Basnicky.sk

Tuším bol utorok a vyzeralo to byť na obyčajný, sivý pracovný deň. Bolo však na nevydržanie teplo a klimatizácia bola rozbitá. Okolo mňa lietali mračná múch a pivo bolo horúce ako mamutie semeno. Vtedy sa však rozleteli dvere a dnu vošiel ten chlap. Potiahol si z obrovskej cigary a vyfúkol oblak sivého dymu. Tlmene som si odkašľal.

„Zdravím," povedal som. Poobzeral sa, zvraštil obočie a sadol si na stoličku. Trpezlivo som vyčkával.
„Chcem si vás najať," povedal.
„To sú mi novinky."
„Nechajte si svoje sprosté komentáre!"
„Pardón. O čo ide, pán...?"
„Iwachow."
„Zaujímavé meno."
„Ja som si ho nevybral."
„To je mi jasné."

Oprel sa o stoličku a chvíľu mlčal.

„Patrí do vášho repertoáru aj zachraňovanie životov, O'Really?"
„Obvykle ich ukončujem."
„Aj svojím klientom?"
„Tak to nie... ale za záchranu si zvyčajne pýtam dvojnásobok ceny."
„Zachráňte ho mne!"
„Niekto po vás ide?"
„Áno, dá sa to tak povedať."
„Kto je to?"
„Edmund Elat."

Nadvihol som obočie.
„Nikdy som o ňom nepočul."
„Ani ma to neprekvapuje."
„A čo to je zač? Upír, mimozemšťan, duch, alebo..."
„Je to človek," skočil mi do reči. „Spisovateľ. A dosť podradný, chcel by som dodať."
„Ech... no lenže ja som paranormálny detektív... viete, čo znamená slovo paranormálny?"
„Asi to má niečo spoločné s výparmi..."
„No, nie tak celkom."
„Chcete mi tým povedať, že tento prípad nevezmete?"
„Pozrite," zopäl som ruky, „máte nejaké dôkazy, že ten Elat vykonáva nejakú... povedzme nadprirodzenú činnosť?"
„Ovláda môj život."
„Čože?"
„Ako vravím. Ovláda môj život. Proti mojej vôli, samozrejme."
„A ako?"
„Prostredníctvom písania."
„Písania?"
„Hej. Píše poviedky, v ktorých ja sám figurujem."
„Povedal by som, že to znie celkom príjemne."
„Teraz sa odmlčal... ale viem, že plánuje vymyslieť moju smrť. Chce ma zabiť."
„Tak to už tak príjemne neznie."
„Viete, čo to znamená?"
„Nie."
„Že zomriem."
„Aha."
„Takže preto som prišiel za vami..."
„Hm. A čo mám s tým Elatom ako spraviť? Chcete ho odkráglovať?"
„Najprv by sa hodilo vypátrať ho... a to ostatné nechávam na vás!"

Utrel som si čelo. Potom som vytiahol cigaretu.
„Tak dobre, pán Iwachow," povedal som, „vezmem to. Máte nejakú jeho fotku? Alebo niečo, podľa čoho ho spoznám?"
„No, niečo by som tu mal mať...," povedal a začal sa prehrabovať vo vreckách. Potom vytiahol čiernobielu fotku a hodil ju ku mne. Zdvihol som ju k očiam. Bol tam nejaký mladý týpek, tváriaci sa, akoby zežral prívarok zo Šalamúnovho a Einsteinovho hovna... vyzeral asi nejak takto: http://s254.photobucket.com/albums/hh90/edmund_elat/?action=view¤t=UUUU.jpg





„S takým ksichtom nebude problém nájsť ho," povedal som si.

***

Stál som pred nejakým podradným kníhkupectvom a trpezlivo vyčkával. Iwachow mi oznámil, že Edmund Elat navštevuje tento obchod pomerne pravidelne. Je totiž vášnivým čitateľom. Pre istotu som si nasadil slnečné okuliare, aby som pôsobil viac inkognito. Netrvalo dlho a zbadal som oproti sebe kráčať chlapíka, ktorý odpovedal fotografii. Na nič som nečakal.
Pristúpil som k nemu a drsne ho chytil za rameno.

