milson5 
Musím nájsť riešenie 6 part4
“Veni, vidi, ... a ja”
Bola to Saphira, to áno. Ale úplne iná. Čo sa to stalo? Zo mňa bol tieň a z nej sa stala nádherná žena. Prejavovala súcit, starosť a snažila sa mi pomocť. Bola pri mne.
Keď som už ani nedúfal, že si ma niekto všimne. Keď som zostal stratený v ohni môjho znetvoreného ja. Ona ma prišla zachrániť. Určite som blúznil .... Takéto veci sa nestávajú.
“Ach, konečne! Už som sa o teba bála.”
Začal som vnímať steny, plamene vo mne utíchali a ja som sa vystrel a vstal. Stratil som svoju ´druhú´ podobu. Bol som opäť človekom. ... Bez krídiel, drápov, a zvláštnej chuti v ústach.
Saphira zahasila ohne. A s jej vlasmi sa pohrával vietor.
“Všade okolo mňa sú len rozbité steny, prázdno a ticho... Kto si?”, spýtala sa ma zvedavo. “A kde sú všetci ostatní, kde sú deti?”
Prehltol som. Čo sa to tu robí? Ako to, že ONA nič nevie?
“Ja som Milson...”, zobrala to celkom pokojne a v jej pohľade som vycítil, že chce počuť viac. “Saphi”.
Teraz zbledla a nachvíľu sa stiahla. “Ako... ako to... ty ma poznáš?”
“Áno,” odpovedal som a vtedy sa pozrela na svoje ruky. Bola na nich krv. Aj na jej šatách, na zemi a všade okolo nás. Znehybnela.
Znova ma začala pohlcovať tá zvláštna tma. Vyvierala mi zvnútra a drala sa napovrch.
“Uteč!” zkríkol som na ňu. Ale ona nereagovala. Vedel som čo sa stane. Videl som to.
Znova tým červeným pohľadom.
Schytil som Saphiru okolo pliec a zvalil som ju na zem.
Vykríkla... A z pod zeme, na ktorej stála, vytriskol oheň. Pekelný oheň z môjho ... snu?
Bola vydesená na smrť. Ale aj tak sa pritískla ku mne a nechcela sa ma pustiť. Veď som ju zachránil. Prišlo jej zle. Bola zoslabnutá a omdlela.
“Milson, konečne!” zaznelo za mojím chrbtom. A ja som ju spoznal po hlase.
Už som nerozumel ničomu. Dnes sa stalo toľko zvláštnych vecí, že som s tým mohol počítať.
Bola to ona ... a znovu sa na mňa usmievala.
Jonqa.
Objala ma tak vrúcne a silno, že som sa nemohol nadýchnuť. “Ale... ,” chcel som sa jej opýtať na to, veď umrela ... Či nie?
“Psssst,” zastavila ma s prstom na ústach. “Teraz nie. Ešte máme toho veľmi veľa na práci.”
Tak ešte to nie je za nami, pomyslel som si.
“Som na teba hrdá”, povedala Jonqa a pobozkala ma na líce.
Dátum vloženia 24. 10. 2008 20:54Bola to Saphira, to áno. Ale úplne iná. Čo sa to stalo? Zo mňa bol tieň a z nej sa stala nádherná žena. Prejavovala súcit, starosť a snažila sa mi pomocť. Bola pri mne.
Keď som už ani nedúfal, že si ma niekto všimne. Keď som zostal stratený v ohni môjho znetvoreného ja. Ona ma prišla zachrániť. Určite som blúznil .... Takéto veci sa nestávajú.
“Ach, konečne! Už som sa o teba bála.”
Začal som vnímať steny, plamene vo mne utíchali a ja som sa vystrel a vstal. Stratil som svoju ´druhú´ podobu. Bol som opäť človekom. ... Bez krídiel, drápov, a zvláštnej chuti v ústach.
Saphira zahasila ohne. A s jej vlasmi sa pohrával vietor.
