Basnicky.sk

Nebola to obyčajná zelenina. Bola výnimočná, no nie geneticky upravovaná. Bola aj osobnosť. Mala aj akúsi žiarivú iskru.
V tom malom, útlom, guľatom hrachu bola takmer až charizma...
Zoznámila som sa s ním ako psychologička, cez jedného známeho. Moje sedenia totižto podstupovala takmer celá zeleninová polievka. Neverili by ste aké mindráky môže mať taká kukurica, alebo ako prestáva mrkve a petržlenu fungovať sexuálny život...
Všetci boli psychicky takmer až na samom dne priepasti.
Veď koho už by bavilo byť polievkou?
No mňa teda nie a to musím povedať že rada plávam. Ale nič iné nerobiť len si zaplávať v slanom vývare a čakať na to či ma niekto rozdrví zubami, alebo ma si ma len tak prehltne a ja sa automaticky ocitnem v niekoho tráviacej sústave. Nečudujem sa že je cibuľa na práškoch.
Až raz.
Nečakane.
Prišiel ten, ktorý vo mne vyvolal ten zaujímavý, neopísateľný pocit. Veď predstavte si hrach. Nie obyčajný hrach. Tento hrach bol brat na celom svete známeho Jaka Hraška. Spočiatku bol naozaj namyslený. No po pár sedeniach sa mi akoby otvoril.
Veril mi.
Aspoň myslím že veril.
„Nemám ľahký život,“ začal „musím byť ten, ktorý si musí vážiť že je v takej slávnej rodine. Musím skákať ako všetci pískajú. Čo mi až tak veľmi nevadí.“
Len som ďalej počúvala a zapisovala si poznámky.
„Musím však povedať, že všetko ostatné mám ako na zlatom tanieri. Chcem toto, nie je problém môj slávny brat to zariadi. Chcem auto, mám auto, nemám autoškolu, nevadí podplatíme. A viete, mňa už to nebaví takto...“
„Pani doktorka, všetci si myslia že som neschopný, malý hrach, len tieň môjho staršieho brata.“
Rozplakal sa.
Malý hrach, ktorý mi ležal v ordinácií zaliaty slzami.
Neviem prečo, ale dokázala som sa s ním stotožniť. Možno preto, že som vždy bola tieň niekoho.
Niekoho iného.
Kamarátky, spolužiaci, priateľ...
... čierna ovca rodiny...
Po chvíli, ani neviem ako, ocitla som sa „na druhej strane.“ Teraz som ležala ja na tej pohovke a rozprávala o svojich problémoch tomu malému hrachu. Vtedy som si uvedomila že celé tie roky, čo som sa snažila pomôcť takmer celej zeleninovej polievke ( aj keď som mala aj iných zákazníkov z kuchyne, polievka bola na tom vždy najhoršie), keď som sa snažila diagnostikovať rôzne- koľkokrát aj nediagnostikovateľné choroby, jednoducho snažila som riešiť s nimi ich problémy, som potrebovala pomoc ja sama.
Nie lieky.
Ani prášky.
Ani nič podobné.
Len nejakú bútľavú vŕbu. Len niekoho komu by som sa vyrozprávala.
Bol to hrach. Vyrozprávala som mu všetko.
Spolu so mnou plakal, smial sa, naozaj mi pomohol...
Každý človek potrebuje nejakú tú „zeleninu“, ktorej sa môže vyrozprávať a nemusí sa za to hanbiť...
... mne pomohol práve hviezdny hrach...