„Hej!" zasyčal som.
„Čo chcete?" spýtal sa prekvapene.
„Nepáčia sa mi tvoje sračky..."
„Čo?"
„Ehm... teda, nepáčia sa mi tvoje poviedky. Sú to sračky!"
„Aké poviedky?"
„Nehraj to na mňa! Si predsa Edmund Elat, nie?"
„To nie, pane..."
„Ako to?"
„Ja sa volám Trimberk Juwach."
„To určite!"
„Naozaj! Ale Edmunda poznám..."
„Skutočne?"
„Hej."
„A kde by som ho mohol nájsť?"

Trimberk sa poobzeral.

„Nikdy ho nenájdete."
„Nepodceňuj ma, synu. Nevieš s kým máš tú česť."
„Earl O'Really, vrchný detektív paranormálnej investigácie."
„Odkiaľ to vieš?"
„To je bežné známa vec."

Potom siahol rukou do vrecka a vytiahol akúsi malú škatuľku.

„Čo to je?" spýtal som sa.
„Kryomagnetický teleportátor."
„He?"
„Vec, ktorá vás dostane k Elatovi!"
„Ale čo? A kde si ty prišiel k takej vecičke?"
„Sám som ju zostrojil! Máte šťastie, že ste na mňa narazili!"
„Šťastie s tým nemá čo robiť, chlapče! To sú roky skúseností! Daj sem ten krám!"

A prudko som mu ho vytrhol z ruky. Potom som ho ešte kopol pre šťastie do riti a poslal kade ľahšie. Zahrkal som škatuľkou a potom ju pomaly otvoril. Ihneď ma to vcuclo dnu. Keď som opäť otvoril oči, stál som v nejakej miestnosti bez okien. Bol tu akurát jeden stôl za ktorým sedel akýsi chlapík. Usmieval sa, akoby bol rád, že ma vidí.

„Som rád, že ťa vidím," povedal.
„Aj ja," odvetil som. „Nech už si ktokoľvek."
„Som Edmund."
„Elat?"
„Áno."
„Tak fajn... vieš..."
„Viem," skočil mi prudko do reči. „Najal ťa Iwachow, však?"
„Odkiaľ to kurva ty môžeš vedieť?"

Triumfálne sa usmial.

„Pretože som to tak naplánoval."
„He?"
„Presne tak! To všetko je výplod môjho geniálneho mozgu!"
„S tým géniom by som to zase tak nepreháňal..."
„Sklapni!" povedal a vstal. „Si ešte sprostejší, než som pôvodne zamýšľal."
„Zamýšľal?"
„Ešte ti to nedošlo, Earl? To ja som ťa stvoril... Chápeš?"
„Ty si ma stvoril?"
„Áno."
„Chápem. Asi by som ti mal poďakovať..."
„Za čo?"
„Za to, že si zo mňa urobil to, čím som dnes..."
„Alkoholická troska?"
„Nie! Total-brutal detektív!"

Vtedy som rýchlo vytiahol svoju pištoľ a namieril ju na Elata. Ten však na sebe nedal najavo žiadne znepokojenie.

„Vidím tiež, že si použil môj teleportátor...," povedal.
„Tvoj?"
„Hej. Pred chvíľou som ti ho dal na ulici."
„Blbosť. To bol predsa Trimberk Juwach!"
„Bol som to ja. Inkognito."
„Ale... ako môžeš byť na dvoch miestach naraz?"
„Tu nie sme na Zemi," povedal.
„Nie?"
„Nie. Sme v Kráľovstve Dvojitej Zlomeniny Stehennej Kosti."
„He?"
„V mojom kráľovstve," povedal podráždene. „A tu je možné všetko! Dokonca aj vytvoriť svoju kópiu. Je to v podstate triviálna záležitosť."

Urobil som niekoľko krokov smerom k nemu.

