Basnicky.sk

Na brehu rieky stojí deva
pozerá v diaľ a niekoho volá
volá ho rečou podivnou, takou čo počuť môžeš iba s ňou
stojí a hľadí do diaľky
chvíle navlieka ako korálky
každá jedna je krásna a prepotrebná
a nesmie z nich chýbať ani jedna
do nich sú predsa vložené všetky tie krásy zo zeme
je v nich žblnkot potoka
aj rosa, čo sa ligotá
šepot vetra v korunách stromov
všetku tú krásu chce si brať domov
na krk si vešia korálky a teší sa s nimi stále
niekto jej kýva z tej diaľky a telo sa jej chveje
pozerá túžobne na neho a pohľad sa im stretne
je zrejmé, že je len jeho a on?
na kolená pred ňou klesne
hľadia si nemo do tváre a všetko je tak krásne
nad nimi oblaky pomalé a slnko s mini žasne
vidieť v nich lásku preveľkú
nehu je cítiť, pokoj
chytia sa vedno za ruky
ach chvíľa, nože postoj
kotúľajú sa po stráni
a vôkol nich sú kvety
takto naveky by ostali
no čas tak rýchlo letí
lúči sa deva a pohľad jej opäť spočíva v diali
oči zavrie a túži
by spomienky navždy v jej srdci ostali
nič okolo už nevníma, len s korálkami spomína
berie ich opäť do dlane a všetka tá krása v nich ostane
zovrie ich a je to pocit slastný
dá si ich na krk a vzdychne

život, jak si krásny