Basnicky.sk

Prebudenie.
Rozlepuješ oči a pohľadom prepátravaš miestnosť. Je to izba. Je to tvoja izba. Ty si hlavný článok v tomto rozprávaní. Si jeho hlavná postava. Pretrieš si rozospaté oči a posadíš sa na posteli. Vonku je šero, hoci hodiny ukazujú desať ráno. Izba je prázdna. So svojou lepšou polovičkou už dlho spávate oddelene. Vstávaš z postele, prichádzaš k oknu a otváraš ho. Z tvojej izby jej vidieť priamo do ulice.
Sú všade. Potulujú sa. Mrzáci. Tuláci. Ľudia bez domova. Ležia na chodníkoch, na cestách, objímajú vysypané kontajnery, ako svoju najväčšiu lásku. Občas obhrýzajú kôru zo zhnitých stromov. Hľadajú jedlo. Tak ako každý. To je však prepych, ktorí si môžu dovoliť, len tí najbohatší. A ty k nim nepatríš. Ale aspoň ti ostal dom.
A lepšia polovička a decko na krku.
Nebo pozoruje tú spúšť a padá z neho jemný popol. Usadzuje sa na ceste, chodníku, na umierajúcich. Strasie ťa. Hliadka zrejme ešte nestihla všetkých pozbierať. Tak sa to totiž robí. Tých, ktorí umrú na ulici odvezú dodávkami preč. Nevieš na isto, čo s nimi robia. Ale tušíš. Ale možno len čistia ulice. Robia verejnoprospešnú prácu. Poriadok musí byť.
Obliekaš sa a svojej lepšej polovičke oznamuješ, že ideš zohnať jedlo. Tvoja lepšia polovička sa na teba pozerá veľkými orechovými očami.
Hovorí: „Nič nenájdeš.“
A ty vravíš: „Skúsiť to môžem, nie?“
Tvoja lepšia polovička mlčí a kýve hlavou.
Môžeš. A už máš aj plán. Vyliahol sa ti v hlave včera v noci.
Vychádzaš na ulicu a zamieriš si to do reštaurácie na tridsiatej prvej. Tam je vždy živo. Napchávajú sa tam tí, ktorým na to ešte ostali peniaze. Neóny ti tancujú v očiach a ty vchádzaš. Ovanie ťa príjemné teplo a do nosa ti udrie vôňa pečeného mäsa. Je tu množstvo stolov. Na pódiu práve nejaká kapela vypaľuje Hard Rain Coming Down On Me od Mikea Garlingtona. Ty už nevieš, ako chutí hudba. Nevieš, ako chuti jedlo.
„Budete si priať stôl?“ spýta sa ťa mladá žena v elegantných šatách. Vedúca.
Krútiš hlavou.
Nie.
A stále pozoruješ napchávajúcich sa papalášov. Masť im steká po brade, ruky a mäsité pery si utierajú priamo do obrusu. Sú až nechutne dobre živení. Akoby z iného sveta.
„Tak potom?“ pýta sa znova žena a klipká očami. Odkašleš si.
„Totiž,“ vravíš, „potrebujem peniaze...“
Žena ti vraví, že máš zájsť do banky.
Opäť krútiš hlavou.
„Nie. Zle ste ma pochopili. Potrebujem peniaze od vás.“ To jej vravíš.
„My peniaze nepožičiavame.“
„Chcem vám niečo predať.“
Oči elegantnej dámy sa rozžiaria, ako vianočné svetielka, vyťahuje notes a pero.
„Čo by ste nám mohli ponúknuť?“ pýta sa ťa.
„No... napríklad moje ruky,“ podotkneš. Žena si nedôverčivo obzerá tvoje horné končatiny.
„Mhm... Mohli by sme z nich vyklepať rezne,“ premieta nahlas. Hlava sa ti zakrúti. Pomaly už ani nevieš, ako rezeň vyzerá.
„Dobre,“ vravíš. „Koľko by ste mi za ne dali?“
„Hm...,“ vraví žena, obhrýza pero a jazykom si prechádza po hornej pere. „Takých šesťtisíc by malo stačiť...“
„Platí,“ vravíš a túto skvelú dohodu spečatíš vzájomným podaním ruky.
„Kedy môžeme vykonať zákrok?“
„Hneď.“

