tónu môjho hlasu bolo nanajvýš jasné, aká moja odpoveď bude. Pohliadol som na hodinky. Bola už pokročilá noc. Museli sme tu takto zabiť niekoľko hodín. Zrejme by som mal ísť. Zajtra mám niekoľko seminárov a vyvliecť sa z nich skutočne nemôžem. Vstal som.

„Je to skvelý vynález, Feliat," povedal som. „Nebál by som sa ho označiť, ako prístroj, ktorý zmení svet."

„Toľko lichôtok si ani nezaslúžim."

„Ak s tým prístrojom vyjdeš na verejnosť, môžeš si byť istý, že sa ti ich dostane oveľa viac," usmial som sa. „A teraz už musím ísť..."

„Hm? Och, áno, iste... Koniec-koncov, zajtra sa predsa uvidíme."

„Jasné. Tak sa maj," povedal som a otočil sa k dverám. Chňapol som po kľučke a stisol ju... Ale dvere sa neotvorili. Začal som lomcovať kľučkou o poznanie silnejšie. Nič. Po chrbte sa mi prevalila veľká slza studeného potu. Prinútil som sa k úsmevu a obrátil sa.

„To je divné," povedal som Feliatovi. „Asi sa ti zasekli dvere."

Feliat pomaly vstal. V ruke sa mu zaleskla zbraň. Vypúlil som oči.

„F... Feliat? Čo to robíš?" vykoktal som.

„Prepáč, kámo," pokrčil plecami Feliat. „Ale tvoj mozog je príliš cenný. Nemôžem ťa nechať len tak odísť."

„Čo???"

„Čakal som, že mi ho dáš dobrovoľne... Áno, bolo to naivné, ale chcel som ti dať šancu. No ty si ju premárnil. Sklamal si ma."

„Feliat! Snáď ma nechceš zabiť!?"

„Ako sa to hovorí? Sklamal si ma, tak ja ťa tiež sklamem. Presne to chcem urobiť."

„Ale... ale... to je predsa... nerob to! Prosím!"

„Je mi ľúto."

„Ak chceš, tak... tak ti dám ten prekliaty mozog! Teda, potom ako umriem, prirodzene. Ber si ho! Počuješ!" zaškrečal som a rozhodil rukami. Feliat ma pokojne, chladne pozoroval.

„Nie," pokrútil dôrazne hlavou. „Potrebujem ho teraz."

„Prečo?!"

„Pozri sa okolo seba. Vidíš v akých pomeroch žijem! Peniaze teraz potrebujem zo všetkého najviac... a okrem toho sa blížia Vianoce a...," trochu sa zahanbil, „a ja nemám kúpený darček pre mamu."

Pristúpil ku mne. Prestúpil ma šialený strach. Nedokázal som sa pohnúť.

„Som pominentný dekan!" zakvičal som. „Takmer celebrita!" dodal som neobratne. „Budú ma hľadať!"

„To je možné."

„Nájdu ťa! Budú vedieť, že si to bol ty!"

„To nevylučujem."

„Tak prečo to chceš dopekla urobiť?!"

Feliat si povzdychol, akoby ho to vysvetľovanie už unavovalo.

„Pretože mi chýba časť mozgu," povedal a kývol smerom k počítaču. „Dá sa teda pochopiť, že nereagujem logicky."

„Nezastreľ ma!" zakričal som zúfalo.

V hlave sa mi rozbúchala príšerná bolesť. Feliat sa usmial.

„Tentoraz nemám na výber," povedal. „Ale neboj sa... Na doktora Grezorta si pripravím sofistikovanejšie zbrane."

Zatmelo sa mi pred očami. To číslo! To prekliate číslo!

Feliat mi priložil hlaveň k čelu. Chcel som niečo povedať, niečo zmysluplné, alebo aspoň niečo, čo by Feliata nasralo a zobralo mu ten pocit víťazstva. Jazyk mi však úplne ovisol a v útach som mal vyprahnuté.

Cézar čosi zamraučal a stále zapnutý geniálny a prelomový prístroj, ktorému bolo určené raz zmeniť svet, preložil jeho vetu. Nehľadel som na Feliata, ani na hlaveň... hľadel som na monitor, ktorý bol otočený priamo ku mne.

Áno.

Vtedy som chcel vedieť, čo Cézar povedal. Teraz by som si to už dvakrát rozmyslel. Lepšie je odchádzať na druhý svet aspoň ako-tak psychicky nepodlomený. Zízal som na veľké paličkové písmo na monitore a vo svojom vnútri som sa zosypal.

HLAVU MI ODLOŽ NA RAŇAJKY

stálo na monitore.