Basnicky.sk

Noc bola pokojná. Hodiny sa vliekli v presnom tempe a celé mesto spalo. Takmer. Vysielačka položená na malom stolíku totiž odrazu zapraskala a potom začala pípať. To bol signál. Superhrdina Hamster-man sa znechutene prevalil na svojej posteli, odložil plyšovú korytnačku s ktorou spával už od troch rokov a malátne vstal.

Vysielačka znova zapískala.

„Niekto pácha zločin,“ vydedukoval hrdina a nahodil sa do svojho superhrdinského kostýmu: na oči si založil škrabošku, dosť neobratne vystrihnutú z kartónu, obliekol si staré rifle a čierne tričko na ktorom bolo bielou fixkou nakreslené veľké „H.“ Napokon vhupol do svojich gumákov a cez chrbát si prehodil plášť. Potom si rukou ofinu prehodil na opačnú stranu, ako mal doteraz. Teda naľavo. Aby zmiatol súpera. Rozhliadol sa. Bol pripravený. Nevyštartoval však hneď. Miesto toho naklonil hlavu a telepaticky zachytil nejaký podozrivý pohyb pri Mestskej banke. Telepatiu sa naučil už v detstve, respektíve naučili ho to lesní škrečkovia, ktorí ho vychovávali celé jeho detstvo. To bol ostatne dôvod, prečo sa rozhodol vziať na seba ich podobu. Bolo to vtedy, keď ich škrečkovské spoločenstvo vyvraždili nasraté kuny. Vzal na seba ich podobu. Aby ich pomstil. A bojoval so zločinom. Vzal spravodlivosť do vlastných rúk.

Naučili ho dokonca lietať, čo sa mu tiež náramne hodilo.Hamster-man si poupravil škrabošku, ešte sa naposledy skontroloval v zrkadle a vyletel otvoreným oknom do noci.



***



„Dofrasa, Dejv, kde si toľko trčal?“

„Prepáč Džim, ale manželka potrebovala... ehm... ukojiť.“

„No, hlavne, že si už tu. Snáď nechceš, aby som túto šichtu zvládol sám?!“

Dejv odmietavo pokrútil hlavou. Spolu s Džimom stáli pred dverami Mestskej banky a práve sa chystali vtrhnúť dnu.

„Zbraň máš?“ zaujímal sa Džim.

„Eh. Zabudol som ju doma.“

„Ty si kretén! Ako môžeš ísť na takúto akciu bez zbrane?“

Dejv pokrčil plecami.

„Môj syn si ju veľmi obľúbil.“

„To fakt?“

„Hej. Mal by si ho vidieť. Behá po dome a stále tou zbraňou máva.“

„A náboje si mu dal?“

„Zbláznil si sa?! Tie dostane až na desiate narodeniny!“

„No ja neviem, Dejv. Myslíš, že je správne viesť také malé dieťa k zbraniam?“

„Isteže. Aspoň nevysedáva pred telkou. Miesto toho okúsi pravú realitu života.“

„No, keď myslíš,“ prehodil Džim a zadíval sa na hodinky. „Mali by sme už ísť.“

„Dobre,“ prikývol Dejv.

A práve vtedy medzi nich dopadol Hamster-man. Prísne ich chytil za vlasy a drsným chraplákom im oznámil:

„Ale, ale... Čo to tu máme?!“

„T-t-to j-je H-h-ham–m-mster-r-r man-n-n,“ koktal Dejv vystrašene.

„Úplne správne,“ potvrdil superhrdina.

„Hamster-man?“ nechápal Džim. „A čo tu chceš?“

„Potrestať zlo. Vás.“

„To bude nejaký omyl,“ kľučkoval Dejv.

„Žiadny omyl!“

„Ale mi predsa nie sme zlo, však nie?“ spýtal sa Džim Dejva.

„Niéé,“ hodil rukou. „Kdeže. My sme tvoji kamoši.“

„Skutočne?“ Hamster-man sa mrazivo usmial a potom oboch kriminálnikov hodil o stenu. Ešte sa nestihli ani poriadne nadýchnuť a Hamster-man im efektným baleťáckym kopom vyrazil polovicu zubov. Potom dal ešte obom po troch päsťovkách, dvoch kopancoch do rokroku a na záver im poriadne tresol hlavy o seba. Džim a Dejv sa zosypali na zem a okolo ich mozgu im začali poletovať žiarivé svetielka. Vyzerali, že to už majú za sebou. Hamster-man sa dokonca na moment zľakol, či to neprehnal. Pre istotu preto zo svojho Ericssonu zavolal sanitku a chvatne odletel.



***



Ako tak plával hviezdnatou oblohou, všimol si, že sa po chodníku šuchtá mimoriadne zvláštna postava. Bola zamuchlaná do širokého baloňáku a hlavu mala sklonenú, čo u hrdinu vzbudzovalo priam krajné podozrenie. Hamster-man zvraštil obočie a zletel k postave. Chvíľu sa za ňou celkom nečujne vznášal a potom ju drsne chytil za rameno.

