Basnicky.sk

Na konci cesty - priepasť pekelného nekonečna
Jediné miesto, kde končí sa cesta takmer večná.
Čo sa tam s dušou stane netuší nik.
Možno utrpenie večné a možno krátky okamžik.

„To je riziko vykúpenia z pekla!“
Pohľadom blúdiaca po stenách riekla:
„Neviem, čo sa stane s mojím bytím,
No podľa povestí a starých rytín

Nadobro opustím peklo
A posledný raz zazriem svetlo!“
Múdrosti predkov dôverujem, do ich rúk sa vkladám!“
Na mrazivú zem posledný raz ubolene sadá,

Skrúšené oči k Bohu upiera,
V odvahe neznajúc súpera.
Na zemi sa duša krčí,
No plamienok odhodlania stále blčí.


Rozmýšľajúc o ničote večnej,
Beznádejnej ceste hriešnej,
O podstate života,
Ak nezvíťazí milota.

Ak dobro nezaváži na osudných váhach,
O dobrých či zlých radách.
Ruky k sebe modlitebne tisne,
Nenapadlo by ju ani vo sne,

Že raz bude vďačná Bohu, že žila,
Že význam existencie pochopila.
Obďaleč leží mláka čírej vody,
Lákajú dušu myšlienky slobody.

No tá nie je na dosah jej ubolenej ruky,
Tú nezíska ani cez najhrozivejšie muky.
Duša v hĺbke vnútorný boj zvádza,
Nežné slovko okolia jej ubolenú tvár pohládza.

Už vie čo spraví,
Poruší všetky ľudské mravy
A sama seba zničí,
No hriech z nej priam kričí

A ona to vo svojom vnútri cíti.
Poslednej myšlienky sa sťa by lana chytí.
Zloba v jej srdci povstane,
No pri svojej idey ostane.

Skončiť a či nie? Kladná odpoveď ju zvádza.
Vstane, do priepasti vchádza.
Plamene ničoty skúma pohľadom,
Už sa nedajú riešiť veci s nadhľadom.

Myšlienok tisíce hlavou víri,
Priepasť ohnivými tieňmi hýri.,
Plamene dušu hladkajú, s okolím sa lúči,
Strach z nevedomosti ju mučí.

No odhodlanie jej nechýba,
Pred chvíľou spoznala, čo je to rodina.
Je vďačná všetkým, no nevydrží s hriechmi žiť,
Radšej spomienkou byť!

Posledné slová, posledné kroky,
Spomínať na ňu bude sa roky.
Málo takých duší žije,
Čo ťažobu hriechov pociťuje.

(dokopy má presne 100 sloh ;o) )