Basnicky.sk

Raz až budem životom unavený a viac písané slovo písať chcieť nebude sa mi,
a ako tvoje usmiate ruky mi budú lámať túto vetu,
snáď ešte jeden sonet sa bude váľať po zemi,
ten posledný sonet bude o tom po čom som túžil po láske k žene a k svetu,
hoc napriek zákazu sa prihováram k TEBE cez verše bez cudzieho vedomia,
tie nepovedané hovory budú snáď letieť aj celý svetelný rok,
ja opäť zákazu sedím a píšem do bezvedomia,
a zas ma mučí vagón nedopovedaných otázok.
Pri každom slove čo sa vyleje na papier sa do mňa ten pocit vláme,
to čo mám zakázané to sa na hrane dýky aj veršov to sa tupo láme,
ja však ako gladiátor nepoužívam dýku v mene brutality,
ale tou dýkou sú slová spletené do veršov čo slúžia iba LÁSKE a sú obrazom intimity.
Nuž často mi vyčítali ako „prekliatemu básnikovi“ ,
že radosť sa vytratila z veršov mojich a že smútok sa tam zarezal ako heroín v ihlách,
že radosť moje slovo v básni už viac nikdy nevysloví !
že som ako gladiátor a srdce vrhám v boji v prvých líniách.
Veď vieš, že celý môj do teraz spoetizovaný text,
ten nemôžeš vypiť a prečítať na ex,
ale mám pocit, že v tom texte nikto nevyčítal moje ubolené pravdy,
bo nie som gladiátor koho meno by vytesali do skaly,
mám pocit, že všetky opísané slzavé krivdy,
už dávno na tej skale zvetrali.
Však moja spisba bez lásky už nebude iná,
to pre „OBESENÚ LÁSKU“ snáď preto, že to nie je ničia vina,
ona v poryvoch vetra do plachiet oprie sa,
zaháša iskry proti zákazu ona ten oheň rozduchuje,
nikdy nebudem počuť z jej úst: „Priateľ, prosím vráť sa“ ,
iba slzavo ťa oplače v smrečine pod korunou voňavej tuje.
A keď sa opýtaš kedy sa ozve radostná tónina tvoja ? ,
kedy vyvrie chladný prameň v rozpálenej púšti,
kedy tá neistota sníme prst z nažhavenej spúšti ? ,
a kedy sa všetky bôle zhoja ?
Neviem či mám síl bo vo mne ten gladiátor umrel už nie som silák,
bo preto asi v mojej poézii radosť nerozozvučí tak ako hesiel sa už nikdy nedotkne slák,
tie husle sú bez sláku mĺkve a ja ten slák beznádejne hľadám,
a po týchto veršoch iba stopa smútku v čitateľovej duši zostane,
ty ich asi čítať nebudeš preto to neviem či sa to dozvieš iba to v hádankách hádam,
písal som kedysi s vervou a láskou tak oddane,
nikdy som sa neznížil k špinavosti a ku krutým zradám,
lež ver vždy ma bude bolieť tá strata a ten smútok na veky vo veršoch ostane.
A z tých smútkov sa natíska na pery jedna otázka,
tú čo kladie PRIATEĽSTVO keď ho stretne LÁSKA,
Pýta sa láska priateľstva: "Čo tu robíš, keď som tu ja?" A priateľstvo len ticho odpovie: "Som tu, aby som utieralo slzy, ktoré ty spôsobíš."
Jednostaj sa pozerám na tie slzy ušlé,
načúvam tým tónom čo nezaznejú bo slák nemá husle,
na LÁSKU čo okolo mňa prešla a cez ňu radosť akoby na trampolíne skákala,
s akousi predtuchou vpísanou do veršov, že s ňou zle pochodíš,
hoc tie ušlé slzy nikdy nevpije tá vec v hrudi tá skala,
no sladké rými čo skrýval srdca môjho tíš.
Hoc som ako Bodlaire „prekliaty“ a zahnaný do kúta,
tie ušlé slzy sa odplavili a neostalo nič ani trilkot s jarými lastovičkami,
hoc som nemal holubicu čo hrkúta,
predsa som musel vyriecť tieto rými mojimi ústočkami.
Hoc som bol veľmi nepochopený to je fakt,
oproti však mojím veršom som nemohol sa nemohol rovnať s krásou tvojou,
aj tak naďalej z nich cítiť vlnu a príboj nepokojov,
však v nich je vytesaný jeden holý akt !
To, že báseň o LÁSKE nikdy nenapíšem viac radostnú bo stojím tu nahý,
lež nie som ten slák čo cez tóny básne vytvorí krásne duševné vzťahy,
veď viem, že ani svojím veršom tak radostne malým,
nikdy nebude ten verš zobať bozky s TEBOU tých sladkých malín,
neviem ako sa báseň bude uberať po akej čiare ? ,
no viem, že tie maliny nebudem chutnať v objatí a v páre,
ja nie som ten čo by mal stáť nad slnkom a nad hviezdami čo sú hore nad tími,
ja som len ten čo tu skladal na papier „prekliate rými“ ...