Basnicky.sk

Poviem vám, že keď som s touto prácou začínal, myslel som si, že je to fajn džob. Fak som si to myslel. Lenže keď nemáte dostatok prípadov, váš účet, ako aj chladnička začnú zívať prázdnotou. Z minulej šichty som si síce priniesol Gubbaguho, ale ten už dávno objavoval zákutia môjho tráviaceho traktu. Ja som vedel, že sa mi ešte zíde...
Napriek tomu som vedel, že sa blýska na lepšie časy. A vedel som aj to, že sa čoskoro ozve telefón a ja budem mať nový prípad. A nebudete mi veriť... ako na potvoru sa ten prašivý telefón ozval. Pozrel som na hodinky. Bolo niečo po pol deviatej. Takže práve včas, pomyslel som si.

***

„No?" povedal som, keď som zdvihol slúchadlo.
„P-pán O'Really?" ozval sa vystrašený ženský hlas.
„Áno, to som ja. Počujte, že vy ste Linda Hernandezová?"
„Áno, ale ako to viete?"
„To preto, že som detektív, pusinka. A vedieť je v mojom popise práce."
„Ach tak..."
„Takže?"
„Takže čo?"
„Prečo mi voláte?"
„No, hlavne preto, lebo... no ako to povedať... asi mi nebudete veriť..."
„Len smelo do toho," povzbudil som ju, „ja som už zažil všeličo."
„Viete, môj malý syn Esteban... ach, keby ste ho videli, bol to taký veselý chlapec..."
„Nerád vás vyrušujem, ale mne je srdečne jedno, či bolo vaše skurvené decko veselé. Ale nie je v tom nič osobné."
„Ehm... i-ide o to, že ho uniesli."
„Uniesli, vravíte?"
„Presne tak."
„Hm. A kto ho uniesol?"
„No... to by ste mali zistiť asi vy."
„To máte vlastne pravdu. Tak viete čo? Dajte mi adresu a ja tam budem, ako na koni."
„Je Poeova 45.. A pane?"
„Hm?"
„Nejazdite na koni."
„Čo?"
„Vraveli ste, že prídete na koni."
„Vravel som, že prídem ako na koni. To je taká alegorická metafora."
„Takže vy v skutočnosti nejazdíte na koni?"
Okamžite som tresol slúchadlom.
„Kristepane," zahlaholil som. Zašmátral som v zásuvke svojho stola, vytiahol vodku a trochu som si logol. Ako vždy, keď idem do práce...