„A už ťa mám, bastard!“ povedal a jeho pravačka už vystrelila, aby lumpovi uštedrila poriadne ponaučenie do života. Ako sa však následne ukázalo, nebol to nijaký lump. Iba obyčajná vetchá starena. Prudko sa obrátila a zapichla do hrdinu pár svojich gombíkových očí.

„Čo si povedal, ty naničhodník?!“ skríkla takým diabolským hlasom, až Hamster-manom prebehol prúd nevýslovného, animálneho strachu.

„Ja... Ehm,“ koktal hrdina, ale to mu už starenka s vervou začala trieskať svojou kabelkou po hlave. Hamster-manovi sa pred očami zatmelo. A stará trieskala ďalej.

„Prac sa! Prac sa! Úchyl jeden! Bodaj ťa parom ojebal!“ kričala. Hamster-man vydal prenikavé zaskučanie a odletel. Bol hlboko deprimovaný.



***



Na druhý deň ho – prekvapivo – neprebudil budík, ani vysielačka, takže sa zdalo, že je všetko v poriadku. Ale nebolo. Zem sa otriasala. Hamster-man vyskočil z postele a vyzrel z okna. A takmer skapal na mieste. Po uliciach sa promenádovala obrovská obluda alá Godzilla. Až na to, že táto obluda mala podobu gigantického – a zrejme mierne prehnitého – sleďa. Sleď kráčal ulicami pokojnými, mechanickými krokmi, ale zrejme si neuvedomoval, že tým ničil a devastoval všetko naokolo, vrátane ľudských životov. A aby toho nebolo málo, tak strašne smrdel. Takým olejovitým pachom. Zvláštne.

Hamster-manovi chvíľu trvalo kým sa spamätal. Čo najrýchlejšie sa obliekol do svojho kostýmu a chvíľu uvažoval, či má dosť času na vyčistenie zubov. Prenikavý rev sleďa mu dal jasnú odpoveď.

Hamster-man vyletel von oknom. Na ceste a chodníkoch sa váľalo plno ranených. Sleď tadiaľto očividne prešiel pomerne nedávno. Hamster-mana potešilo aspoň to, že jeho dom ostal neporušený. Zletel na zem a zatriasol jedným raneným.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa.

„Oujkj,“ vydýchol bolestne muž.

„Čo to je za obludu?“

„S...S..Sleď!“ povedal muž a zomrel. Hamster-man ho oprovržlivo odhodil bokom a schmatol človeka, ktorý sa váľal najbližšie. Bol to nejaký vypasený tučniak s výraznými fúzami.

„Čo sa tu dopekla deje?“ zrúkol superhrdina.

„Terorizuje nás obrovský sleď!“ vypadlo z chlapa.

„Dofrasa!“ precedil Hamster-man.

„A zrejme je to moja vina...“

„Vaša?!“

„Áno. Totiž, včera večer mi jeden sleď spadol do výlevky s rádioaktívnym odpadom... Zrejme to bude on,“ zúfalo sa uchechtol.

„Vy máte vo výlevkách rádioaktívny odpad?“

„Samozrejme. Ako všetky reštaurácie.“

„Vďaka, starý,“ povedal Hamster-man, hodil chlapa o stenu a vyletel do vzduchu. Potom efektne vystrčil pravú ruku pred seba a nadsvetelnou rýchlosťou vyrazil naprieč ulicami. Vedel, že obrovský zmutovaný sleď sa zrejme neschová v najbližšom bistre, takže bude ľahké ho nájsť. A mal pravdu. Natrafil naňho o sedem ulíc ďalej od svojho domu. Ryba si práve pochutnávala na nejakom billboarde, ktorý zobrazoval reklamu na nové paradajky. Okolo neho práve prebehla banda nejakých chcípakov s video kamerou. Hamster-man pozdvihol obočie a postavil sa pred rybu. Zadíval sa jej spriama do očí.

„Okamžite prestaň!“ prikázal drsne. Sleď si ho vôbec nevšímal a ďalej sa nerušene napchával. Hamster-man si povzdychol. Tušil, že pekné slovo na tú rybu nezaberie. Vzniesol sa do vzduchu, asi na úroveň jej očí. A vtedy si všimol, že sú sklenené. Skrz ne mohol dokonale vidieť sleďove útroby. A to čo uvidel, ho dosť rozladilo. Uvidel tú starú babku zo včerajška, ako sa skláňa nad nejakými pákami a tlačidlami.

„Takže ten sleď je mechanický!“ zvolal Hamster-man a nevedel, či je to dobrá, alebo zlá správa. Napokon usúdil, že asi niečo neutrálne a prudko tie rybie oči rozkopol. Sleď ani trochu nepoľavil v kŕmení. Zrejme bol nastavený na autopilota. Hamster-man vletel do kokpitu a prísne si starenu premeral.

„Vedel som, že je na vás niečo podozrivé!“ zvolal. „A nemýlil som sa! Inštinkt ma nesklamal!“

„Ani krok!“ zvolala starena a vytiahla z vrecka živého škrečka. Vedela, ako naňho. Hamster-man zaváhal. Pred očami sa mu mihol jasný flešbek. Všetko sa mu vrátilo. Celá minulosť.