***

Bolelo ťa to. Ale výdrže máš na rozdávanie. Pretrpela si to.
Ty si to pretrpela.
Hlavná postava.
A dostala si k tomu kľúčenku s mottom: Jedzte zdravo a chutne!
To sa predsa oplatí!
Ruky síce nemáš, ale máš peniaze.
Vedúca ti ich práve strká do vrecka.
„Ďakujeme za spoluprácu,“ vraví a usmieva sa a usmieva. Ty kýveš hlavou a odchádzaš. Treba kúpiť potraviny. V duchu sa zožieraš nad tým, ako ich bez rúk obstaráš. Našťastie policajti, ktorí hliadkujú pred supermarketom ti veľmi radi pomáhajú. Nakúpil si toho dosť.
Chlieb.
Mlieko.
Kuracie soté.
Mrazené hranolky.
Zemiaky.
Papriky, paradajky. A Nový čas. Ten je hlavný. Treba kráčať s dobou. Domov dorážaš s únavou v očiach. Tašku nesieš v zuboch. Tvoja lepšia polovička ťa víta.
„Ahoj.“
„Ahoj.“
„Kde si toľko?“
„Ako to vyzeráš?“
Vykladáš jej, že si predal svoje ruky prominentnej reštaurácii. Aby bolo na jedlo. Tvoja lepšia polovička ťa počúva a tvár sa jej sťahuje kŕčom a strachom. Vytrháva ti tašku s nákupom a zakrýva synovi oči.
„Nemôže ťa vidieť v takomto stave.“
Všetko musí byť raz prvýkrát, vravíš a pokyvuješ hlavou.
„Takto to už ďalej nepôjde,“ vraví ti tvoja lepšia polovička.
„Čo tým myslíš?“
„Musíme sa rozísť. Nemôžem žiť s niekým, kto... nemá ruky. Chápeš?“
Nechápeš.
„Za takýchto podmienok je to proste nemožné.“
„Áno.“ Vravíš.
„Áno.“ Vraví.
Je to tu. Dal si zámienku. Hlavný článok v príbehu dal zámienku na svoj vyhadzov. A možno aj rozvod.
„A čo to jedlo?“ pýtaš sa.
„Nechám si ho. Snáď nechceš, aby tvoj syn hladoval...“
Nie.
Nie.
To skutočne nechceš. Preto kýveš hlavou. Lepšia polovička ti berie aj peniaze.
„Syn potrebuje nové topánky.“
Prikyvuješ.
No áno.
No jasné.
Otáčaš sa a vychádzaš na ulicu. Z neba začína padať súmrak. Poletujúci popol sa mieša so snehovými vločkami. Kráčaš pod most. Tam je pre teba dosť miesta.
Ešteže si nepredala aj nohy, myslíš si. Bez nich by hlavná postava ďaleko nedošla. Sadáš si pod most. Zem je studená a vlhká. Chladí ťa. Premýšľaš či založiť oheň. Bez rúk asi ťažko. V tomto vlhku asi ťažko. Tak sa prikryješ kartónom a na niečo čakáš.

***

Ráno ťa nájde policajt a chvíľu nad tebou trúchli. Je to od neho pekné gesto, keď uvážime, že ťa vôbec nepozná. Hodí ťa do dodávky a ty si ju môžeš prezrieť. Naokolo sú samé mŕtvoly. Jemne ťa zdravia hlavami. Tiež k nim patríš.
Jeden z umrlcov ti ponúkne žuvačku.
„Ten smrad je proste hrozný,“ vraví mŕtvola a ty prikyvuješ, lebo je to pravda. Dodávka odrazu zastavuje a ty vidíš svetlo.
Z neba padá popol.
Sneží.
Neóny opäť tancujú v tvojich očiach. Vidíš elegantnú dámu, ako podpisuje nejaké papiere.
„Koľko?“ pýta sa šoféra.
„Dvadsať litrov,“ vraví on a odpľuje si. Elegantná dáma vypisuje šek, hádže ho šoférovi a dvakrát zapíska. Vidíš, ako sa z reštaurácie vyhrnie niekoľko pomocníkov. Kuchári v zácviku. Biele čiapky sa im komicky kývajú zo strany na stranu.
Všetkých vás postupne vyberajú. Odnášajú do kuchyne. K majstrovi. K majstrovi s nožom, panvicou a rozpáleným olejom. Treba nasýtiť hladné krky.
„Ďakujem, že ste ich sem priviezli,“ vraví žena šoférovi.
„Je to moja práca, madam.“
„Ale aj tak by som vám chcela poďakovať. Viete čo? Vezmite si túto permanentku do našej reštaurácie a niekedy sa s rodinou zastavte!“
„Och, ďakujem!“ povie policajt a očividne je polichotený. „Bol by hriech nevyužiť príležitosť, keď máte taký vyberaný tovar...,“ nahlas prehltne slinu.
Už si na rade.
„Ale len vďaka vám,“ usmeje sa žena.
Vynášajú ťa.
„Je to predsa moja povinnosť! Som bohabojný človek!“
Vynášajú hlavnú postavu v ústrety osudu.
„Máte pravdu,“ smeje sa ďalej vedúca, „v dnešnej dobe by bol hriech plytvať jedlom!“