Basnicky.sk

Zvyčajne sa mrakov neobávam,
no z týchto nočné mory prežívam.
Sú veľmi čierne no tak krásne,
že blázon by sa nebál a písal básne.



Asi som sa úplne zbláznil,
keď som z úžasom ich zočil.
Nevedel som od nich pohľad odtrhnúť,
nedajú sa premaľovať, ako papier odstrihnúť.

Tie mraky mi pripomínali že príde dážď,
obvykle nemával som strach.
No po tom daždi stalo sa už veľa vrážd,
vrážd ktoré rozvíria v srdci prach.

Prach odhalí to čo bolo dlho zakryté,
občas objaví miesta ešte neodokryté.
No z miest odkiaľ prach odišiel,
cit opätovne na svet prišiel.

Cit ktorý je veľmi krásny,
no naháňa mi pocit strašný.
Mal by som zahodiť všetok strach,
no ťažko to urobiť, ach...

Zober si tú lásku moja drahá,
príliš dlho je vo mne nahá.
Začína chladnúť mysle som,
no to že začína vrieť prehliadol som.

Mraky sú už ťažké chystajú sa zostúpiť,
ľudí kvapkami šťastia možno prekvapiť...
Snáď neprinesú mraky miesto dažďu slzy,
ktoré zmáčajú bolesť, pocit skazy.

Tak vzkries v sebe ten cit pohľadom,
úsmevom, pohladením či bozkom.
Je čas utrieť si všetky slzy,
možno bude vzkriesený skoro, dúfam brzy.