***

Dorazil som na miesto určenia a odparkoval vozidlo. Ešte raz som si prihol z vodky a potom som plný guráže zaklopal na Hernandezovej dvere. Otvorila mi bledá žena, s vpadnutými vodnatými očami.
„Pani Hernandezová?" spýtal som sa. Prikývla.
„Môžem ísť ďalej?"
„I-iste."
Skôr, ako niečo stihla povedať, sadol som si na pohovku a pohodlne si vyložil nohy na stôl. Sedel tam ešte nejaký malý fagan a s otvorenou papuľou si ma obzeral.
„T-ten stôl je originál z 15. storočia!" prehovorila Hernandezová a hlas sa jej šialene triasol.
„Nehovorte!" ozval som sa pobavene, „Ale neviem, moja milá načo mi to vravíte. Ja totiž nie som historik, takže táto informácia je pre mňa absolútne irelevantná, ak mi rozumiete."
„Nie celkom..."
„To nevadí. Takže... povedzte mi o tom únose. Kde k nemu došlo?"
„V našej kúpeľni."
„Vzal ho vodník," ozval sa odrazu ten sopliak.
„Leroy!" zahriakla ho Hernandezová.
„Vodník?" opáčil som.
„Áno," potvrdil Leroy, „Esteban sa práve skláňal nad umývadlom a odrazu ho schmatla zelená ruka a už ho nebolo... Ja som to videl!"
„Hmmmm...," kývol som hlavou, „Ale ako vieš, že to bol vodník?"
Chlapec mykol plecom:
„Čo iné by to mohlo byť?"
„Napríklad morská panna. Raz som už s ňou mal do činenia... ale nie v pracovnom čase... cheche."
„Ehm?"
„No dobre," odkašľal som si, „obhliadnem miesto činu. Kde je tá posratá kúpeľňa?"
Hernandezová bola ochotná a zaviedla ma tam. Nič iné jej koniec-koncov ani nezostávalo. Podišiel som k inkriminovanému umývadlu a chvíľu si ho obzeral.
„Tak čo?" spýtala sa nervózne Hernandezová.
„Áno, je to bezpochyby vodník," vyhlásil som.
„Ako to viete?"
„Pozrite," povedal som a ukázal na malú blielu škvrnu v umývadle, „Toto je pre nich charakteristické."
„Čo to je?" spýtal sa Leroy, ktorý sa stále obšmietal okolo. Riadne ma to sralo, ale dokázal som sa ovládnuť a ľadovým hlasom, som mu oznámil:
„Spiritus Anomalis."
„He?"
„To je po latinsky. Vodníci to obyčajne vylučujú v strese."
„A nie je to zubná pasta?"
„Samozrejme, že nie!"
Všetci sme sa odmlčali. Nepokojne som prešľapoval na mieste a zvažoval ďalšie kroky.
„Ako sa ho chcete zbaviť?" spýtala sa Hernandezová.
„Veľmi jednoducho," povedal som, „Po prvé: mali by sme ho vylákať smradom. Vodníci sa vždy len tak ženú, za tým, čo smrdí."
„Ach! Tak už chápem, prečo si vybral práve Estebana. Ten chlapec sa už roky neumýval."
Zhnusene som si ju premeral.
„Ale ako to tu zasmradíme?" zaujímala sa ďalej.
„Hm. Nemali ste dnes na obed fazuľu?"
„Nie."
„A nemáte náhodou konské lajno?"
„To nie..."
„Alebo zhnitú rybu? Pokazené vajcia? Mŕtveho krtka? Olomoucké syrečky?"
„Je mi ľúto... Mám len manželove ponožky."
Chvíľu som nad tým uvažoval a premieľal to v hlave zo všetkých strán. Áno, to by šlo...
„Dobre. Prineste ich."
Keď ich priniesla, myslel som že z toho smradu na mieste zgegnem. Z ponožiek stúpal oblak nazelenalého dymu a všimol som si, že na nich vyrašilo množstvo fialových hríbov. Smrad priam zadúšal.
„Občas by ste ich mohli vyprať," prehodil som, „vášho manžela určite neteší, že mu hnijú ponožky."
„On si z toho nič nerobí. On sám je tiež poriadne nahnitý."
„Prosím?"
„Ale nič, nič..."
„No dobre! Nemáme čas na vykecávanie! Dajte to sem!"
Vytrhol som jej ponožky z rúk a čo najrýchlejšie som ich odniesol k umývadlu. Potom som vyšiel z miestnosti, privrel dvere, kľakol si a čakal.
„A čo keď vylezie?" spýtala sa Hernandezová poplašene.
„O to nám práve ide!"
„No, ja som len myslela... máte nejaký plán?"
„Budeme improvizovať."
„To myslíte vážne?"
„Viete, na to vám môžem povedať len jedno. A síce to, čo mi vravieval môj otec, pán svieť nad jeho dušou: „Aj keď je tvoja myseľ vážna, svet naokolo nemusí byť."
