Basnicky.sk

Pod chvíľou ničivého ticha
za dverami mrazivej hrobky
zahĺbená do života
sedím tu a počúvam,
ako planú mladé srdcia,
ako horí mladý život
plameňom i bôľom beznádeje.
Cítim sa ako semienko slnečnice
ukryté pod zemou čiernou,
v kúte izby bez svetla.
Nech zhynie,
keď nadarmo planie za slnkom!

Opýtaj sa mojich očí,
čo je to plač bez sĺz?
Utrpenie bez náreku?
Prečo tieto slová nemôžu kričať?
Prečo ma len nemo mučia?
Nesmej sa nad tými slovami,
lebo biely papier sa rozplače
neviditeľnými slzami
a pokropí moju dlaň.


Blázon, čo stratil hlavu.
Ako ja, ale stratila som srdce.
Prečo sa stále nemôžem dívať na tvoju tvár?
Som len človek,
ktorého od teba delí peklo a raj.

Nesmej sa,
dovoľ bláznovi, aby kričal.
To utešuje jeho utrápenú dušu…