Stále keď začne svitať,
začnem Ťa s láskou vítať.
Stále keď sme spolu,
obaja hráme hlavnú rolu.
Stále keď chceme cítiť objatia,
a vidíme, že chvíle sa stále krátia,
vieme, že medzi nami stoja prekážky
a možno od mnohých samé predsudky a urážky.
A tak ako cez rok blesky, hromy,
tak nás už nikdy nič nezlomí.
Smútok každý deň i noc
a žiadna sila, žiadna moc,
neovplyvní všetko to, čo sa stalo
ale moje city, moje srdce úprimné bolo.
Druhá šanca?
Nie, bola to iba pasca.
Neviem hrať už samú seba,
pretože k šťastiu potrebujem jedine Teba.
Všetky Tvoje problémy boli aj moje,
vždy by som ti za to dala na dlaň srdce svoje.
Už Ťa nepoznávam. Alkohol? Dievčatá? Priatelia?
Nie, city Ti už nevelia.
Tak kto si?
Nechcem to vedieť, ale ťahá ma k tebe čosi,
čo nedokážem vysloviť,
to, že ťa budem navždy ľúbiť
Dátum vloženia 25. 9. 2008 15:21Ettelwen 
Je to len minulosť
Básnička je vložená v kategórii Zaľúbené
Počet zobrazení básne 1581
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora


Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti