Hľadím von z okna,
svetlo mi vráža do očí,
no ja ho nevnímam,
bo teba v diaľke hľadám.
Posledné lístie padá,
no ja si ho nevšímam,
bo čakám na teba.
Pole sa v diaľke ligoce,
jeseň už farbí všetko do zlata,
no nič ja nevidím,
bo chcem vidieť len teba.
Po meste chodia ľudia jak bez duše,
nikdo sa nezastaví,
nikdo si nevšimne cudzí žiaľ,
každý len sám seba vidí,.
Tak prosím príď,
nech aspoň niečo sa zmení.
Súmrak už padá na hory,
milosrdne zahalí bezcitnosť,
čo všade nôkol zavládla.
A ďaľší deň mi pretiekol cez prsty.
A ďaľší deň bol bez teba.
Nechcem viac takto
ďaľej žiť,
ja chcem niečo zmeniť.
Možnože zmením si len účes,
no niečo zmením predsa.
Nezmením ľudí,
možno zmením seba.
A ty si stále ku mne
ešte neprišiel,
to ďaľšia rana na srdci.
Tvrdne mi srdce,
už nič necíti.
Vzal si si ho zo sebou
a viac si už neprišiel.
A ja sa ponáram
do davu ľudí
bez srdca.
Nezmenilo sa nič,
nikdo už nechce zmenu.
Avšak život,
je jedna zmena veliká.
Z malého dievčatka,
so srdcom dobrým,
vyráastol človek,
so srdcom kamenným.
Dátum vloženia 28. 10. 2005 13:43wyona
Jeseň a ľudia bez srdca
Básnička je vložená v kategórii Smutné
Počet zobrazení básne 1936
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti