Basnicky.sk

Ako tak postávam na lúke pod stromom
a hviezdy zlatisté hľadia mi do očí,
neviem či veselý alebo smutný som,
na ktorú stranu sa koruna otočí,

neviem už pomaly, či žijem, a či nie,
za hriechy spáchané prišiel čas zaplatiť,
na každom kroku ma stretáva trápenie,
neviem už skutočne, či žiť sa oplatí.

V tú chvíľu pohladí po tvári ma vánok
a malé hviezdičky vidím z neba padať.
Kam si mi odišla v to prekliate ráno?
Kadiaľ sa vydať mám, kde ťa mám hľadať?

Skúšal som po meste medzi tieňmi kráčať,
každý z nich zo zeme tajomne sa díva,
začnem sa pomaly za svetlom otáčať.
Či je toto skutočnosť, alebo len snívam?

Tma je však silnejšia, svetlo už zhasína,
snaží sa povedať, že všetko skončilo,
vietor si po kúskoch kradne dym z komína,
nie je nič na svete, čo by viac ranilo.

Tiene temné nemiznú, ja ich vidím, sú tu,
čo všetko mi zobrali – matku, otca, brata.
Nikto, kto to nezažil, hru osudu krutú,
ten nemôže pochopiť, aká je to strata.

A teraz ma opúšťaš aj ty, láska moja,
spôsobuješ hlboké ťažké rany na duši,
ktoré sa už nikdy, nikdy nezahoja.
Prepadám sa do blata, už som v ňom až po uši.

A nevidím ruku, čo mi podá pomoc,
ruku tvoju, ktorá pre mňa všetko znamená.
Mám už iba jedinú, hoc´ nestojí za moc,
ale je vždy na blízku, na konci môjho ramena.

Neviem vlastne ani, prečo ťa mám hľadať,
veď si iba jedna z milióna, kráska,
nemáš ani základy, na ktorých chceš stavať,
ešte stále nevieš, čo znamená láska.

A už aj tie hviezdičky, čo na mňa žmurkali,
pomaly vymizli, asi išli spať.
Len čierne medzery, ktoré tu ostali,
blúdiac po oblohe, chcú mi povedať :

„Láska je klamstvo, láska je lož.
Ak nemáš pištoľ, stačí aj nôž.“
---august 2003---