Basnicky.sk

Jedovaté bubny rvú mi uši,
decibely smrti trhajú mi bubienky.
Chcem sa zabiť rýchlo aj pomaly,
žiť s tým? To už som skúsil.

Prázdne hodiny pred zrkadlom
a dialógy s nemými.
Bodáš ma do srdca,
no bolí to viac než predtým.

Načo trápiť druhých,
keď trpím len ja.
Načo skúšať oživiť dušu,
keď ona už zhynula.

Každým vzplanutím a hnevom,
padá zrnko do misky.
Pretrhni sa porcelán!
Nech môžem spať v sebe samom.

Áno čas je liek,
ale koľko ho treba?
Dnes je veľa málo
a málo zase veľa.

Čierna hrdlička krúži nado mnou,
smrť sa blíži, cítim ju.
Nie je nič, čo by mi pomohlo,
len more, čo ma odplaví do ríše snov.

Je to ako hnusná kliatba,
ako osteň v jazyku.
Každé slovo je krvavé
a každé prasa v prepychu.

Slnečný východ zo západu,
vietor fúka nadol k zemi.
Hádam sa svet celý nezbláznil,
hádam sa ešte zmení.

Ja už nie som duša,
len jej tichý odraz v ozvene.
Ten nemý hlas zabíja ma
a znova ten strašný zvuk čo praská kamene.

Nemôžem umrieť,
ja už dávno nie som živý.
Som ten, čo nemôže chcieť,
lebo ako diablovo jablko je zhnilý.