“Všade okolo mňa sú len rozbité steny, prázdno a ticho... Kto si?”, spýtala sa ma zvedavo. “A kde sú všetci ostatní, kde sú deti?”
Prehltol som. Čo sa to tu robí? Ako to, že ONA nič nevie?
“Ja som Milson...”, zobrala to celkom pokojne a v jej pohľade som vycítil, že chce počuť viac. “Saphi”.
Teraz zbledla a nachvíľu sa stiahla. “Ako... ako to... ty ma poznáš?”
“Áno,” odpovedal som a vtedy sa pozrela na svoje ruky. Bola na nich krv. Aj na jej šatách, na zemi a všade okolo nás. Znehybnela.
Znova ma začala pohlcovať tá zvláštna tma. Vyvierala mi zvnútra a drala sa napovrch.
“Uteč!” zkríkol som na ňu. Ale ona nereagovala. Vedel som čo sa stane. Videl som to.
Znova tým červeným pohľadom.
Schytil som Saphiru okolo pliec a zvalil som ju na zem.
Vykríkla... A z pod zeme, na ktorej stála, vytriskol oheň. Pekelný oheň z môjho ... snu?
Bola vydesená na smrť. Ale aj tak sa pritískla ku mne a nechcela sa ma pustiť. Veď som ju zachránil. Prišlo jej zle. Bola zoslabnutá a omdlela.
“Milson, konečne!” zaznelo za mojím chrbtom. A ja som ju spoznal po hlase.
Už som nerozumel ničomu. Dnes sa stalo toľko zvláštnych vecí, že som s tým mohol počítať.
Bola to ona ... a znovu sa na mňa usmievala.
Jonqa.
Objala ma tak vrúcne a silno, že som sa nemohol nadýchnuť. “Ale... ,” chcel som sa jej opýtať na to, veď umrela ... Či nie?
“Psssst,” zastavila ma s prstom na ústach. “Teraz nie. Ešte máme toho veľmi veľa na práci.”
Tak ešte to nie je za nami, pomyslel som si.
“Som na teba hrdá”, povedala Jonqa a pobozkala ma na líce.
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2134
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora


Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti
Komentáre k básničke
- sisi28
Milanko toto je fajné naozaj tak napínavé teším sa na pokračovanie
24. 10. 2008 21:13 - rohlík
jonqa zije..juchuu
ale milan..dufam ze bude ten zaver stat za to, ze to bude mat nejaku skvelu pointu..lebo nas uz dlho natahujes
24. 10. 2008 21:15 - milson5 (napísal autor básne)
uz sa ti nechce citat co?
tak fajn ... ja to ukoncim
24. 10. 2008 21:16 - rohlík
nechce sa mi citat po kuskoch..ja ked citam tak citam 100 stran denne..toto ma ubija
24. 10. 2008 21:23 - winc
takze ja som to urobila asi najlepsie.. prave som precitala tusim 9 casti za sebou a musim povedat ze je to skutocne lepsie ako rozkuskovane a cakat.. ale teraz mi aj tak nic ine nezostava )) no tak milson co povedat.. paci sa mi ake je to cele zamotane, miestami napinave, postavy su tiez celkom fajn )) aj si celkom uzivas.. dobre si si to vymyslel )) no pohoda jazz )) paci sa mi totesim sa na dalsie pokracovanie
24. 10. 2008 21:56 - jonqa
tak predsa len este nie som v nebi (pekle)
...ach to denné svetlo
24. 10. 2008 23:23 - predpolnocna a.
25. 10. 2008 12:47 - eufrozina
noo, teda...som predtym nemala cas citat taketo dlhsie, tak dnes som vsetky casti naraz zhltla...a pridavam sa k cakatelom na pokracovanie
25. 10. 2008 12:50 - Saphira
no....mne tvoje tempo celkom vyhovuje
ale aj mne trochu prekáža že je to takto rozkúskované.....dlhšiu dobu neviem spávať
26. 10. 2008 17:38