„Iwachow mi oznámil, že ho chceš zabiť...," povedal som.
„To je pravda."
„Chcem ti prikázať, aby si to nerobil."
„Prikázať? Ja neplním žiadne príkazy, Earl."
„Tak potom ťa budem musieť zabiť. Je mi ľúto."
„Ale nie je."
„Máš pravdu."
„A koniec koncov... aj tak je už neskoro."
„Ako to myslíš?"
„Nijako."

Trikrát som naňho vystrelil. Lenže ten pankhart si proste zmizol! Vyparil sa, ako výpar. Áno, ako výpar! To sedí.

„Hej!" zavolal som, „Čo to má byť?"
„Prepáč," ozvalo sa mi za chrbtom. Obrátil som sa. Ten skurvenec stál za mnou a pokojne sa usmieval.
„Ako si to urobil?" spýtal som sa.
„Som predsa kráľ Absurďákov. A tí dokážu všetko."
„Absurďákov?"
„Hej."
„To je nejaká pošahaná sekta?"
„Čo?"
„No, niečo ako Jehovisti?"

Elat zaškrípal zubami a siahol do vrecka. Nezastrelil som ho, lebo som bol fakt kurevsky zvedavý čo odtiaľ vytiahne. To som celý ja... Vytiahol odtiaľ akúsi kovovú guľu.

„Čo to je?" spýtal som sa a bol pripravený okamžite páliť.
„Danteho vrecková megaatomovka," odvetil s úsmevom a vyhodil ju do vzduchu.
„Keď dopadne, tak bude po tebe," dodal.
„Po nás," opravil som ho.
„To ťažko."
„Chceš tým povedať, že si nesmrteľný?"
„Je boh nesmrteľný, Earl?"
„Ak existuje, tak určite áno."
„Tak potom áno. Som nesmrteľný."

Ten buznoprd si o sebe očividne veľa namýšľal. Sklopil som zbraň. Začal som sa zmierovať so svojím osudom. Ale tá bomba akosi nechcela dopadnúť.

„Netrvá to nejako dlho?"
„Treba byť trpezlivý!"

Pozrel som nahor. Atomovka klesala nadol tempom sfetovaného slimáka. Na toto som nemal nervy.
„Ale ja na to seriem!" vyhlási som.

Namieril som mu zbraňou priamo k čelu a vystrelil. Tentoraz zdúchnuť nestihol a okamžite sa zviezol k zemi.

„Ty hajzel!" zavyl. A bolo po ňom.
„To ma poser! To bol chcípák!" povedal som si.
No, myslím, že by som mal vypadnúť, kým tá atomovka nedopadne..., pomyslel som si.


***

Vrátil som sa do kancelárie a zhlboka si logol vodky. Bol som so sebou nadmieru spokojný. Zdvihol som slúchadlo a zavolal Iwachowovi, aby som mu oznámil, že všetko klaplo. Miesto jeho úctivého pozdravu sa tam ozval tento nasratý mechanický vojs:
„Práve som mŕtvy, takže neotravujte a nechajte odkaz! A keď stretnete O'Reallyho, nakopte ho za mňa do riti!"
Čo má ten chuj za problém? pomyslel som si. No, ale aspoňže mi už výplatu poslal na účet... Keby som z toho vyšiel bez prachov... to by som asi neprežil...

***

Kdesi v Kráľovstve Dvojitej Zlomeniny Stehennej Kosti:

Edmund Elat sa sťažka postavil na nohy a skontroloval prestrelenú hlavu.
„No... snáď sa to zahojí," dumal. „Tabletka paralenu by to mala spraviť."
Potom sa odšuchtal k svojmu pracovnému stolu a zo zásuvky vytiahol zväzok papierov. Jeho najnovšie dielo.
„Odpočívaj v pokoji, Iwachow," povedal s úsmevom. Potom stočil pohľad k hodinkám.
„No," pomyslel si a ohmatal si ranu, „Earl, myslím, že ťa vo svojom poradovníku prehodím trochu vyššie..."
A diabolsky sa zachechtal.