Basnicky.sk

Skrížilo sa mi srdce,
prítomnosť ho potrebuje.
No minulosť ho neustále tresce,
dúfanie v jeho smrť sa skracuje.

Táto správa stala sa svetlom,
svetlo sa stalo v noci oknom.
Oknom ktorým môžem ujsť,
tieňov minulosti sa striasť.

Tieňov ktoré ma neustále nasledujú,
či stojím, kráčam za mnou idú.
Nemám rád svoju minulosť,
uvedomil som si že celá je veľká hlúposť.



Hlúposť moja či všetkých,
tých povrchných no krotkých.
Ktorý sa nechávajú uniesť prúdom,
nekráčajú za svojím šťastným dňom.

Všetko v čo som dúfal a veril...
zmizlo ako domček z karát sa zrútil.
Vietor karty odfúkol niekam preč,
a mne sa z úst stratila reč.

Veci ktoré boli pre mňa normálne,
sa mi teraz zdajú absurdné.
Nikdy asi nebudem už tým kým som bol,
nestane sa zo mňa už ten istý kôl.

Kôl ktorý zatĺkla spoločnosť do zeme,
kôl v ktorom veľká vášeň drieme.
Ten ktorý spadol úplne na dno,
tam odkiaľ oblohu už nevidno.

Krv ostala nezmenená no čistejšia,
slzy sú vlhšie budúcnosť jasnejšia.
Prach minulosti odveje vietor,
prítomnosť vyženie zo srdca mor.

Mor ktorý ma hubil už dlhý čas,
keď je na odchode je mi smutno zas.
No nie za ním ale za časmi čo boli,
tie čo sa už pádom pominuli.

Nastal čas postaviť sa minulosti,
zo slzami osamelosti.
Osamelosti ktorá neznamená že som sám,
ale že svoju minulosť osamote nechávam.

Nechávam ju aj z jej neduhmi,
prišiel deň zmeniť smer mojej pochodni.
Vyšliapať si nový chodník cez husté krovie,
kam ma to dovedie?
ktovie....