Basnicky.sk

Z električky som vybehol a ponáhľal som sa na prednášku. Šiel som tesne, ale malo by mi to vyjsť. Dobehol som k posluchárni presne o celej. Lenže na dverách bolo napísané, že prednáška s inžinierom Benkom o uhlovom zrýchlení je preložená do auly. Robil som, čo sa dalo, ale aj tak nebolo jednoduché prebehnúť betónovým bludiskom z druhého poschodia na prízemie do auly.

Prišiel som nejakú minútku neskoro.

Sadol som si na prvé voľné miesto, aby som zbytočne nerušil. Inžinier Benko bol štyridsiatnik. Vraj ho pred rokmi študenti stretli v meste, zbili ho a hodili ho do kontajnera. Za to, že nedostali skúšku. Pár krát mu dokonca obišli kľúčom auto, tak chodil do školy autobusom.

Niet preto divu, že bol k študentom protivný, ba niekedy až zákerný.

Nemal rád nič, čo sa akýmkoľvek spôsobom vymykalo norme. Meškanie, vyrušovanie, nepripravenosť, nechápavosť. A navyše mal sklony k nervozite. K prvákom bol obzvlášť protivný. Na hodinách si len odprednášal svoje a komunikácia s ním mimo prednášok bola samovraždou.

Už počas toho, ako som otvoril dvere, sa všetky hlavy otočili na mňa. Na odvážlivca, ktorý si trúfa meškať na Benkovu prednášku. Benko čosi hovoril, no keď zbadal, že študenti sa dívajú na niekoho, kto práve prišiel, ostal ticho a čakal.



Keď som si sadol, čakal ešte vždy. Otvoril som zošit a zapichol som doň pohľad, len aby som sa mu nemusel pozrieť do očí.

Stále bolo ticho.

Nedalo mi. Pozrel som sa hore. Benko vybral prezenčku a podal ju do prvého radu.

- Každý si napíše do radu svoje meno a podpíše sa!

Potom čakal asi sedem minút, kým sa mu prezenčka vrátila. Každou sekundou bol od hnevu červenší a napätie v aule bolo také husté, že ešte aj muchy nevládali lietať.

Keď sa mu prezenčka vrátila, posledný študent mu ju podal. Vytrhol mu ju z ruky, ešte raz si nás v sekunde premeral pohľadom „všetkých zabijem, všetkých zabijem, všetkých, všetkých...“ a vyšiel opäť na balkónik k tabuli, odkiaľ prednášal.

Tam sa zahľadel do prezenčky, pozrel na nás a povedal:

- Tak, námatkovo.... – pozrel do prezenčky. Myslel som si: Som kdesi v strede, je nás tu okolo tristo, do riti, ale aj tak je dosť možné, že trafí práve mňa...

Benko pozrel na nás a zakričal:

- Biely!!!

- Do riti!!! – pomyslel som si na plnú dušu, až mi v ušiach zaľahlo. Benko sa s ešte väčším hnevom pomedzi zuby spýtal:

- Je tu Biely?!!

- Áno... – povedal som.

- Postavte sa, keď sa s vami rozprávam!!!

Hlavou mi prebehlo len „ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú Tvoje milosrdenstvo...“

Postavil som sa a zo všetkých síl som sa snažil tváriť pokojne. Ostalo na moment ticho. Tušil som, že mi dá nejakú otázku z minulej prednášky. Debilné vektory. Pomaly ma začínala mrzieť moja nepripravenosť.

- Povedzte nám, čo viete o vektore uhlovej rýchlosti!!! – povedal Benko a položil prezenčku.

Hlavou mi preletelo: Nenechajte skapať moje rybičky od hladu... Môj bicykel dajte Karolovi, veľmi taký chcel... ...v mojej posteli môže spávať ktokoľvek. A na pomníku nechcem mať fotku. Stačí niektorá z mojich básní. A ujovi Ferovi povedzte, že ho pozdravuje ten pán, čo sme mu boli vtedy kosiť záhradu...

Nedalo sa však inak, len som začal loviť v pamäti niečo z minulej prednášky a spájať si útržky teórie o vektoroch do zmysluplných viet. Povedal som všetko. Raz, druhý raz, tretí raz. Zakaždým inak a zakaždým s rovnakým výrazom v tvári, ktorým som sa snažil Benka presvedčíť, že viem z minulej prednášky všetko a že pravdivé a správne informácie zaručene neopakujem.

Benko za celý ten čas nepovedal ani slovo. Ani sa nepohol, len mal prekrížené ruky a s chladným výrazom v tvári nemo načúval a hodnotil každé moje slovo. Potom som to vzdal. Už som nevládal. V aule bolo napätie doslova cítiť. Už by som fakt nevysolil ani „ň“, tak som ostal ticho.

Benko položil jasnú, stručnú a zákernú otázku:

- To je všetko?

Zaváhal som. Asi na sekundu. Možno by som ešte s vypätím posledných síl vyprodukoval aj štvrtú skupinu odborne znejúcich viet, ktoré by hovorili o tom istom, o čom som už povedal tri krát, ale po poslednom slovíčku by ma mohli rovno odviezť.

Tak som si vychutnal nádych, lebo som bol presvedčený, že bude môj posledný, a povedal som:

- Áno.

Sekunda. Dve. Benko:

- To je škoda...

Sekunda. Dve. Benko:

- Po prednáške sa hláste u mňa.



Bez toho, aby mi povedal, že si môžem sadnúť, začal prednášať o uhlovom zrýchlení.

Prednáška ubehla neobyčajne rýchlo.

Benko na seba nenechal dlho čakať. Po niekoľkých sekundách pred jeho kabinetom prišiel, otvoril dvere a poslal ma prvého. Nebál som sa. Už mi bolo všetko jedno.

- Biely... – začal celkom pokojným tónom, až ma to zarazilo – teraz na tej prednáške ste ten vektor vysvetlili tri krát rôznymi spôsobmi v priebehu dvoch minút tak zrozumiteľne, že to možno pochopili aj tí, ktorí to nemali v pláne. Vy máte mať v treťom ročníku pedagogickú prax. Nechcete ísť učiť fyziku? Nebol by problém vám vybaviť tú prax na nejakej škole na pár týždňov, ale bola by škoda, keby ste to neskúsili.



Jediné, čo som zo seba v tej chvíli okrem zákerného tišana dostal, bolo:

- Nie, nie, ja... ďakujem, ja... ja.. tu.. bývam na internáte...