Basnicky.sk

Bezfarebné dni vtláčajú ti do dlaní ópiát.
Kŕmia ťa trpkou dávkou vraj nemennej samoty.
Hľadáš tu v povetrí pokoj vecí, ktoré máš klamne rád
a umieraš pod ťarchou kriku nemoty.

Zaspávaš priateľu, všimol si si?
Kde ťa len na večný odpočinok uložili?
Mám sa pýtať, hľadať, kričat do tmy "Kde si?!"
Aké tiene ti z rúk zbrane zložili?

S rukami nad hlavou sám netušíš kedy si sa vzdal,
ešte stále neveríš.
A ostatný len hľadia na teba ako keby sa už nik nestaral.
Majú len ústa dokorán,
možno snažiac sa odviať tú vidinu,
no ty stojíš plný rán,
samota nám pred očami ťahá ťa ku dnu.