Basnicky.sk

“Veni, vidi, ... a ja”

Bola to Saphira, to áno. Ale úplne iná. Čo sa to stalo? Zo mňa bol tieň a z nej sa stala nádherná žena. Prejavovala súcit, starosť a snažila sa mi pomocť. Bola pri mne.
Keď som už ani nedúfal, že si ma niekto všimne. Keď som zostal stratený v ohni môjho znetvoreného ja. Ona ma prišla zachrániť. Určite som blúznil .... Takéto veci sa nestávajú.
“Ach, konečne! Už som sa o teba bála.”
Začal som vnímať steny, plamene vo mne utíchali a ja som sa vystrel a vstal. Stratil som svoju ´druhú´ podobu. Bol som opäť človekom. ... Bez krídiel, drápov, a zvláštnej chuti v ústach.
Saphira zahasila ohne. A s jej vlasmi sa pohrával vietor.
“Všade okolo mňa sú len rozbité steny, prázdno a ticho... Kto si?”, spýtala sa ma zvedavo. “A kde sú všetci ostatní, kde sú deti?”
Prehltol som. Čo sa to tu robí? Ako to, že ONA nič nevie?
“Ja som Milson...”, zobrala to celkom pokojne a v jej pohľade som vycítil, že chce počuť viac. “Saphi”.
Teraz zbledla a nachvíľu sa stiahla. “Ako... ako to... ty ma poznáš?”
“Áno,” odpovedal som a vtedy sa pozrela na svoje ruky. Bola na nich krv. Aj na jej šatách, na zemi a všade okolo nás. Znehybnela.
Znova ma začala pohlcovať tá zvláštna tma. Vyvierala mi zvnútra a drala sa napovrch.
“Uteč!” zkríkol som na ňu. Ale ona nereagovala. Vedel som čo sa stane. Videl som to.
Znova tým červeným pohľadom.
Schytil som Saphiru okolo pliec a zvalil som ju na zem.
Vykríkla... A z pod zeme, na ktorej stála, vytriskol oheň. Pekelný oheň z môjho ... snu?
Bola vydesená na smrť. Ale aj tak sa pritískla ku mne a nechcela sa ma pustiť. Veď som ju zachránil. Prišlo jej zle. Bola zoslabnutá a omdlela.

“Milson, konečne!” zaznelo za mojím chrbtom. A ja som ju spoznal po hlase.
Už som nerozumel ničomu. Dnes sa stalo toľko zvláštnych vecí, že som s tým mohol počítať.
Bola to ona ... a znovu sa na mňa usmievala.
Jonqa.
Objala ma tak vrúcne a silno, že som sa nemohol nadýchnuť. “Ale... ,” chcel som sa jej opýtať na to, veď umrela ... Či nie?
“Psssst,” zastavila ma s prstom na ústach. “Teraz nie. Ešte máme toho veľmi veľa na práci.”
Tak ešte to nie je za nami, pomyslel som si.
“Som na teba hrdá”, povedala Jonqa a pobozkala ma na líce.