Basnicky.sk

Ruky vo vreckách a stojí tak zmorený,
slávnosť chvíle pochváliť nemôže,
tak trochu bledý, do tmava odený,
kvapky potu lejú mu z kože.

Toľké chvíle zavretých pomyslení,
dokončiť svet v tieni hluku,
záhadné kresby kreslil na steny,
slastne tak prežíval tisícu muku.

Tie čierne jamky namiesto očí,
vidí ju ešte ako sa smiala,
však ostatní plačú, s ním celý svet točí
sa, príliš štastná bola aby’s život vzala.

Vtedy sa cítil jak keby lietal,
vždy hanbou skučal,keď najviac bol blízko,
teraz však môže lietať ďalej,
keby len žila, tak by to riskol,
na takú očistu už stratil nádej.

Prišiel k nej, no videl len bludy,
tam kde stál anjel v tele človeka,
tie príšery zabil len tak z nudy,
však zabiť je chyba, toť pravda odveká.

Zobudil sa zo sna,
a pri ňom ona leží,
krv tečie z úst a nosa,
pre ktoré by všetko prežil,
a on vie, že na ňom vina je,
že z tej prázdnej tváre,
už sa nikto nesmeje.

A teraz so všetkými tu stojí,
pozerá bez duše na hrob,
srdce mu nebije ani ho nebolí,
to že kus vníma, je zhoda náhod.