Radostné pobehovanie. S ostatnými škrečkami.

Doby, kedy študoval. S ostatnými škrečkami.

Jeho prvé sexuálne zážitky. S ostatnými škrečkami.

No proste všetko. Nemohol dopustiť, aby tento škrečok umrel. Krv jeho krvi! Druh jeho druhu!

„Ani krok!“ zopakovala starena. „Inak toho malého smrada podrežem!“ dodala so zlomyseľným úsmevom. Hamster-man sa nehýbal. Nemohol si dovoliť ohroziť jeho život. Snažil sa preto zvieraťu predať správu telepaticky. Muselo to byť stručné, predsa len, škrečkovia nemajú takú širokú mozgovú kapacitu, ako ľudia.

Správa znela nasledovne:

„Neboj sa. Stop. Zachránim ťa. Stop. Možno. Stop. Ak nie, tak pozdravuj tých hore. Stop. A nečum na mňa tak blbo! Stop. A koniec.“

Musel ju samozrejme trochu zakódovať. Čo ak by ju zachytila tá stará? Je to síce nepravdepodobné, ale nie nemožné. Prenikavo škrečkovi hľadel do očí a zvoľna odosielal správu. Škrečkova tvár sa napla kŕčom. Očividne sa správu snažil rozkódovať.

Dokážeš to! Dokážeš to! povzbudzoval ho Hamster-man v duchu. A škrečok ho nechcel sklamať. Ale sklamal. Správa bola preňho príliš zložitá a tak – v samom zápale premýšľania – sa bezmyšlienkovito vznietil.

„Dofrasa!“ zakliala stará a vyhodila horiacu kopu chlpov na ulicu. Hamster-man zasmrkal. Čo sa dá robiť. Snažil sa. Ale aspoň sa tým problém vyriešil. Teraz sa mohol s tou babou porátať ručne, ale vôbec nie stručne.

Stará však mala ešte nejaké eso v rukáve. Respektíve dve esá. Respektíve dve deviny, ktoré jej práve z rukávov vyskočili. Zovrela ich v dlaniach a namierila na Hamster-mana. A začala páliť. Hamster-man za začal bleskovo uhýbať a potom – s dokonale prestrieľaným plášťom - odskočil za stoličku pri riadiacom paneli. Vytrhol stoličku a začal sa ňou kryť.

„Vylez, ty smrad!“ zakričala stará, ale – ako to už býva – ani v najmenšom nečakala, že ju poslúchne. Hamster-man jej hodil stoličku priamo do ksichtu.

Vystrekol decentný výšplech krvi. Stará si napravila pokrútené väzy a zamračila sa.

„To si nemal!“ precedila a zamierila. To však už bol Hamster-man dávno pri nej a svojimi päsťami jej začal umne zmaľovávať ksicht.

Deviny jej vypadli z rúk a stará zletela zo sleďovho pravého oka rovno na cestu. Pri páde sa jej hlava oddelila od tela a odkotúľala sa o kúsok ďalej. Hamster-man sa uznanlivo díval na ten zázrak modernej fyziky.

„Ja sa vrátim!“ zaškrečala hlava a odskackala do postrannej uličky. Hamster-man sa uškrnul.

„To hovoria vždy,“ prehodil. Ale prenasledovať sa ju nechystal. Bol tu ešte ten mechanický sleď. Hamster-man sa zamyslel. Ako sa ho zbaviť?

Potom luskol prstami a nad hlavou sa mu rozsvietila červená kontrolka jeho podvedomia. A začala blikať. To značilo, že dostal nápad.

Vyletel von, chytil sleďa za chvôst a odniesol ho do zberu železa.

Prachy sú prachy.



***



Hamster-man bol so sebou náramne spokojný. Dnešok mu vyšiel skutočne ukážkovo. Už si ani nepamätal, kedy mu tak dobre vyšla šichta, ako práve dnes. Nič ho nemohlo rozladiť a pripraviť o radosť z dobre vykonanej práce. Keď sa však vrátil domov, zistil, že nie všetko pôjde tak hladko, ako si myslel.

V izbe mu totiž vysedávali starí známi. Dejv a Džoni. Obaja mali zafačované hlavy, ruky a Dejv mal so sebou dokonca prenosnú infúziu.

„Konečne doma, však?“ zatiahol Džoni a sťažka vstal. Hamtser-man sa našteloval do bojovej pozície. Nič nie je horšie, ako pomstychtiví zlodejíčkovia.

„Dlžíte nám poriadne mastné prachy,“ povedal Dejv.

„Čože?“ nechápal Hamster-man.

Džoni vytiahol odznak.

Strážnik Džon Haslicki. Dejv vytiahol svoj odznak. Strážnik Dejv Ferst.

Hamster-man zmätene strieľal pohľadom zo strany na stranu.

„Hovorí vám niečo floskula „útok na verejneho činiteľa?“ spýtal sa zlomyseľne Džoni. Dejv zaštrngal putami.

Hamster-man preglgol, zbledol a umrel.