Basnicky.sk

Kedysi som písal ľúbostné verše o LÁSKE,
ale tie časy sú preč tá doba ľúbenia pominul sa,
ty len prikladáš vrásku k ďalšej vráske,
a ja som vlastnými rukami zavesil kamene na blankytné nebesá.
Ja na hor po tých veršoch šplhal som sa hoc kamienok v topánke ma tlačí,
raz na vrchol k láske dostanem sa,
po ostnatých veršoch štverhám sa na hor po dolorickom plači,
a ten plač ako hrom odráža sa o tie nebesá.
Ale ty nesmieš slziť ty prosím neplač,
ja už viac nie som ten čo priateľstvo mal ja nie som zlodej vlamač ! ,
vieš ja už nie som ten čo by priniesol opäť na oltár priateľstvo to ja nezmením,
a vedomie, že tá neistota ma skántri tá vec vo mne pení !
ja nie som ten čo ti už na krídlach veršov prinesie zopár usmiatych prekvapení,
len smútok na mňa spoza rohu svojou nabitou hlavňou mieri,
a ten cynik – smútok – štverhá sa čoraz vyššie a zberá sily,
o všetkom inom spieva len nie o tom čo chcem o sne o mieri,
lež on spolu s bôľom na vrchole týchto veršov tú lásku obesili !!!
Mi už vtákom nemáme čo závidieť,
táto modlitba stratila krídla tak ako FÉNIX nemohol k ohňu doletieť,
a preto bez prestania je tá obloha rozdupaná kopytami žrebcov,
spolu s FÉNIXOM sa stratili v hukote tých dupotavých tancov.
Toto sú verše ustavičných pádov z vrcholu,
na ktorom na mňa úpenlivo obesená LÁSKA mĺkvo volá,
hlboký je ak ho čítaš je aj tento pád,
tak medzi riadkami vyčítaš, že mám ťa fakt úprimne rád.
Lež ty nenačúvaš kriku obesenej lásky,
ty spoza neistoty hráš hru spoza nepriehľadnej masky,
ty lež sa nikdy nepozrieš do očí tej čo obesila LÁSKU do očí smrti,
preto sa táto veža z veršov do seba zrúti.
To nie len táto veža padá tam kde ja a môj nárek rachot veršov hluší,
a zlieva sa do vedna kde sa kuje oheň a krv,
ten pád zatriasol v čítajúcej duši,
lež ty si ostala chladnou skôr ako sa zrútila už dávno pred tým ako prv ...
ten lomoz by zobudil aj umierajúceho na smrteľnom lôžku,
aj by rozžiaril hviezdy keď by bol slnečný deň,
do mojich mĺkvych pier už viac bozk nevstúpi ani keď rty našpúlim trošku,
to sa nezmení bo to isto viem.
Ďalší deň sa opäť pustím do písania smutnej básne,
o QUASIMODOVI čo ťa ľúbil moc a strašne,
čo rykotom mĺkvo plakal a pri prvom náznaku lásky pri jej lúči,
sa celkom zatratil, ó táto báseň ma mučí a dúfam, že ma aj zmučí.
A každý čitateľ medzi veršami by sa chcel tou ESMERALDOU stať,
ja však tej ESMERALDE som bol asi opozitum asi nenávidený protiklad,
ja však nie som hrdinom z románu čo ľúbil ESMERALDU až do smrti až do konca,
snáď nie som ten čo by sa vzdal tohto dupotajúceho tanca ?
Preto dnes moja ESMERALDA čo nikdy s tichým bôľom nesúhlasila,
zahoďme studené vojny a zakopme násilia,
nájdime si koráb v mori neskutočnom úplne inom,
čo nás opojí Teba šampanským a mňa purpurovým vínom.
A keď svit hviezd nám nad nespleteným oceánom začne svetelnú čiaru pliesť,
tam pod ich svitom ti natrhám kyticu tých najjagavejších hviezd,
budeme sa plaviť na krídlach korábu, veršov a aj na tomto hviezdnom rozhovore,
čo bude nezlomné, hlboké a čierne ako to more.
Veď to čo si spletieme z kytíc hviezd tú jagavú zvesť,
pochopíš, že nemám čierne myšlienky a že ťa nechcem zviesť,
a keď tie hviezdy z tých kytíc nad ránom tíško zhasnú,
len v sne si tíško povieme akú sme mali noc jagavú a krásnu ...
Z toho medzi riadkami vyčítaš, že som nič nerozdelil, že mám sŕdc dvoje,
a všetko som z veršov vytepal všetko skutočné aj vymyslené,
to všetko boli obete a nie len cez verše moje,
to, že som prebolel z LÁSKY k jednej žene.
Po tých veršoch zrútených mizne tíško jagot hviezd odrazu,
a aj svet čo som opísal v básňach na ten TY zabudneš v zapätí,
že samota a obesená láska tu šíria nákazu,
v poryvoch veršov čo sú v neustálom napätí.