„A čo to má ako znamenať?"
„Nemám tušenie."
Hernandezová si slabo vzdychla. A vtedy som spozoroval, že z umývadla začína niečo liezť. Prižmúril som oči.
„To je on!" sykol som. A skutočne: Pred našími zrakmi sa zjavil vodník. Bol vkutku odporný. Celý zelený, oči mu svietili, ako baterky. Cez plece mal prehodené obrovské vrece. Pomaly sa priblížil k ponožkám a začal ich z mľaskaním požierať. Na nič som nečakal. Vyrútil som sa smerom k nemu a s výkrikom skočil priamo naňho. Duchaprítomne som ho kopol do rozkroku a uštedril som mu tiež jednu päsťovku. Vodník zavyl a zviezol sa k zemi. Chytil som ho za golier jeho deravého kabáta.
„Kde je to decko?" spýtal som sa a zatriasol ním. Neodpovedal. Vypálil som mu po papuli.
„Spýtam sa ešte raz! Kde je to dieťa!"
„Ech... a ktoré?" spýtal sa.
„Veľmi dobre vieš ktoré! Esteban Hernandez!"
„Ak ti to poviem, pustíš ma?"
„Nie."
„Tak ma môžeš akurát bozať v riť!"
Vstal som a pristúpil mu nohou na slabiny. Oči mu takmer vyliezli z jamiek.
„Tak?" spýtal som sa pritlačil, „Vyber si! Vták, alebo decko!"
„Aúúúú," zavyl vodník, „dobre, kurva, dobre!"
„Tak?"
„Dostaneš to decko!"
„To znie dobre."
Schmatol som ho za golier a postavil ho na nohy. Chvíľu sa len kolísal zo strany na stranu, ale napokon našiel stabilnú polohu.
„Kde ho máš?" spýtal som sa.
Vodník zašmátral vo veľkom vreci a napokon vytiahol asi desaťročného chlapca. Ruky mal zviazané hrubým povrazom a zdalo sa, že je poriadne dezorientovaný. Vodník ho šmaril na dlážku.
„Spokojný?" zavrčal. Sklonil som sa k chlapcovi a oslobodil ho z povrazov.
„Ako sa voláš?" spýtal som sa. Chcel som si byť istý. Chlapec mlčal.
„Ty nevieš, ako sa voláš? Si sfetovaný, či čo?"
„Esteban."
„A priezvisko ti nedali?"
Vtedy sa však do kúpeľne vrútila Hernandezová. Okamžite sa vrhla k synovi.
„Ach synček!" zakvílila a od šťastia sa rozplakala.
„Dojemné, čo?" uchechtol sa vodník.
„Strašne! Už mám slzy na krajíčku!"
Chytil som ho za plece a obrátil sa na odchod.
„A aby som nezabudol: bude to 1000 dolárov," povedal som.
„Môžem vám vypísať šek?"
„Ako chcete."
Bola očividne v šoku a tak jej chvíľu trvalo, kým ten šek vypísala.
„Super, ďakujem pekne!" povedal som a zrakom kontroloval vypísanú sumu, aby som sa uistil, že všetko sedí.
Hernandezová zdvihla zaslzené oči a uprela ich na vodníka. Videl som na nej, že je plná nenávisti.
„Čo s ním teraz bude?" spýtala sa.
„Ehm...," odkašľal som si, „predáme ho justícii a bude riadne súdený. Budeme s ním jednať humánne."
„Prečo by ste s ním mali jednať humánne? Veď to nie je človek."
„Správna myšlienka. Keby som bol nejaký posratý intelektuál, tak by som si o tom s vami podebatoval. Ale teraz už musíme ísť."
Už sme boli takmer pri dverách, keď na mňa Hernandezová zavolala:
„Pán O'Really!"
Obrátil som sa.
„Áno?"
„Ďakujem vám!"
„Je to moja práca."
Nastúpili sme do auta. Pohodlne som sa uvelebil na sedadle.
„Tak čo?" obrátil som sa s úsmevom na vodníka.
„Hovno! Myslel som si, že sa ti to tentoraz nepodarí..."
„Vieš, môj otec hovorieval: „Keď je tvoj život jedna veľká sračka, je len otázkou času, kedy ju zacítia aj ostatní ľudia."
„To som nikdy nepovedal!" zvolal vodník a strhol si gumenú masku. Odrazu som hľadel do tváre bradatého spoteného muža. Neprekvapilo ma to. Poznal som ho.
„Ale otec," povedal som, „mal by si sa tešiť. Ďalšia úspešná šichta je za nami!"
„Pche! Už aj bolo na čase. Myslíš, že ma baví plávať celý deň v kanalizácii?"
„Treba prinášať obete. A na budúce si kúp viac zubnej pasty. Tie stopy, čo si zanechal, boli sotva viditeľné!"
Po týchto slovách som dupol na plyn a auto -ako prd vo vetre-, zmizlo v hustej tme.